Tereza Kostková: Nebojím sa zostarnúť bez partnera

, 22.06.2016 13:00
Herečka a moderátorka Tereza Kostková.
Herečka a moderátorka Tereza Kostková. Autor:

Tvár z televíznej obrazovky, seriálová hviezda, populárna moderátorka, kráska z reklamy - ku Tereze Kostkovej môžete pridať prívlastkov hneď niekoľko. Česká herečka, ktorú pre profesiu predurčilo už rodinné prostredie, sa zhovárala s magazínom MiA pár dní pred oslavou okrúhlych narodenín.

Stretnime sa na Václaváku pod koňom, napísala mi do esemesky Tereza Kostková. Dcéra známeho herca Petra Kostku, ktorá u západných susedov patrí medzi najobľúbenejšie televízne hviezdy, prišla na stretnutie na minútu presne. Zavinutá v ľahkom trenčkote, na perách červený rúž, na hlave slamený klobúčik.

Mala za sebou niekoľko dní v Paríži, kam sa vybrala so synom Antonínom a s kamarátkou. Príchuť francúzskeho šmrncu a nenútenosti priniesla aj na naše stretnutie. Nielen to. Aj otvorenosť a úprimnosť, dobrú náladu a ochotu rozprávať. Veľa a o všeličom. Po položení prvej otázky šli moje tri áštvorky s pripravenými témami bokom. Na rozhovor podľa šablóny pri Tereze Kostkovej nie je miesta. Musíte ju nechať hovoriť a počúvať. Dozviete sa zaujímavé veci.

Náš rozhovor vyšiel 15. júna. To je deň po oslave vášho okrúhleho jubilea.
Myslíte štyridsiatku? Životné jubileum, to znie nádherne (smiech).

Štyridsiatka býva prezentovaná ako obdobie akéhosi zrelého ženstva. Vnímate to tiež tak?
Nie je to rovnaké u každého. Niekto môže osláviť štyridsať, ale zďaleka nie je zrelý. U mňa to tiež musí posúdiť niekto iný. Jedno však viem povedať s istotou – som príjemne prekvapená, čo všetko vek žene prináša. Pre mladých ľudí je istý vekový horizont často nepredstaviteľný. Keď máte dvadsať, nezamýšľate sa nad tým, čo bude o ďalšie dve dekády. Bola som na tom podobne. Pred tridsiatkou som hľadela maximálne do tej tridsiatky a nič ďalej si nepredstavovala. Bolo to pre mňa vzdialené. Prišlo dieťa, život bežal, ja som ho žila. Ale keď sa teraz obzriem späť, každý rok medzi tridsiatkou a štyridsiatkou bol pre mňa osobne prínosný. Dúfam, že v ďalšej desaťročnici to bude ešte lepšie.

Nie je však vek stresujúci pre ženu, ktorá pracuje ako herečka a moderátorka? Mnoho vašich kolegýň začne panikáriť. Niektoré sa snažia zastaviť čas za každú cenu – plastikami, mladším partnerom.
Sú ženy aj muži, a netýka sa to len hercov, ktorí starnutie zvládnuť nedokážu. Niekoho strach privedie k alkoholizmu, k depresii. Stať sa to môže a ja nikoho nesúdim, ani mu to nezazlievam. Akurát vnímam veci inak. Je zbytočné mať obavu z nejakého čísla a maľovať si na stenu desivé predstavy o tom, čo sa stane, keď prekročíme istý vek. Starnutie je nevyhnutné a každý ďalší rok vnímam ako plus – posun človeka. Nie je to pseudopozitívne. Nemrzí ma, že starnem. V mladosti je veľa vecí zadarmo. Energia, vzhľad, elán, intenzita rozbehu. Chýba skúsenosť, akési životné poznanie. Prichádza neskôr, niečo iné zasa odchádza. Život je spravodlivý. Niekde pridáva a niekde, prirodzene, uberá. Ak túžime mať všetko, môžeme skončiť aj naprázdno. Ale s pokorou k životu sa väčšinou dočkáme harmónie.

Vy ste nikdy netúžili dosiahnuť každý cieľ, dobyť každý horizont?
Nie. Ale to je otázka na celú jednu veľkú tému – moja výchova.

Vaši rodičia sú známi herci, otec Petr Kostka a mama Carmen Maeyrová. Ako teda viedli vaše kroky?
Obaja boli a sú v tom najlepšom zmysle slova nároční. Dostala som dobrú, pevnú výchovu zásadových ľudí, veľkých profesionálov. Vždy si potrpeli na pravdu, priamosť, rovnosť a poctivosť v práci. Uvažovanie v zmysle chcem všetko, alebo si o sebe priveľa namýšľať – na to naozaj nebol priestor. Veľmi rýchlo by mi „zatli tipec“. Skôr som istý čas bojovala s nedostatkom sebavedomia. Aj v oblastiach, v ktorých som sa obávať nemusela. Bola som úzkostlivá, menej som si verila, bojovala som so strachom z ľudí, z vecí – chcieť všetko ku mne nepatrilo.

Herečka a moderátorka Tereza Kostková s kolegom...
Herečka a moderátorka Tereza Kostková s kolegom Markom Ebenom sprevádzajú tanečnou šou Stardance. Autor: David Raub pre Českú televíziu

Pamätáte si ešte na pubertu a dospievanie? To býva u detí známych rodičov často problematické obdobie. Napadá mi príklad syna speváčky Madonny, ktorý od nej utiekol k otcovi a rodičia sa kvôli nemu súdia.
Viete, mám skutočne skvelých rodičov. Nikdy som sa k nim nestavala negatívne. Ani v puberte. To by som sa musela hanbiť, pretože boli preukázateľne fajn. Puberta ich nedokázala tromfnúť. Mamička mi všetko dovolila skôr, než by som sa rozhodla spraviť to sama. Keďže má španielsko-nemecké korene, nebola poznamenaná socializmom, vnútorne je veľmi demokratický človek. Obaja rodičia ma viedli k veľkej kozmopolitnosti, tolerancii voči iným ľuďom. A tak som vnímala aj ja ich. Nebola som typický puberťák, ktorý uteká z domu. Oni ma stále niekam posielali, ja som chcela zostať. Cítila som sa pri nich dobre.

Nemrzelo vás trošku, keď ste dostávali nálepku dieťaťa zo známej rodiny?
Keď ste dieťa, dlho neviete, ako svet vníma vašich rodičov. Uvedomovanie si, že sú známi, prichádzalo postupne – mala som šancu zvyknúť si. Pár zmien som zaznamenala vlastne až na strednej škole a v jej závere, keď už okolie začalo vnímať, že som „tá z hereckej rodiny“. Mám v pamäti príhodu z oslavy osemnástych narodenín. Chodila som posledný rok strednej do tanečného krúžku. Skamarátila som sa s mnohými študentmi, ale vedeli o mne len, že som Tereza. Zvláštna situácia nastala, keď som ich pozvala na oslavu k nám domov. Všade máme rodinné fotky, a keď sa kamaráti začali prechádzať po byte, uvedomili si obrázky na stenách. Videli na nich pána Kostku a pani Mayerovú. Samozrejme, mnohí poznali najmä otca. „Ty sa poznáš s tým pánom? Je to váš rodinný známy?“ pýtali sa ma. Začala som sa smiať a povedala im, veď to je môj otec. Mnohých obliala hrôza. Neverili, že sú u Petra Kostku v byte. A keď asi o minútu cvakol zámok, vydesene sa začali pýtať, kto ide. Asi sa naši vracajú, odvetila som im so smiechom. Ale vedu som z toho, v akej rodine vyrastám, nikdy nerobila.

Dnes sama ako populárna herečka a moderátorka vychovávate syna. V čom spočíva najväčší rozdiel?
Nebola taká mediálna doba. Mojich rodičov poznali ľudia z divadla, otecka aj z filmu a televízie, no zďaleka nešlo o stav, keď na vás ľudia prstom ukazujú. Dnes si vás na ulici fotia na mobily a bulvárni fotografi vás čakajú pred domom alebo pred divadlom. Prejav popularity je omnoho dramatickejší, než bol v časoch môjho dospievania. A, samozrejme, ovplyvňuje a dotýka sa aj môjho dieťaťa.

Syn Antonín oslávi deviate narodeniny. Je možné pripraviť na záujem novinárov a fotografov dieťa v jeho veku?
Má výhodu, že pozná mediálne fungovanie odmalička. Brávala som ho do práce či na tlačovky, tak ho fotografovali. Časopisy pre mamičky chceli so mnou urobiť rozhovor a požiadali ma, aby som prišla aj so synom. Keď je dieťa dvoj-, trojročné, kývnete a poviete si, prečo nie. Nebudem ho predsa schovávať, je súčasť môjho života. Na druhej strane, ako Antonín rastie, začala som trochu eliminovať jeho kontakt s médiami. Fotografov prosím, aby ho nefotili. Aj kvôli nemu už teraz chodím menej na filmové premiéry. Hoci by som rada videla kamarátov, kolegov, snažím sa trošku kľučkovať. Samozrejme, keď mal môj bývalý manžel (poznámka redakcie: divadelný režisér Petr Kracik) jubilejné predstavenie Fantóma opery, šli sme všetci spoločne na jeho veľký večer. Antonín sa mediálnemu záujmu nevyhne ani pri jednom z nás. Ale zvykol si a nepovažuje za výnimočné, že je v novinách. Dieťaťu je to fuk. Zvládol dokonca aj bulvár. Náročnejšia je, alebo by mohla byť, situácia v škole.

V čom konkrétne?
Jeho spolužiaci sú milí, ale keď prídem po syna do školy, trebárs desať z nich sa rozbehne za mnou po autogram. Deti z jeho triedy. Sama niekedy neviem, ako to Tonda prežíva. Zatiaľ mám pocit, že má dobré vzťahy. Nehanbí sa za mňa. Výhodou možno je, že aj starý otec a stará mama sú známi. Akoby vedel, že to je súčasť rodu, že z neho pochádzajú herci, a môže byť vlastne na nich hrdý. Niekedy mi síce povie, pozri sa mami, pusu si dáme za rohom. To chápem. Ale sama uvažujem, ako sa zmení, keď prejde do puberty, keď sa začnú objavovať nejaké dievčatá.

Vráťme sa ešte k spomenutému bulváru. Český je poriadne ostrý, tvrdý voči domácim prominentom. Máte s ním pár skúseností, všakže?
Priznám sa, dlho som sa s tým vyrovnávala. Keď porovnám, ako som vnímala mojich rodičov, život s nimi, a potom sa odrazu doba začala meniť a uvedomila som si, čo znamená nápor popularity – rozdiel je obrovský. Dodnes pre mňa filozoficky nestráviteľný. Zvykla som si a dokážem sa v mediálnom svete pohybovať, ale fungovanie bulvárnych médií vnímam ako debakel spoločnosti. Na druhej strane musím tiež povedať, že ku mne sú ešte mierne. Mnohé ma naozaj citujú. Keď odmietnem odpovedať, netlačia na mňa, ani si nevymýšľajú. Ale zažila som aj nepríjemné chvíle. Synovi som v potravinách vysvetľovala pri titulnej strane s nápisom „Tereza Kostková má ťažkú chorobu“, že som v poriadku. Už ako malého som ho musela naučiť, že existujú noviny rozličnej kvality a charakteru. Niekde je pravda, niekde si vymýšľajú a klamú. Neplatí, že čo je písané, to je dané. Hovoriť mu o veciach takých, aké sú, sa mi vyplatilo. Situáciu uchopil lepšie než ja sama.

Moderátorka a herečka Tereza Kostková na cenách...
Moderátorka a herečka Tereza Kostková na cenách Thálie. Autor: Profimedia

Vraj začal vydávať vlastné noviny.
Áno. (smiech). Veľa maľuje, výtvarne sa vyjadruje a odrazu vyšiel z detskej izby s papierom formátu A2, na ktorom bol veľký nápis Antonín Blesk – prvé vydanie. Nalepil tam fotky – moje, otcove, svojho dedka a napísal k nim rozličné bulvárne nadpisy. Napríklad k fotke môjho otca pridal vetu Neznámy bláznivý starec uniesol dieťa. Alebo mená známych kolegov umiestnil pod moje a napísal, že sa rozvádzajú. Vydal asi päť vydaní, mám ich doma schované. Keď sme minulý rok riešili rozvod s mojím manželom, bral tiež situáciu s humorom. „No ty brďo, to zasa bude, to po nás pôjdu, však,“ hovoril mi sprisahanecky.

Spomenuli ste rozvod, taká udalosť nie je jednoduchá pre nikoho v rodine. Ale práve deti ju vnímajú asi najťažšie.
Keď sa veci dejú po kvapkách, tak ich beriete ako prirodzenú súčasť života. A vzhľadom na to, že ani náš rozchod nebol rana z jasného neba – môj syn zažíval aj situácie, ktoré mu už mohli ponúknuť určitý signál – prežívanie bolo menej náročné. Aby bolo jasné, nešlo o to, že by sme sa hádali, že by sme na seba s bývalým manželom kričali a on bol toho svedkom – niečo podobné si ani nepamätám. Toník nebol pri hádkach, on bol prítomný pri riešeniach. V momentoch, keď sme o nich hovorili. Dieťa žije život s vami a pýta sa. A dôležité asi je, že som mu od útleho detstva odpovedala na otázky. Nehovorila som, ty si ešte malý, na to ti odpoviem až, keď budeš veľký. Rozvod prijal až prekvapujúco dobre. Sám mi povedal veci, ktoré ma hlboko zasiahli a dojali, ale to je príliš osobné.

Nepokúšali ste sa s bývalým manželom vzťah zachrániť?
Už sme túto cestu raz hľadali a skúsili. Nie sme ani hlúpi, ani necitliví, chápeme manželstvo ako záväzok voči dieťaťu. Ale po veľmi dlhých úvahách sme spoločne dospeli k rozhodnutiu, že pre nás všetkých bude rozvod lepší – na dýchanie, na žitie – bez toho, aby sme prerušili kontakty. S exmanželom Petrom sa máme veľmi radi. Ako dvaja ľudia. Verím, že aj vďaka tomu nám to neskôr nebude Toník vyčítať.

Rozvod na prahu štyridsiatky nie je práve ľahké rozhodnutie. Nepodľahli ste panike – a čo teraz?
Viete, že nie. Nepripadám si ako stará. Práveže sa cítim akoby som dospela, niečo pochopila o sebe samej. Občas vám možno v noci preletí hlavou, aký bude váš ďalší život. Ale nie je predsa príbehom za každú cenu s niekým byť a s niekým bývať. To nie je môj cieľ. Možno budem s niekým chvíľu alebo s ním budem dlhšie alebo najdlhšie – to nikdy nevieme. Láska medzi mužom a ženou má síce inú podobu ako priateľstvo, ale je v podstate tiež len odtieň priateľstva. Pokiaľ si ľudia majú rozumieť, určite to nesúvisí s počtom vrások alebo rokov. Ak by súviselo, nedá sa hovoriť o skutočnom cite. A ja kvôli nikomu na plastiky chodiť nebudem. Dokážem byť aj sama. Vždy som to vedela. Nemám problém sama cestovať alebo ísť sama niekam s dieťaťom. Nebojím sa zostarnúť bez partnera. No pevne verím, že žijem tak, že sama ako človek nie som a nebudem.

Také slová znejú priam feministicky. Veľmi nezávisle, odvážne.
Zvládnem sama odveslovať loď, ale je super, ak na to budeme dvaja – možno, keď sa ja unavím, ten druhý ma vystrieda a ešte si aj pokecáme. Je to o zdieľaní, rovnakom naladení. Možno je to moderná myšlienka vo všeobecnosti. Možno tá správna. Stále sa kladie otázka – načo je muž, keď žena zarába a v zásade ho nepotrebuje. A je mnoho žien, ktoré si hovoria, že muža vôbec nepotrebujú. Lenže mužská energia je v živote ženy, dieťaťa nesmierne dôležitá. Akurát nie je v peniazoch, v tom, kto zarába na domácnosť, kto sa o ňu stará. Chlap by sa nemal báť hľadať aj inú pozíciu, než je mačistický živiteľ rodiny.

Herečka Tereza Kostková na archívnom zábere s...
Herečka Tereza Kostková na archívnom zábere s manželom Petrom Kracikom a synom Antonínom.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Profimedia

Vy s mužmi trávite pomerne veľa času. Sú neoddeliteľnou súčasťou vášho života v profesionálnej oblasti. Stretávate sa s nimi pred kamerami, na pódiu. Azda najznámejší je Marek Eben, s ktorým vás spája televízna šou Stardance. Ako dnes hodnotíte vaše spojenie na obrazovke?
Keď robíte vo dvojici, je to vlastne partnerská práca. Mám rôzne skúsenosti. S niekým som pracovala a viem, že už stačilo – môžeme skočiť niekam na pivo, ale pred kamerou nám to nebude fungovať. S Markom Ebenom máme za sebou desať rokov spolupráce. Čas nám umožnil absolútne sa zohrať, vytvoriť si partnerský vzťah kolegov. Hoci sa vo voľnom čase nevídame často, za tie roky vzniklo medzi nami ľudsko-pracovné napojenie, ktoré je výborné. Odrazu sa nemusíte zaoberať textom – už viete, čo má ten druhý za rituál, kedy má napríklad okno, kedy ho nemá a len premýšľa. Pri moderátorskej spolupráci je to dôležité. Ale nielen pri nej. Aj v herectve. Ako starnem, chcela by som sa obklopovať už len podobnými vzťahmi – vzťahmi s harmóniou.

Nie je však harmónia v hereckom remesle aj jednou z ciest k láske? Mnohým hercom sa práve v práci rozpadajú vzťahy staré a vznikajú vzťahy nové.
My herci máme viac šancí niekoho spoznať. Ale je to ako doktor na ORL, tiež nechytí každú angínu od pacienta, ktorý za ním príde. Boli by sme strašne promiskuitní, keby medzi každým, kto si spolu zahrá, preskočila iskra. Okolnosti pri našej práci sú. Naplnia sa až vtedy, ak sa objaví aj možnosť v srdci. Pokiaľ vznikne vzťah medzi hercami, tak vznikne, lebo to tak má byť. Dva roky som točila s Honzom Šťastným Ordináciu v ružovej záhrade a polovicu mesiaca sme ležali spolu v posteli – ale my sme sa pri tom akurát dobre nasmiali a stali sa z nás skvelí priatelia. Vôbec to nebolo ohrozenie jedného alebo druhého vzťahu – pretože sme ich mali doma v poriadku. Vznikol medzi nami hodnotný partnerský vzťah dvoch kolegov. Mám ich niekoľko. A netýka sa to len mužov, niečo podobné prežívam, keď hrám s kamarátkou Nelou Boudovou.

Tento rok vás čaká už ôsma séria tanečnej súťaže Stardance. Vnímate ju ako prelomový projekt svojej kariéry?
Minimálne už len z čísiel sledovanosti vyplýva, že Stardance zasiahne najširšie divácke spektrum – jednak vekovo, od malých detí až po najstaršiu generáciu, a jednak čo sa týka počtu divákov. Podobné čísla však robila aj Ordinácia v ružovej záhrade. A ja som vlastne v rovnakom období začala robiť Stardance a nakrúcala najsledovanejší seriál, v ktorom som mala veľkú rolu. Som vyštudovaná divadelná herečka – to je moja základná profesia a ostatné je bonus, vetvenie stromu. Nejaký pán nad nami umožnil, že ma ľudia mohli zaznamenať v oboch mojich profesiách a z toho vzišla popularita. Ale domnievam sa, že by sa to nestalo, keby som nepracovala aj na množstve projektov predtým. Nakrúcanie pre televíziu, živé prenosy v rámci Raňajok s Novou – všetko sa počíta. Ak by išlo o úplne prvú vec, predávala by som trebárs v papiernictve a potom začala robiť Stardance, asi by popularita neprišla. Navyše by som profesiu neovládala. Ale je pravda, že pri Stardance sa všetko sčítalo, mnohoročná práca už od školských čias. Diváci, ale aj ľudia, ktorí nám dávajú prácu, akoby ma odrazu videli.

Okrem Ordinácie v ružovej záhrade ste sa objavili aj v ďalších úspešných televíznych projektoch – Poisťovňa šťastia, Vinári, Cesty domov, Obchoďák. Dnešné seriály sú často kritizované, aj z radov hercov, pre svoju plytkosť, plochosť, rýchlu výrobu. Hovoríte o tejto téme aj s vaším otcom Petrom Kostkom?
Veľa o tom diskutujeme. Poznám prácu, aká bola, keď som bola ešte dieťa. Teda môžem posúdiť zmenu a navyše sa na nej aj zúčastňujem. Otec mi viackrát hovoril, že nás vlastne obdivuje. Je nás dosť z mladej generácie, pri kom si hovorí, že on by za podobnej rýchlosti prácu nezvládol. Pätnásť dní v mesiaci, sedemnásť obrazov za deň, do toho hráte divadlo alebo máte ďalšie projekty. Otecko hovorí, že nás obdivuje, pretože podľa neho výsledok nie je až taký zlý, ako by mohol byť pri danej rýchlosti tvorby.

Kam sa podľa vás môže herecká profesia pod týmto náporom posunúť?
Problém nastáva pri ďalšej generácii. Nás ešte mal kto učiť, ale teraz už chýbajú herecké osobnosti, ktoré by mohli odovzdať skúsenosti poctivého remesla. My sme sa snažili udržať postup starej techniky za nových okolností. Dnes vidím, že mnoho mladých kolegov sa ani nepozrie na nadväznosť scén. Nesnažia sa zapojiť starú techniku do novej technológie, čo je škoda, a nikto im to nehovorí. Mňa učil ešte režisér Jirka Adamec, ktorý točil dvanásť dielov Poisťovne šťastia jeden rok. Keď sme nakrúcali scénu, ako mi uniesli dieťa a prežívam strach, vypratal pľac. Najprv si so mnou scénu rozobral, dal mi pripomienky, a keď som už som bola emočne vypätá, slzy na krajíčku, povedal ticho, zapol kameru. S Terezkou Vrábelovou sme točili Súkromné pasce a tri týždne nakrúcali filmovou technikou jeden diel. My herci poznáme rozdiel a veľmi po ňom túžime. Aspoň ten, kto hereckú profesiu má rád. Ja sa dnes dlhodobým seriálom vyhýbam – respektíve sa snažím ísť do projektov, na ktoré je času viac. Dopyt rastie aj medzi kolegami a myslím si, že situácia sa znovu otočí – vznikne potreba po kvalitnejšej práci a hereckom remesle.

Herečka
		a moderátorka Tereza
		Kostková.
Herečka
		Tereza Kostková s otcom - hercom
		Petrom...
+6Herečka Tereza
		Kostková na zábere zo
		seriálu...

Tereza Kostková

Narodila sa 14. júna 1976 v Prahe do rodiny herečky Carmen Mayerovej a herca Petra Kostku. Aj jej kroky viedli smerom k hereckému chlebíku – vyštudovala Vyššiu odbornú školu hereckú v Michli. Debutom na obrazovke bol seriál Lékárníkových holka. Objavila sa v úspešných seriálových projektoch ako Poisťovňa šťastia, Súkromné pasce, Ordinácia v ružovej záhrade či naposledy Vinári. Celonárodnú popularitu jej však najviac upevnilo moderovanie tanečnej šou Stardance na obrazovke Českej televízie. S manželom, divadelným režisérom Petrom Kracikom, sa minulý rok rozviedla. Spolu majú syna Antonína.

Článok vyšiel v novej ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ženský magazín MiA #vek #Tereza Kostková #spomienky #samota #rozvod #rozhovor #herectvo #herečka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk