Keď som sa stretol s topmodelkou Pavlínou Němcovou, Prahu zalievali slnečné lúče a mesto sa pomaly začínalo rozpaľovať. Niektorí náhlivo, iní lenivo korzovali uličkami starého mesta, slnko vyťahovalo mnohým úsmev na perách. A svojím dokonalým zuboradím natiahnutým do šťastného mesiačika ma vítala aj jedna z prvých hviezd predrevolučnej éry vo svete modelingu. Po úsmeve však prišli na rad aj témy, pri ktorých vidieť, že Pavlína Němcová občas stráca ilúzie.
Nie je to prvýkrát, čo sa vidíme a vy stále pôsobíte ako neuveriteľne pozitívny človek. Vštepili vám taký prístup výchovou, alebo je to výsledok práce v modelingu, kde sa treba stále usmievať a byť ku všetkým milý?
Bola som tak vychovaná. Moja mamička je rovnaká. Za úsmev skrýva úplne všetko. Ja vlastne odmalička tiež. Aj bolesť aj trápenie. Nedávam navonok pocítiť ľuďom niečo, čo ma trápi. A jasné, že občas prežívam aj takéto chvíle. Život nie je vždy ľahký. Keď sa človek pozerá na život a na svet pozitívne, hoci aj prežíva trápenie, dajú sa úskalia prekonať ľahšie. To ma naučila mamička a naozaj sa snažím toho držať. Hľadať vo všetkom lepšiu stránku.
Platí to aj pri ľuďoch?
Samozrejme. U niektorých jedincov je to ťažké, ale každý máme v sebe niečo dobré. Ak objavím peknú stránku človeka, snažím sa vnímať práve túto jeho podobu. Dáva mi tak dôvod vážiť si ho. Myslím si, že hľadať v ľuďoch dobro a správať sa podľa princípu dobra je dôležité. Vráti sa vám to. Aj keď mám v poslednom čase pocit, že božie mlyny prestali pri niektorých ľuďoch mlieť, stále verím v dobro. Jeho konanie a objavovanie.
Dokážete s takým prístupom vôbec nad niekým zlomiť palicu a úplne ho vytesniť zo života?
Pokiaľ je to niekto, koho poznám a kto ma veľmi sklamal, potom áno. Viem odpúšťať a dávam veľa šancí, ale zradu zvládnuť nedokážem.
Prežili ste pomerne ťažkú mladosť. Rýchlo ste sa vydali, prišlo tehotenstvo a odrazu ste sa rozvádzali a niekoľko rokov súdili o dieťa. Vzťah s exmanželom musel byť veľmi náročný. Jemu ste odpustili. Zmenil sa?
Ako hovorím, šancí dávam veľa. Nie je to tak, že by ma niekto raz sklamal a koniec. V prípade manžela ide možno o najchúlostivejšiu tému môjho života, ale už je to za nami. Náš syn je dospelý, má vlastný život, tento rok oslávil 25 rokov. Ale ja som sa vždy snažila, aj v dobe, keď sme sa o neho súdili, nadviazať dobrý vzťah s mojím exmanželom. Dieťa potrebuje mať oboch rodičov a pokiaľ vidí, že sú vo vojne, prežíva to ťažko. Videla som na Alainovi jeho bolesť a kvôli nemu som sa snažila vzťah držať v takej rovine, aby mu ubližoval čo najmenej. Napriek tomu, že mne môj expartner ublížil dosť.
Foto: Gioia by Pavlína Němcová
Keď sa teraz obzriete späť, myslíte si, že by veci dopadli inak, keby ste sa za exmanžela vydala ako tridsaťročná a mala dieťa neskôr?
Určite, vydávala som sa veľmi mladá. Okamžite som bola tehotná. Mala som na očiach ružové okuliare a vôbec som nerozmýšľala. Uvažovala som svojimi citmi, milovala som ho. Som emocionálny človek, dodnes sa riadim najmä citmi. Ale môjho ex by som si možno v tridsiatke vôbec nevzala. (smiech).
Ako sa podpísalo obdobie boja o dieťa na vašom vzťahu so synom Alainom? Keď vám ho odrazu súd zveril do stálej opatery, prežívali ste vo vzťahu matka-syn niečo inak?
Nemyslím si to. Mali sme veľmi blízky vzťah vlastne celý čas. Hoci som s ním nemohla byť fyzicky, denne som mu volala, mala som ho na linke aj viackrát za deň. V čase povolených návštev alebo spoločných chvíľ, ktoré odobril súd, som si vždy zariaďovala prácu tak, aby som mohla byť s ním. Venovala som čas skutočne len jemu. Ale tým, že som ho porodila veľmi mladá, náš vzťah nemohol byť úplne klasicky materinský. Skôr ako vzťah so staršou sestrou. Vlastne ho máme dodnes. Hoci keď sme spolu, vie využiť aj služby „mama-hotela“. Vyváram mu a starám sa o neho.
Vídate sa často?
Cestujem za ním do Paríža pravidelne.
Neplánuje z vás spraviť starú mamu?
Viete, že možno nie ste ďaleko od pravdy. Hoci má len 25 rokov, inklinuje k predstave, že by sa oženil a mal rodinu. Myslím si, že túto túžbu podmieňuje fakt, že sám vyrastal v neúplnej rodine. Chýbala mu a keďže po mne zdedil citové založenie, premýšľa emotívne, ťahá ho to smerom k vlastnému hniezdu. Je to dobrý chlapec. Ako mama verím, že to raz nejaká dobrá a milá slečna ocení a urobí ho šťastným.
Foto: Profimedia
Nielen kvôli synovi, ale aj pracovne stále lietate často medzi Prahou a Parížom. Zasiahla vás zmena medzinárodnej situácie, prílev utečencov a najmä vzrast teroristických útokov, ktorých práve Francúzi zažili už niekoľko?
Je to veľký problém dneška. Vidím zmeny vo Francúzsku – krajine, kde sa už stalo veľa atentátov a kde odrazu človek akoby nemal istotu na žiadnom kroku. Postoje národa začínajú byť veľmi negatívne voči celému moslimskému náboženstvu, čo si myslím, že nie je dobré. Protimoslimské nálady dosiahli vrchol, s čím logicky narastajú aj sympatie ľudí s radikálnymi a extrémnymi pravicovými stranami. Ako normálny človek môžem len dúfať, že ľudia konečne nájdu spoločnú reč a trošku sa upokoja. Lenže to by sa museli upokojiť predovšetkým radikálne zmýšľajúci jednotlivci na oboch stranách. Sama neviem, kedy sa toho dočkáme.
Jedna vec je Francúzsko, ale rasistické a radikálne myšlienky začínajú hýbať ľuďmi aj v Česku či u nás na Slovensku, pričom problémy s utečencami alebo teroristami obe krajiny obchádzajú. V modelingu ste od mladosti museli prichádzať do kontaktu s ľuďmi z rôznych kultúr, príslušníkmi menšín, ako dnes vnímate podobné rasistické myšlienky svojich krajanov?
Stretávam sa s tým denne a myslím si, že my Česi sme od základu trochu rasistický národ. Považujem sa za tolerantného človeka a nerobím rozdiely v ľuďoch pre ich vyznanie, farbu pleti. Na druhej strane musím povedať, že za posledných dvadsať rokov, čo žijem v Paríži, je evidentné, ako vzrástol počet imigrantov a ľudí iného náboženského vyznania. A nerobí to dobrotu. Keby som sa rozhodla ísť žiť do moslimského sveta, musela by som sa prispôsobiť ich spôsobu života, ich hodnotám a tomu, čo vyznávajú. Nastoľovať im moju vieru, môj spôsob života by mi prišlo absolútne nelogické. Takže rozumiem aj tomu, že v národoch, ktorým odrazu diktujú podmienky ľudia z iného kultúrneho prostredia, vzrastá miera nevôle. Rasizmus a nenávisť však nie je riešenie.
Keby ste namiesto Alaina mali doma dcéru a prejavila by túžbu stať sa modelkou, nebáli by ste sa ju pustiť do dnešného sveta?
V prvom rade by som vychovávala dcéru tak, aby nechcela byť modelkou. (smiech)
To nie je asi tá správna veta od bývalej ambasádorky modelingovej súťaže.
Ale ja som sa tým nikdy netajila. K modelingu som prišla ako slepé kura k zrnu. Mala som šestnásť, keď ma na ulici v Prahe objavila pani Milada Karasová a poslala ma do Paríža. Hovorila som si, že zažijem úžasný výlet do Paríža, ale netušila som, o čom je modeling, ani ma nelákal. Keď som potom mala za sebou prvé zákazky, v duchu som sa pýtala, čo môže niekoho fascinovať na tejto práci. Prečo po nej niekto túži. Na druhej strane som si však tiež povedala, že ak mi chce niekto platiť, a dobre platiť za predvádzanie sa pred objektívom, bola by som hlúpa, ak by som to nevyužila. Bola som vlastne taký animovaný káčer – strýko Držgroš so znakom dolároviek v očiach. Ale pristupovala som vždy k práci zodpovedne a snažila sa v nej byť dobrá.
Vydržali ste celkom dlho.
Keď už človek nastúpi do nejakého vlaku, vyskakuje sa ťažko. No nechcem sa sťažovať. Vďaka modelingu som zažila množstvo výnimočných vecí, navštívila mnoho miest, videla som poriadny kus sveta a naučil ma absolútnej samostatnosti. V našej brandži totiž nemôžete spoliehať na druhých. Modelka všade cestuje sama. Stretáva síce neskutočné množstvo ľudí, niektorých aj skutočne skvelých a výnimočných ľudí, ale je to také v behu. Ste stále s kufrom v ruke a stále niekde cestujete.
Zvládlo šestnásťročné dievča bez znalosti cudzieho jazyka také nasadenie? Niekomu trvá naučiť sa pohybovať v novom spôsobe života mesiace, ba roky.
Do Paríža som prišla v šestnástich, do troch mesiacov som spoznala môjho exmanžela a môj život sa začal uberať trochu iným smerom. S manželom som bola tri mesiace a on ma požiadal o ruku, svadba bola veľmi skoro, takže som vlastne prvotný vývoj preskočila. Do vlaku menom modeling som nasadla naplno až v čase, keď sme sa rozvádzali. Bola to pre mňa vtedy efektívna možnosť, ako si zarobiť a byť sebestačná. Nemienila som sa vzdať. Z manželstva som odchádzala s jedným kufríkom, takže súdiť sa o syna a stáť pri tom na vlastných nohách bola moja najdôležitejšia ambícia.
Dnes už mladí ľudia ovládajú jazyk, sú pohotovejší, ako to bolo za vašich čias. Zaujímavý je aj efekt digitálnej vizuálnej doby. Pred objektívom vedia pózovať desaťročné deti, tínedžeri sa predbiehajú v tom, kto viac našpúli pery do mobilu.
Úprimne, nepáči sa mi to. Mám pocit, akoby tým strácali detstvo. K nemu predsa patrí istá miera hanblivosti. Keď odrazu príde desaťročné dievčatko a zapózuje ako dospelá ženská, presne vie, čo chce, mám z toho zvláštny pocit. Ale patrí to k dnešnej dobe.
Myslíte si, že modeling viac praje pripraveným, alebo sú úspešnejšie dievčatá, ktoré sú nepoškvrnené, odrazu prídu a začnú sa vyvíjať?
Záleží to prípad od prípadu. Za môjho ambasádorstva v súťaži Schwarzkopf Elite Model Look sme vybrali Báru Podzimkovú a Evičku Klímkovú. Obe vyhrali celosvetové finále súťaže Elite Model Look a úspešne sa presadili. Eva Klímková bola dieťatko – hanblivé, nevedela, čo so sebou a pritom vyhrala. Urobila neskutočný pokrok, je to profesionálna modelka, ale stále má v sebe detstvo. V porovnaní s ňou Barbora Podzimková, hoci je mladšia ako Eva, bola od prvého momentu veľmi profesionálna. Otvárali sme oči, aká bola pripravená. A tiež je z nej úspešná modelka, ktorá už pracovala pre najväčšie mená v brandži ako Chanel, Dior alebo Alexander McQueen.
Foto: Gioia by Pavlína Němcová
V modelingu je zvyčajne limitom vek, hoci vo vašom prípade sa zdá akoby to neplatilo.
Priznám sa, že som nemala ani tridsať a už som sa zamýšľala nad tým, čo budem robiť ďalej. Aj preto som sa vydala na herecký kurz do New Yorku – herectvo ma odmalička lákalo. Prekvapením pre mňa bolo, že práca stále prichádzala. Ponuky dostávam aj dnes. O mnohé modelky z éry konca 80. a začiatku 90. rokov je záujem, občas to prekvapí aj nás samotné. Ale ak ma niekto chce fotiť v mojom veku a ešte mi za to platiť, je to vlastne skvelý pocit.
V brandži sa zvykne nostalgicky spomínať, že niekdajšie modelky mali charizmu a individualitu, kým dnešné dievčatá sú len armádou krásnych tvárí.
Možno je to jeden z dôvodov záujmu o nás. Ale tiež netreba zabúdať, že sa výrazne rozvinul kozmetický priemysel a cieľovým zákazníkom sa stala zrelá žena. Či už v prípade odevov, alebo kozmetiky. Krém proti vráskam nemôže predávať dvadsaťročné vyhladené dievčatko, musí to byť žena – vrstovníčka tých, ktoré si ho pôjdu do obchodu kúpiť.
Spomínali ste herecký kurz. Kedysi sa v každom článku s vami spomínala malá rola vo filme Edith Piaf. Účinkovali ste ešte v pár ďalších, ale akosi to celé utíchlo. Už sa herectvu nevenujete?
Pravdou je, že som hranie nikdy neskúsila naplno – nevybrala som sa žiť do Los Angeles a obchádzať kasting za kastingom. V Paríži, kde som sa o hereckú kariéru pokúšala, som nemala šťastie na kvalitnú úlohu. Pred pár rokmi som sa rozhodla, že si ju zadovážim len tak, že postavím na nohy vlastný film. Tento projekt stále trvá. Mám ho v šuplíku a vraciam sa k nemu – je to beh na dlhú trať. Nie som ale taká hlúpa, aby som tu sedela v biede, živorila a čakala na životnú rolu. Venujem sa radšej niečomu inému, čo mi generuje príjem a z čoho môžem žiť. Fotím, stále som aktívna modelka a posledné obdobie mi veľké naplnenie prináša aj tvorba vlastných šperkov.
Prečo myslíte, že žena ako vy má problém získať dobrú úlohu vo filme?
Som modelka. To je vo filmovej brandži hendikep. Pozerajú sa na vás ako na bezduchú krásku a ponúkajú vám úlohy, ktoré sú bezvýznamné. Nemajú nič spoločné s herectvom, ide len o to, aby ste tam nejakým spôsobom boli. Na medzinárodnej úrovni môže byť nevýhodou aj môj pôvod. Hoci hovorím plynule anglicky aj francúzsky, český akcent tam niekto počuje. A do tretice mi nenahráva ani výška. Som naozaj vysoká a to sa potom ťažko zháňajú hereckí partneri.
Mnohé hollywoodske herečky sa pred časom začali sťažovať na platovú nerovnosť, ale aj nedostatok kvalitných úloh. Takže nie ste sama.
Dnešné publikum je bohužiaľ veľmi povrchné. Ľudia nechcú vidieť drámy zo života, ktoré by boli o kvalite herectva a kvalite scenára, témy. Všetci chcú vidieť akciu, ako sa niekde strieľa a všetko vybuchuje. A myslím si, že to je dôvod, prečo sa vytrácajú aj kvalitné role. Je to smutné a svedčí to o úpadku a úrovni ľudskej spoločnosti.
Foto: Marks & Spencer
Myslíte, že to je naozaj s nami také zlé?
Niekedy mám pocit, že žijeme v džungli. Hodnoty a vzdelanie akoby nič neznamenali. Ľudia žijú strašne povrchne. Nejdú do hĺbky – ničoho. Stále menej sa číta. Ešte sa mnohí chvália, že neprečítajú ani jednu knihu za rok. Namiesto toho trávime čas na sociálnych sieťach. Pre mňa je to hotový mor. Ľudia sa zídu, ale namiesto toho, aby spolu hovorili, každý má svoj telefón a venuje sa tomu, čo má na monitore. Je smutné, že žijeme naše životy cez Facebooky či Instagramy.
Digitálne technológie však posúvajú dobu a menia aj pravidlá modelingu. Aj vy predsa máte vlastný profil na Instagrame, nie?
Vlani mi v agentúre vysvetlili, že vzhľadom k brandži, v ktorej pôsobím, si ho musím založiť. Samozrejme, vo finále som to spravila z vlastnej vôle, ale dodnes s tým bojujem. Zverejním jednu fotografiu, potom tam tri týždne nejdem. Nerozumiem tomu, prečo by som stále mala niekam chodiť a fotiť sa pri tom. Vidím, že ľudí najviac zaujímajú súkromné fotky a keďže ja som sa chcela deliť o momenty z práce, uvedomila som si, že to nemá žiadnu odozvu. Potom pridáte jeden záber s priateľom a všetci sú z toho paf. Je to zvláštne voyeurstvo dnešnej doby. Falošné. Veď v tejto chvíli by som tam mohla pridať fotku z Karibiku a tváriť sa, že si močím nohy v oceáne, hoci sedím s vami v Prahe. Príde mi to ako jedna veľká lož. Ale mám pocit, že žijeme vo svete, ktorý chce byť klamaný. Nerozumiem tomu. Nebola som tak vychovaná, chcem žiť reálny život, skutočný, nie klamať ľuďom okolo seba, alebo sama sebe.
Pred pár mesiacmi ste sa spoznali s novým partnerom. Je to Libanončan (pozn. redakcie – podnikateľ Aoni Ahdab). Zdieľa vaše názory?
Má hodnoty, ktoré vyznávam aj ja. Asi preto sa naše cesty spojili. Je úprimný, neklame. Je priamy a seriózny. Neskutočne vyznáva rodinu, pre neho je na prvom mieste a to vnímam ako neskutočne vzácnu vec – v Česku to mnoho mužov nemá.
Vo viacerých rozhovoroch ste hovorili, že by ste chceli vlastné dieťa. Ešte stále to platí?
Áno. Hoci vek už mám povážlivý, rada by som otehotnela prirodzenou cestou. Uvedomujem si, aké mám šťastie, že dieťa už mám. Bolo by horšie, keby som sa ako niektoré moje vrstovníčky ocitla v tomto veku bez potomkov, pretože pre mňa je rodina tiež základ. Ale keďže môj partner zatiaľ vlastné deti nemá, veľmi by sme spolu jedno chceli. Uvidíme. Alternatívou by mohla byť aj adopcia. Už sme diskutovali aj o takej variante.
Pavlína Němcová
Narodila sa 18. februára 1973 v Děčíne, no vyrastala v Prahe. Bola jednou z prvých českých modeliek, ktoré ešte pred nežnou revolúciou odleteli do Paríža a odštartovali tak boom krások z východnej Európy. Ako rozvedená matka sa sústredila na modeling, ktorý ju dokázal finančne zabezpečiť. Objavila sa na stránkach magazínov ako Elle, Harper's Bazaar či Marie Claire. Spolupracovala so známymi značkami a dodnes je vyhľadávanou modelkou, tento rok nafotila lokálnu kampaň pre značku Marks & Spencer.
Popri modelingu sa venovala aj herectvu a najnovšie sústredila svoje sily na tvorbu dizajnových šperkov Gioia by Pavlína Němcová. Všetky vyrába v Česku a ako sama hovorí, snaží sa tvoriť kúsky, ktoré sa nedajú nájsť hocikde.
Článok vyšiel v novej ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.