Foto: Dana Závadová
Bude to tým tancom
Vo svojich 76 rokoch stále tancuje. Pred 55 rokmi vyhrali s tanečným partnerom titul majstri Slovenska. Prirodzená pauza od tanca prišla po pôrode. Keď neskôr bývalých tanečníkov stretla na istej akcii, navrhla, aby si urobili seniorský tanečný klub. Funguje už 25 rokov. „Priznávam sa, som tam najstaršia.“ Pohybu majú viac ako dosť, trénujú dvakrát do týždňa – v pondelok hodinka latinsko-amerických tancov, v piatok štandardných. „Robíme spoločné choreografie pre 6–8 párov a je nám dobre,“ hodnotí svoj život Božena Nemcová. Ak sa jej niekto pýta nie príliš originálnu a dosť únavnú otázku „ako to robí, že vyzerá tak dobre“, odpovedá, že to bude práve tým tancom. Potvrdil jej to aj ortopéd. Zakaždým, keď ho navštívi, skonštatuje: „To robí ten tanec! Človek je taký pružnejší.“
Ona musí byť gymnastka!
Hoci na to nevyzerá, je vyštudovaná stavbárka, špecializovala sa na chémiu a petrochémiu a celý život ju živili výmurovky na vysoké teploty pre pece. Keďže na Slovensku toho bolo menej (Šaľa, Nováky, Slovnaft), väčšinou pracovala pre zahraničie – Irán, Irak, Afganistan… „Keď mi zbombardovali Basru, povzdychla som si: Zasa mi zhodili nejakú pec!“ Do dôchodku neodišla, ďalej pracovala na voľnej nohe. Na Ukrajine alebo v Gruzínsku lozila po lešení v montérkach a s prilbou na hlave. (Kolegovia tipovali: Ona musí byť gymnastka!). Neustále aktívna, stále v pohybe. „Mala som štyroch vnukov, takže som pendlovala. Kým dcéry vyštudovali a povydávali sa, roboty bolo stále veľa.“
V hodine dvanástej
Hovorí sa, že aj pozitívne myslenie predlžuje život. Keď Božena Nemcová dostala rakovinu hrubého čreva, primár, ktorý ju operoval, sa jej pri vyšetrení spýtal: „A kde ste boli doteraz? Prišli ste v hodine dvanástej!“ „Po operácii sa priznal, že musel využiť moje pozitívne myslenie, lebo som bola v pohode.“ Nemocničné priestory opúšťala na druhý deň po operácii. Pred vizitou si namaľovala oči a čakala na primárov verdikt. „Pani Nemcová, vás už môžeme pustiť domov, vy ste naozaj pozitívne naladená. Vraj sa mu tam väčšinou pacienti položili.“ Nasledovalo nemilých dvanásť mesiacov chemoterapie a strata vlasov. Síce v tom čase netancovala, zato však intenzívne pracovala. „Po chemoterapii ma vonku čakal šofér s autom a išli sme na jednanie do Brna. Asi dvakrát mi bolo veľmi zle, ale inak som to znášala dobre. Nechcela som byť rok na maródke, ako niektorí. Moje deti študovali, musela som zarábať, viete, ako to je.“
S úsmevom na tvári
Rakovina je spravidla spájaná aj s vysokým pracovným nasadením a s tým súvisiacim stresom. Inak to nebolo ani v prípade Boženy Nemcovej. „Lekári mi vraveli, že som musela mať veľké stresy. Lebo inak som sa stravovala zdravo, nikdy som nemala rada mastné a ťažké jedlá. V tom čase som riešila existenciálne otázky, nemali sme s deťmi kde bývať. Môj exmanžel bol surový, vyhadzoval nás z domu a robil nám zle, museli sme sa od neho odsťahovať. Nakoniec som dostala byt od podniku, v ktorom som pracovala, ale tie stresy sa na mojom zdraví podpísali.“ Keď spomína na tieto nepekné časy, má úsmev na tvári, ako napokon vždy. „Viete čo, už je to za mnou. Rozviedli sme sa v roku 1990, pred 26 rokmi. Už je to za mnou,“ vysvetľuje.
Hovorí sa tomu láska
Mala 24 rokov, keď ju to postretlo. Hovorí sa tomu „láska“. „Naši kamaráti tanečníci nás pozvali na svadbu. Ivan sa poznal hlavne so ženíchom a na tú svadbu sa mu vraj vôbec nechcelo ísť. Tam sme sa zoznámili. Sedeli sme oproti sebe, stretli sa nám pohľady a – bolo to tam. U nás to bola láska od prvého momentu.“ Bolo tam však jedno „ale“, ktoré preniesť hory nedokázalo. Osudový muž v tom čase končil medicínu a dostal umiestnenku do Námestova. „Viete, kde je Námestovo? Na konci sveta. Okrem toho ešte musel absolvovať rok vojenčiny na Šumave. My sme sa síce zasnúbili, ale keď moji rodičia počuli, že by som mala ísť na Oravu – a ja som v tom čase tancovala, boli sme majstri republiky, nechceli ma pustiť. Čo by som na tej Orave robila? Sedela a pozerala sa z okna? Tam ani nebola nejaká firma, kde by som mohla pracovať.“ Na otázku, či sa z tej Oravy nedalo „vyzuť“, odpovedala nie, on tam nechcel ísť, hrozili mu prokurátorom. „Vtedy to bolo tak, že každý musel ísť na umiestnenku. To vy nepoznáte.“ A bolo po láske…
Posledné zbohom
Čo asi nastalo odo dňa, kedy si povedali posledné zbohom? Čo asi nasledovalo, keď prišli o svoju veľkú lásku? Nič. 50 rokov ticha. O jeho živote vieme asi toľkoto: Pracoval, po nejakom čase sa šťastlivo dostal Bratislavy. Oženil sa, mal dve deti… My sa však domnievame, že ho jeho veľká láska nosila – v hlave, alebo v srdci. „Samozrejme, aj v peňaženke som mala jeho fotku. Písali sme si. Mám 36 listov odložených a aj jemu ostali listy odo mňa.“ O tom, že sa chystá do Bratislavy, ju neinformoval. Dôvodom bolo aj to, že ona bola už v tom čase vydatá. Za socializmu sa to čítalo jasne: Tejto žene sa už nesmieš prihovoriť. Vedel bývalý manžel o tom, šípil alebo podvedome tušil, že nosíte jeho fotku v peňaženke? „O tej fotke nevedel, ale o tom, že sme boli partneri, áno, samozrejme. Dokonca keď sme sa rozvádzali, uviedol, že som predtým mala vážny vzťah. Nepovedal, o koho išlo, ako to bolo a čo tým chcel povedať, ale asi to mal niekde v podvedomí.“
Láska v číslach
50 rokov žila bez osudovej lásky, z toho 25 rokov sama. Napadlo jej občas počas tohto pomerne smutného a prázdneho obdobia, čo je s tým mužom? „Napadlo. Raz som ho videla, išiel s dcérkou, ale nerozprávali sme sa. Náš kamarát povedal, že je šťastne ženatý. To bol dôvod, prečo som nepátrala ďalej. 25 rokov po rozvode sme boli s kamarátkami z tanečného klubu na koncerte vo Filharmónii. A tam sme sa stretli! Po 50 rokoch, skoro na deň od našich zásnub. Tie boli 29 marca 1964 a nás dal osud znova dokopy 4. apríla.“ Bola to rýchlovka. Kamarátky sa ponáhľali na električku, ale on jej stihol dať vizitku. „Na druhý deň som rozmýšľala: Mám mu zavolať? Ja som nevedela, či je ženatý, či rozvedený… Musím ešte povedať, že sa rozviedol v roku 1990, tak ako ja. A tiež bol 25 rokov sám. Dnes spomíname, prečo sme sa nestretli skôr.“
Toľko premrhaných rokov
Urobila dobre. Na číslo, ktoré od neho dostala, mu poslala svoje telefónne číslo a k tomu stručný a jasný dodatok: „Ak máš čas a chuť, zavolaj.“ Zareagoval okamžite. S tým, že na veľkú lásku má človek vždy chuť aj čas. Odvtedy sú spolu. Dva a pol roka. Iba. 25 rokov možno okolo seba chodili a nevedeli o tom. Najzaujímavejšie na takýchto silných príbehoch, ktoré pôsobia, akoby si ich niekto vymyslel, sú detaily. Dotyčný muž dnes napríklad vyzerá celkom inak. „Keď sme sa po tomto telefonáte prvýkrát stretli, sadla som si k nemu do auta, pretože sa chcel ísť so mnou prejsť na Devín. Pre mňa to nebol cudzí človek. Bol to čudný pocit, akoby sme sa rozišli včera.“
Pár mal 74 rokov
Aké boli prvé dni? Čo je to za pocit, pre ženu v takomto pokročilom veku, zvykať si na to, že sa zobúdza pri mužovi? Spraví mu raňajky? Poháda sa s ním pred spaním pre nejakú malichernosť? Niekedy vzťahy stroskotávajú aj na takýchto maličkostiach. „Úplne prirodzene, ani nám to nedošlo. Moje dcéry sa čudujú, vravia, že máme taký vzťah, akoby sme spolu žili 50 rokov.“
Nič sa neriešilo
Celý život ho nemohla podporovať, stáť pri ňom v dobrom aj zlom a zostarnúť s ním. Ona sa bez neho pasovala s rakovinou, on má už 42 rokov cukrovku a 4-krát denne si pichá inzulín. Aktívna tanečnica však tvrdí, že napriek všetkému sa tých 25 rokov necítila sama. Žila pre dcéry, pre vnukov, pre prácu a… pre tanec. Bolo toho dosť, single však každopádne bola. Už ženy po 30-tke, ktoré na mužov šťastie nemali, si nevedia poriadne predstaviť, že by mali odrazu s niekým žiť. V tomto prípade to však bolo úplne inak. Všetko bolo prirodzené, nič sa neriešilo. Išlo to ako po masle. „Divím sa, že ho tá žena pustila, že sa s ním rozviedla. A že bol toľko rokov sám! Dobre varí, je starostlivý a milujúci otec aj dedko. Ja vravím, že to bol osud.“
To neprichádza do úvahy
Randili krátko. Potom sa k nej prisťahoval. „Raz ma priviezol domov, akože ide na kávu a už ostal. Mám veľký trojizbový byt a bola som v ňom sama. Občas sa ma zo žartu spýta, kedy ho už vyhodím. On má kam ísť, keby som ho vyhodila, ale to neprichádza do úvahy“ (smiech).
Foto: Dana Závadová
Tancovať ja nebudem
Podľa psychológov má šancu na úspech ten vzťah, v ktorom majú partneri spoločné záľuby. Ako to bolo v tomto prípade? Ivan tanec neobľubuje, práve naopak, neznáša ho. „Keď je s nami niekde, kde sa tancuje, nezabudne pripomenúť: "Dievčatá, ale tancovať ja nebudem.“ Čo ich však spája, sú výlety, turistika. A najnovšie záhrada. „Predtým ju mal veľmi zanedbanú, ale teraz ho to chytilo, rád tam chodí, kosí, nasadil nové stromčeky, hoci na začiatku povedal, že načo stromčeky? Veď už dlho nebudem žiť. Sme tam každý víkend.“
Vezmú sa?
Kde skončili, tam by mali aj pokračovať. Po zásnubách predsa nasleduje svadba. Mala by! Zvlášť, ak je muž ten pravý. V tomto prípade však zaváhala ona. „On sa chcel ženiť, navrhol, aby sme sa zobrali. Ale podľa mňa je to v tomto veku už trápne,“ myslí si. Iný názor majú jej kamarátky z tanečného klubu. Chcú ísť za družičky. „Povedala som im: Dobre, ale musíte mať ružové šaty s červenými bodkami. A ony na to, že na túto akciu si dajú aj mašľu do vlasov.“ Hovorí sa, že tým, ktorí k sebe patria, osud vždy nájde cestu, ako sa znova stretnúť. Prišlo to neskoro, ale je to tu. Dnes tento osudový pár zaspáva ruka v ruke. Rosamunde Pilcherová by to lepšie nevymyslela.
Božena Nemcová (76)
pochádza z Bratislavy, je vyštudovaná stavbárka. Má dve dcéry, troch vnukov, vnučku a osudovú lásku.