Ešte pred desiatimi rokmi sa veľa hovorilo o slovenskom filme ako o katastrofe. Netočí sa, nie sú peniaze, možno ani ľudia, chýba nadšenie… Aká je situácia dnes?
Na Slovensku sa točí, hoci to tak možno nevyzerá. Či sú tie filmy pre diváka príťažlivé, je druhá vec. Film Slepé lásky z roku 2008 od Juraja Lehotského je dôkazom, že aj u nás sa dá natočiť film, ktorý zaujme v Cannes. Odvtedy zaznamenalo úspech v zahraničí viacero filmov, prevažne dokumentárnych. To ale ešte nie je zárukou toho, že filmy sú úspešné aj na Slovensku. Najčastejšie sa vďaka filmovým klubom dostanú k filmovým nadšencom, ale pre širokú verejnosť ostávajú neznáme. Veľa to súvisí aj s propagáciou. Keď si môže divák vybrať, či ísť do kina na nový oscarový film, ktorý videl cestou domov na sto billboardoch, alebo na nový slovenský film od neznámeho režiséra, väčšina uprednostní prvú možnosť. Ja sa častokrát ani nečudujem, lebo sama som z mnohých slovenských filmov odišla z kina sklamaná. Prípadne som ich v polovici vypla, keď išli v televízii.
Nedopozerali ste ich?
Nechcem pozerať nasilu filmy len preto, lebo sú slovenské a chcem tým podporiť domácu kinematografiu. Chcem pozerať to, čo ma zaujíma. Dúfam, že čím ďalej bude dobrých filmov u nás viac. Podmienky sú dobré, možnosti sú. Peniaze sa získať dajú, technika je v dnešnej dobe dostupná. Chýbajú silné témy a možno práve to spomínané nadšenie. Aspoň mne to z tých filmov tak príde. Akoby režiséri neriešili to, čo ich bytostne zaujíma, ale kalkulujú s tým, aké témy sú v dnešnej dobe „populárne“. Ďalší problém vidím v tom, že dokumentaristi točia hrané filmy alebo točia hrané dokumenty, ktoré nie sú ani dobre zahrané, ani autentické a dokumentárne. Mávam pocit, že vo filme chýbal od začiatku dramaturg a film vznikal v strižni, čo je chyba.
A z akého titulu tú prácu dramaturgov podľa vás tvorcovia oželejú?
My Slováci si často myslíme, že všetko zvládneme najlepšie sami. Preto si režiséri robia aj scenáristov aj producentov, scenáristi zas robia dramaturgov… Ale väčšina dobrých vecí vzniká tak, že sa človek obklopí šikovnými ľuďmi a výsledok je vždy lepší. To je najdôležitejšia vec, akú som sa naučila počas štúdia. Že je nevyhnutné nechať si dobre poradiť. Tiež som s tým mala dlho problém.
Mohli by ste nám dať nejaké tipy na filmy, novinky, ktoré vás v ostatnom čase „dostali“?
Filmov je kvantum, to, čo vidíme na festivaloch, je malinké promile z toho, čo je v skutočnosti celosvetovo natočené. Napríklad na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch sa každoročne premietne okolo 200 filmov, no ja reálne dokážem stihnúť za pár dní vidieť asi okolo 20 filmov. A z tých 20 filmov vás „dostane“ možno jeden, dva. To sú tie klenoty, ktoré si potom človek zapamätá do konca života. Ale ak to mám celkovo porovnať, nechodím už z festivalov domov taká nadšená ako pred pár rokmi. Asi to je tým, že čím viac filmov človek videl, tým má vyššie nároky a nič sa mu nezdá originálne. Radšej sa vraciam k starým filmom, tie už preveril čas. Zbožňujem Akiho a Miku Kaurismäki, každý ich film je neskutočne zábavný a zároveň nostalgický. Posledný film, ktorý ma očaril, je Nutkanie (Compulsion) od Richarda Fleischera. Záverečná reč Orsona Wellesa na súde je úplne strhujúca. A to je pritom film z roku 1959!
Študovať ste začali na fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. Už v tom čase ste vedeli, že chcete byť dokumentaristka? Nedostali ste sa na dokument a toto bol kompromis? Alebo ste ešte nič netušili…
Maturovala som v sedemnástich a absolútne som nevedela, čo chcem robiť. Keď idete študovať právo alebo ekonómiu, máte predstavu, čo z vás bude. Ale čo bude zo mňa, ak vyštudujem masmediálnu komunikáciu? Tá neurčitosť mi dávala nádej, že v tom nemusím mať ešte jasno. Na druhej strane, vždy som milovala pozerať televíziu, celé detstvo som presedela pri videu. Ako 5-ročná som dostala od otca prvú videokazetu, ten deň si pamätám dodnes. Odvtedy som asi desať rokov nevyliezla z obývačky. Všetko som si nahrávala, niektoré filmy som pozerala aj každý deň dokola. Mala som zbierku videokaziet, robila som si zoznamy, čo mám nahraté. Odsledovala som všetky dostupné filmy, telenovely a seriály, ktoré u nás boli vysielané v 90-tych rokoch. Dnes už televíziu skoro vôbec nesledujem, ale vtedy to bol pre mňa najlepšie strávený čas, aký som si mohla predstaviť.
Vaši rodičia to nekritizovali? Viete ako to je dnes. Televízor je povolený len na istý čas, veď ťahá oči, požiera čas…
Myslím, že tomu neprikladali váhu, keďže v škole som mala dobré známky a neboli so mnou problémy. A najmä to nebolo tak negatívne vnímané, lebo televízia bola vtedy do veľkej miery ešte „nevinné“ médium. Veľa detí pred ňou vyrastalo. Je zábava, keď s kamarátmi spomíname na to, čo sme pozerali. Pamätáme si detaily ľudí, prostredí, vzťahov. Je to zvláštny druh kolektívnych spomienok na udalosti, ktoré sa vlastne nikdy nestali.
Fakulta masmediálnej komunikácie znie ako dobrý vstup do mediálneho sveta.
To áno, ale paradoxne nemá dobré meno. V rebríčkoch hodnotenia sa väčšinou neumiestňuje na popredných priečkach. Hlási sa tam kvantum študentov, prevažne dievčat. Neviem, čo sa za tie roky zmenilo, ale za mojich čias to bol taký „babský“ odbor, skoro žiadni chalani. Mali sme niečo zo žurnalistiky, teóriu médií. Neskôr sme dostali možnosť vybrať si predmety, kde sa točilo a strihalo. Tam som prvýkrát skúšala točiť na malú kameru. V tom čase som sa náhodne dozvedela o Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa vraj študuje film. Nikto o tej škole veľa nevedel. Hneď som tam chcela ísť.
A potom predsa len prišla na rad Bratislava.
Keďže som už bola jednou nohou presťahovaná v Bratislave, prišlo mi od veci vracať sa do Bystrice. To cestovanie cez pol Slovenska ma ubíjalo. Ale do Bratislavy som nikdy nechcela ísť, pochádzam z malého mesta. Chcela som sa jej vyhnúť, ale to sa nedalo.
Ste z Nového Mesta nad Váhom, zažili ste aj ten klasický internátny život?
V Bystrici áno. Bola to vtipná skúsenosť. Teraz v Bratislave bývam už „normálne“. Mám muža, som vydatá (smiech).
Video k svojej svadbe ste mali? Väčšinou to točia rôzni amatéri…
Nemám rada klasické videá zo svadby, no nakoniec som dala svoju kameru kamarátke, nech predsa len niečo natočí. No nevšimla si, že nahrávanie je už zapnuté… V momente, kedy mala naozaj začať točiť, kameru vypla. Bolo ostré slnko a nevidela, že nesvieti červená kontrolka. Preto jediný záber, ktorý spravila, bol, ako spokojná beží ku mne a hovorí: „Všetko som to natočila.“
Svadba prišla skoro, deti prídu asi neskôr…
Zatiaľ túžbu po deťoch necítim. Mám mačky.
Svadba sa s tým vraj spája.
Ja to spojené nemám. Svadba je svadba, keď to nevyjde, ľudia sa môžu rozviesť. Ale deti sa už vrátiť nedajú. Je to obrovský záväzok na celý život. Mať zodpovednosť za kvalitu ich života. Ja sa na deti zatiaľ vôbec necítim. Každý by mal robiť to, čo mu robí radosť.
Asi ešte potrebujete natočiť nejaké filmy.
Veď to. Konečne som skončila štúdium a môžem si to vyskúšať naostro. Až teraz sa ukáže, či sa vie človek naozaj presadiť alebo na to jednoducho nemá – či už talent, povahu… Lebo aj to sa stáva. To, že si človek odsedel pár rokov v škole, nič neznamená.
Na čom práve pracujete?
Natáčali sme na pútnickom mieste v Medžugorí, kde sa údajne kedysi zjavila šiestim deťom Panna Mária a zjavuje sa im vraj dodnes. V realite to vyzerá tak, že na kopec prídu tisíce ľudí a obkolesia vizionárku. Tá po hodinovom modlení komunikuje verejne s Pannou Máriou, ktorá jej prezradí posolstvo. Následne ho tam prekladajú do rôznych jazykov. Na tento „zázrak“ sa prichádzajú pozerať ročne milióny ľudí z celého sveta, jazdia tam húfy autobusov, najmä Poliaci, Taliani, Slováci… Každý týždeň sa tam udeje nejaké zjavenie. Majú to presne naplánované na deň i hodinu, je na tom vybudovaný obrovský turistický ruch. Všade samé obchody so suvenírmi od výmyslu sveta – zapaľovače s podobizňou Panny Márie, fľaše alkoholu s Pannou Máriou na obale. My sme našli pre náš film skupinu šiestich ľudí rôznych vierovyznaní, ktorí sa podujali toto miesto navštíviť a konfrontovať svoje názory na vieru a Boha. Priestor dostala rehoľná sestra, mladý katolík, ateistka z Čiech i mladý neveriaci Slovák. Ústrednou postavou filmu je herec s mentálnym postihnutím Janko Kinčeš z Divadla z Pasáže. Opustila ho rodina a chce sa so svojím prianím zdôveriť Panne Márie. Nakoniec vo filme prehlási, že Panna Mária asi neexistuje… Janko dodáva celému filmu šmrnc, vďaka nemu nabral nový rozmer. Vypovedá o spolupatričnosti, o potrebe lásky – tej skutočnej, medzi ľuďmi. Lebo abstraktná viera k Bohu mu nedokáže nahradiť absenciu rodiny. Zaujímavé na celom Medžugorí je to, že ani sama katolícka cirkev tam neodporúča farnostiam organizovať zájazdy. Veriaci však neoblomne tvrdia, že to miesto je zázračné. Svojím spôsobom vlastne je. To, čo sa tam odohráva, je pre racionálne zmýšľajúceho človeka úplne bizarné. Ja sama som si vytvorila názor až na mieste, nešla som tam s predsudkami. Tým, že som tam bola aj s kresťanmi, pochopila som lepšie ich vieru. Ja osobne by som nechcela žiť celý život v očakávaní, čo príde po smrti. Človek sa má realizovať tu a teraz, robiť dobro bezodplatne, nečakať za všetko odmenu vo forme večného života. Viera a Medžugorie ma fascinujú, znova tam chceme ísť točiť, no tentokrát investigatívu. Riešiť, čo sa tam „sakra“ deje, lebo biznis je to neskutočný.
Nie ste zrejme klasický typ človeka, ktorý keď skončí školu, začne si hľadať prácu a dokumenty si bude robiť len tak pre zábavu, vo voľnom čase. Ako to plánujete?
Jedna vec je, ako to plánujem, druhá, ako to dopadne. Jednou z možností sú granty. Sú režiséri, ktorí si na filmy dokážu touto cestou zohnať fakt veľa peňazí a z toho vedia aj celkom slušne nejakú dobu vyžiť. Väčšina režisérov však popri filmoch aj normálne pracuje, či už pre televíziu, alebo učia na školách. Film sa bez peňazí natočiť nedá. Dá, ale maximálne na škole, lebo spolužiaci vám pomáhajú zadarmo. Ale po škole sa to zmení, mnohí spolužiaci už majú deti, potrebujú uživiť rodiny. Nemôžu vám zadarmo pomáhať vo voľnom čase, lebo voľný čas už nemajú. Študenti umeleckých odborov to majú v tomto ťažšie. Škola ich vypľuje do sveta, v ktorom o nich nikto nestojí. Dokumentaristu nehľadá žiadna firma, žiadna produkčná spoločnosť. Sám sa musí „nájsť“. Dôležité je pustiť sa hneď do vlastných projektov, nečakať dlho na nejaký zázračný moment, kedy „to“ príde. Lebo nič samo od seba nepríde… Vidím to aj na starších spolužiakoch. Ak sa zamestnajú a pracujú od siedmej do piatej, už nemajú energiu na to, aby písali vlastný scenár alebo plánovali film. Stereotyp je ubíjajúci, a zároveň pohodlný. A človek si časom prestane dôverovať a nemá chuť sa do niečoho púšťať.
Veľa o vás písali, keď ste natočili film o filme, ktorý nebol natočený. Čo to bolo?
Točila som o kauze, ktorá sa udiala v Čachticiach v roku 1961. Prišli tam dvaja falošní filmári a tvárili sa, že točia film. V skutočnosti boli podvodníci a išli za to do väzenia. Jeden bol fotograf, druhý zamestnanec v štátnom ústave. Nepáčilo sa im, aké sa v tom čase na Slovensku točili filmy. Preto si vymysleli, že natočia prelomový film o Bátoryčke. Zavítali veľkolepo do Čachtíc a pobláznili celú dedinu. Ľudia z vedľajších dedín sa chodili na bicykloch pozerať na konkurz, ako vyberajú dievčatá. Obyvatelia Čachtíc od radosti podvodníkov zadarmo ubytovali, robili pre nich hostiny. Filmári im dali falošné poukazy, na ktoré mohli v krčme piť. Keď to skončilo, dedinčania mali poriadne dlhy… Prevalilo sa to asi po mesiaci. Jeden z nich už mal za sebou aj iné podvody, robil falošné potraty. Ženám predával lieky, aby potratili. Ale každej sa narodilo zdravé dieťa – vlastne bol záchranca! Ten si odsedel tri roky, potom išiel „na dovolenku“ do Juhoslávie a následne utiekol do Švédska. Po ňom sme vo filme pátrali, no stretli sme len jeho brata. Náš skutočný filmár s nami nechcel komunikovať, nechcel mať s filmom nič spoločné. Druhý filmár zomrel pred pár rokmi. Jeho dcéra je však dodnes presvedčená, že bol nevinný a naozaj si myslel, že natáčajú.
Fotografi tvrdia, že objektív fotoaparáta pôsobí na ľudí ako zbraň. Tiež máte takú skúsenosť? Kamera a všetci sa snažia ujsť.
V Čachticiach to bolo jednoduché. Točili sme predsa bývalých hercov – teda adeptov na hercov. Takže väčšina z nich bola stále ochotná spolupracovať, na film nezanevreli. Keby tam prišli nejakí filmári, opäť by sa dali nahovoriť.
V dnešnej dobe sa veľa mladých vyhráža tým, že chcú odtiaľto „zdrhnúť“, ale vy, hoci sa vám tu veľa vecí nepáči, napriek tomu tu chcete žiť. Mohli by sme vás tak charakterizovať?
Chápem ľudí, ktorí odídu kvôli práci. Ja si to však neviem predstaviť. Mám tu zázemie, som tu zorientovaná, mám rada svoj stereotyp. Rada niekam idem, ale rada sa rýchlo vraciam.
Ako cestujete, kam, kedy, s kým…?
Ešte na strednej škole som prešla takmer celú Európu. Najviac sa mi páčilo v Írsku – všetko zelené a úžasný vzduch. Momentálne cestujem skôr pracovne. Minulý rok sme točili v Rumunsku, tento rok v Bosne. Nechce sa mi chodiť na dovolenky a len tak vylihovať.
Tvoriví ľudia si vraj k sebe majú nájsť praktického partnera, aby sa dopĺňali. Vy praktického partnera máte. Je dobrým kritikom? Prvým?
Môj manžel sa k mojim filmom príliš nevyjadruje. Necháva ma, aby som si robila, čo chcem.
To vzbudzuje dojem, že vás ignoruje.
Ja trochu ignorujem jeho prácu a on zas moju. Film si vždy pozrie, ale vie, že keby ho veľmi skritizoval, urazím sa. Pri Čachticiach mi ale pomáhal – vozil štáb, protagonistov. Vďaka jeho mame som sa vlastne dostala k celej téme a k protagonistom, keďže pochádza z Čachtíc a všetkých osobne pozná.
Knižky čítate?
Mala som „čítacie“ obdobie, vtedy som čítala naozaj veľa a to ma formovalo. Mojím obľúbencom je Fjodor Michajlovič Dostojevský. Keď som prečítala jeho tvorbu, začala som inak hodnotiť zvyšok celej svetovej literatúry. Dostojevského môžem čítať dokola, som ním tak trochu posadnutá. Na mnohých spisovateľov som kvôli nemu zanevrela.
Nežijete len filmom. Čo ešte máte rada?
Venujem sa zvieratám. Začalo to pred troma rokmi, keď som našla opustené mača a úplne som tomu prepadla. Momentálne mám dve mačky a robím dočasné opatery takým, ktoré sa liečia a idú na adopciu. Situácia je na Slovensku zlá, ľudia stále nekastrujú vlastné zvieratá, vďaka čomu sa nekontrolovateľne množia a následne končia utopené v sudoch, vyhodené v lesoch… V tomto smere sa Slovensko nachádza v stredoveku. Ľudia si stále mylne myslia, že mačky sú „falošné“ a prisudzujú im ľudské vlastnosti, že prenášajú všetky choroby sveta, že psy patria na reťaz a stačí ich nakŕmiť raz za dva dni. Ľudia žijú v neskutočných predsudkoch, veria mýtom, okrem svojho pohodlia ich nič nezaujíma. Nehovoriac o našich poslancoch, vďaka ktorým je podľa nášho zákona zviera stále vecou. Je to pre mňa úplne nepochopiteľné a veľmi ma to hnevá. To je aj moja ďalšia téma do budúcna, ktorej by som sa chcela v rámci dokumentu venovať.
Kristína Klimeková (27)
Pochádza z Nového Mesta nad Váhom. Vyštudovala dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je vydatá, vo voľnom čase sa venuje zachraňovaniu mačiek.