Vo svojom byte máte krásny stôl, obrovský štvorlístok (3D mozaiku), množstvo obrazov, lámp a iné mozaikové skvosty. Dizajnové cítenie máte od detstva?
Vôbec nie. Spozorovala som to na sebe až v Izraeli, kde som žila tri roky. Chodila som tam po rôznych výstavách. Páčil sa mi vtedy bytový dizajn, ale nielen nábytok, ale dotvárať originálne interiér alebo exteriér. Žiadna sériová výroba. Po návrate z Izraela prišli deti, na tvorbu nebol priestor, ale už boli prvé náčrty. Zvrat nastal, až keď som si kúpila byt. Presadzovala som si, čo by som tam chcela mať, ako by mal asi vyzerať… Keď prišlo na svet druhé dieťa, byt bol primalý, túžila som po dome. Takto som sa dostala k mozaike. Na začiatku bol materiál – rôzne zlomky, úlomky a zbytky keramických obkladov – snažila som sa z nich niečo urobiť. Obkladala som kvetináče, poličky, steny, všetko možné, ale bol to väčšinou pokus-omyl.
To všetko zatiaľ len tak, pre seba?
Samozrejme, všetky tie kvetináče, vešiačiky, misky, dózy a zásobníky na vreckovky som si nemohla nechať, takže všetci moji známi boli obdarovaní. Aj neskôr išli tieto doplnky ako teplé rožky, na nich som sa najviac vypilovala. Keď mi ešte po roku niekto povedal, že si objednáva krabicu na vreckovky, povedala som so smiechom, že viem vyrobiť aj iné dekoračné veci. Keďže som sa chcela posunúť ďalej, zaplatila som si, najskôr kurz keramiky. S mozaikou bol problém, keďže na Slovensku nie je veľmi známa, taký kurz som našla až v Anglicku.
Podľa čoho ste si vybrali ten kurz? Ako ste vedeli, že bude dobrý, veď vám ho nemal ani kto odporučiť.
Tých kurzov v Európe nie je veľa. Väčšinou sa jedná o tzv. oddychové kurzy, v duchu „rozbité obkladačky nalepím na kvetináč“. To som už ja ale dávno mala za sebou. Chcela som na sebe pracovať, zdokonaľovať sa, poznať techniky, vedieť, ako sa dá vypracovať priama alebo nepriama technika. V tom čase som mala malé dieťa, takže som bola limitovaná aj časom, nechcela som odísť preč na dlho. Dôležitú úlohu zohrala aj reč.
Nestačí sa na týchto kurzoch len prizerať? Vo výtvarnom umení sa toho, napokon, veľa nenarozpráva.
Niekedy je dobré niečo o tom aj počuť. Potvrdilo sa mi tiež, že len čo školiteľ vidí, že sa tým chcete živiť, a teda nie ste tam „len tak“, vezme si vás bokom a vysvetľuje vám toho oveľa viac. Nedostala som len kurz, mne dal veľa ten kontakt s učiteľom. Povedal mi napríklad, že keď chcem postupovať, potrebujem si sama nasekať materiál, pracovať so špeciálnym kladivom a náradím. Dodnes s ním komunikujem.
Odkedy ste absolvovali tento kurz, zmenil sa aj váš prístup k mozaike?
Úplne všetko sa zmenilo.
Aj ste sa možno zasmiali na tom, čo ste kedysi vyrábali.
A veľa vecí som povyhadzovala. Tým, že som okúsila mramor aj sklo, zistila som, že čím viac kúskov sa v mozaike nachádza, tým je cennejšia a krajšia. Samozrejme, práca s mramorom je niečo úplne iné ako s hlinou. Keramiku si môže dovoliť každý, to je najlacnejší materiál. Keď sa však povie „mozaika“, ľudia na Slovensku si predstavia buď kúpeľňové štúdia, alebo rozbité obkladačky. Aj ja som si tým prešla, spravila som si obklad v kuchyni, ale mozaika nie je len o tom. To sú začiatky. Každý mramor, tým, že je to prírodný materiál, má inú štruktúru, vôňu, inak sa s ním robí a je limitovaný, čo sa týka farby. Práca s ním bol môj osobný test, či vnímam mozaiku len ako záľubu, alebo v tomto smere dokážem na sebe pracovať. Vtedy som si povedala, že už to nepustím. Každý deň som zaspávala s vírom myšlienok do budúceho dňa, čo nové vytvorím.
Cítili ste, že je to vaše osudové zamestnanie.
Medzi dvoma materskými dovolenkami som bola jedinýkrát zamestnaná, a to dva roky v špedícii. Po druhej materskej som zvažovala návrat do práce, ale v tom čase som si už pre seba a známych vyrábala mozaiky. Cítila som, že už chcem ísť svojou cestou, už sa nechcem zamestnať.
Čo na to vaša rodina? Nie každý má pre to pochopenie, keď žena nechodí do práce.
Rodina, tá ma vždy podporovala! Ale niektorí moji známi alebo cudzí ľudia krútili nad tým hlavou. Stávalo sa mi to často, občas som cítila až akýsi výsmech.
A to vás neodrádzalo…
Mňa nikdy nič neodradí. Keď niečo chcem, idem za tým dovtedy, kým to nedostanem. A keď mi niekto povie, že sa niečo nedá, ukážem mu, že sa to dá.
Foto: Jana Neupauerová
Ktorá forma vám viac vyhovuje. Vyrobiť a nech si dielo kúpi, koho osloví, alebo tvoriť nové veci podľa priania klientov?
Zákazky sú zväzujúce, ale sú výzvou. Zakaždým sa im poteším. Mala som požiadavku od známej, ktorá už má odo mňa viac sôch. Zakaždým kúpila, čo som vyrobila, ale potom prišla s nápadom, že by chcela dračicu s mašličkou a s červenými nechtíkmi. Veľa som toho musela googlovať, kým som ho nakoniec vytvorila (úsmev).
Aj vaše deti sú vašimi „zákazníkmi“? Mama, chcem nočný stolík, veď vyrob niečo? Páči sa im mozaika?
Keď som s mozaikou len začínala, dcéra chcela, aby som jej urobila mozaikovú kópiu našej mačky. Pre moje diela majú pochopenie, žijú s nimi odmalička. U nás je každá stena povykladaná nejakými mozaikovými obrazmi, v každom kúte socha, lámp je viac než dosť. Už si skúsili mozaiku aj keramiku. Modelovať hlinu bolo pre nich niečo nové, upokojujúce, páčilo sa im to. Stane sa občas, že chcú vyrobiť darček pre pani učiteľku, vtedy prídu za mnou do dielne. Pomáhajú mi aj čistiť obklady od sieťky alebo upratovať.
Keď prídete k niekomu na návštevu… Ako by ste charakterizovali Slovákov – majú vkus?
Sú opatrní. Radšej idú do zaužívaných vecí, preferujú to, čo vidia v obchode, čo mňa dosť zaráža. Na dovolenkách sa fotíme pri mozaikových stenách, pri niečom inom, ako je tapetou potiahnutá alebo čistá biela stena. Máme z toho neskutočný zážitok, ale odtiaľ potiaľ – doma by sme to už nechceli. A nie je to len o peniazoch, pretože niekedy tapeta, ktorú dostať v obchode, je zbytočne predražená a drahšia ako to, čo by vedel vytvoriť umelec.
A každý, kto k vám príde, vraví, že sa mu to páči…
Každý, kto ku mne príde, vraví, že je to krásne a časom si aj niečo objedná. Keby sa ku mne ľudia nevracali, tak tu už asi nie som. Mňa aj negatívna reklama poteší, ale nepotrebujem osloviť všetkých, veď každému sa páči niečo iné.
Chce sa vám každý deň tvoriť?
Áno. Ráno odídu deti do školy a mne sa začína šichta. Rovnaký scenár cez víkend – kým môžem, tvorím. Keď práve pracujem s keramikou, už mám v hlave plány, čo vyrobím mozaikové, prípadne vybavujem objednávky, ak sú, pričom stále mám veci na sklade. Všetko, čo je u mňa doma, je na predaj.
Výtvarníci sa časom dopracujú k svojmu ateliéru, resp. otvoria si svoj obchod, kde aj tvoria. Plánujete niečo také?
Pracujem na tom. Chcela by som mať svoju dielňu s galériou, aby som si vo vlastných priestoroch mohla zorganizovať aj výstavu. Tvoriť doma je na jednej strane síce pohodlné a má to veľa výhod, pretože som stále s rodinou, ale už je toho veľa.
Ako sa môže človek, ktorý toľko cestoval, zažil veľa zaujímavých vecí a postretli ho veci, o akých bežní ľudia ani nesnívajú, usadiť na Slovensku? Nemáte zajačie úmysly?
Zajačie úmysly už nemám, ale v mozaikových začiatkoch boli, a to už deti boli na svete. Nemala by som problém žiť v inej krajine, zahraničie mi skutočne chýba, ale ja predsa veľa cestujem. Musím, lebo aj to ma posúva ďalej. Pravidelne sa stretávam s ľuďmi, ktorých som spoznala v Anglicku alebo v Izraeli, pričom na cestách stretnem stále niekoho nového.
Takže cestovanie spájate skôr s ľuďmi, ako s miestami?
Viacmenej áno. V Izraeli, kde som žila takmer tri roky, sú ľudia za to, aby sa združovali, sú veľmi komunikatívni. Zakaždým, keď tam idem, spojím to s nejakou výstavou a niekoho nového spoznám.
Oddychujete pri práci, alebo keď potrebujete vypnúť, musíte sa od nej na chvíľu vzdialiť. Ak áno, dokážete to?
Nemôžem byť doma, keď chcem vypnúť. To by ma musela skoliť chrípka. Buď som doma a vtedy pracujem, alebo mám návštevný deň. Ale nemávam také dni, aby som do niečoho aspoň nepichla. Aj keď sa neprezlečiem do montérok, musím si aspoň pripraviť materiál alebo niečo vyrobiť na stole v dielni. A pri práci musím mať pustenú hudbu. V dielni tancujem, spievam si a škriekam, už ma asi všetci susedia poznajú (smiech).
Foto: Jana Neupauerová
Dnes máte „návštevný deň“. Do čoho sa chystáte „pichnúť“?
(smiech). Dnes som už bola v dielni, pripravila som si hlinu na odliatky a kreslila mozaikové náčrty.
Ležať na pláži – to by vás zabilo?
To nie. Ležať na pláži viem, lebo more a piesok milujem. Ale na druhý deň si už píšem zoznam, čo budem robiť doma (smiech). Prípadne musím na dovolenke aspoň navštíviť miesta, kde je mozaika, alebo spoznať nejakého umelca, skrátka, s niekým sa o tom rozprávať.
Kam sa tento rok chystáte na dovolenku, akú opisujete?
Dovolenkujem párkrát ročne, z toho minimálne dvakrát sama. Ventil (smiech). K pravidelným destináciam patria Anglicko a Izrael. Tento rok plánujem Izrael aj s deťmi. Ak by nám to nevyšlo, tak jedine z časových dôvodov, pretože zariaďujem spomínanú dielňu.
Jana Neupauerová (38)
Pochádza z Krompách, v Bratislave žije 14 rokov. Mozaike sa venuje osem rokov, vystupuje pod menom Mosaic-Jane. Má dve deti.