Petra Nagyová-Džerengová: Som dieťaťom, stále mám jeden mliečny zub

Po povolaní spisovateľky niekde v kútiku duše vždy túžila, no za socializmu si myslela, že u nás to nie je možné. “V detstve som si predstavovala, že spisovateľom môže byť len nejaký veľký bradatý ujo niekde v Amerike, ale nie u nás,” hovorí spisovateľka Petra Nagyová-Džerengová.

27.01.2015 11:00
debata
Petra Nagyová-Džerengová. Foto: Roman Polák
Petra Nagyová Džerengová Petra Nagyová-Džerengová.

K tomu, že ste začali písať knihy, vás “dokopal” váš manžel. Roky ste o tom len hovorili. Takže on bol vaša najsilnejšia motivácia?
Samozrejme, že nie jediná, ale chcela som mu dokázať, že nie som len rojko a viem veci dotiahnúť do konca. Som v znamení ryby a rybám občas stačí len snívať. Možno keby som ho nestretla, stále by som o tom len rozprávala. Osem rokov som písala do šuflíka, nikdy som to však nikam neposlala, lebo som si myslela, že mám more času.

Spisovatelia hovoria o svojich knihách ako o deťoch. Pamätáte si ich všetky?
Ešte nie som pri takom čísle, aby som si ich nepamätala. Šesť kníh pre dospelých a tri pre deti, ak nerátam rôzne reedície a preklady.

… pre dospelých, konkrétne pre ženy…
Ženy tvoria asi 95 percent mojich čitateľov, ale výber z fejtónov, ktoré som písala takmer štyri roky do Pravdy, má aj mužských čitateľov. Prichádzali na moje besedy a vraveli mi: “Vaše romány som síce nečítal, ale pravidelne čítam vaše pondelkové stĺpčeky.” Neskôr som si získala aj oteckov, ktorí čítaju deťom moje detské knihy a veľmi sa im páčia.

Od ženských románov ste presedlali na detské knihy. Ktorý žáner je ťažší?
Písať pre deti bol odjakživa môj sen a počas povolania viceprimátorky som vyčerpaná unikala do detského sveta čistej fantázie a vzťahov. Písať pre deti mi ide oveľa ľahšie. V duši som stále dieťaťom, mám dokonca ešte jeden mliečny zub (smiech). Prvú knihu som napísala asi za dva týždne. Dopisovala som v lete, keď neboli komisie ani zastupiteľstvá. Z práce som prišla domov o štvrtej, manžel bol s deťmi v Anglicku na jazykovom kurze, malá u našich, sadla som si za počítač a písala asi do siedmej. Pri písaní pre deti musíte zvoliť ten správny tón, naladiť sa na ich myseľ, ale zároveň nenudiť rodiča. Podľa toho, ako sa darí Kláram, si myslím, že sa mi to podarilo.

So sestrou Deniskou, ktorá tragicky zahynula v...
Internátny život...
+6Petra Nagyová Džerengová ako letuška (vpravo).

Aby sa ani rodič nenudil? Majú oni vôbec pochopenie pre detské knižky?
Som presvedčená, že takmer všetci spisovatelia myslia aj na rodičov! Veď sú to práve rodičia, ktorí vedú deti k čítaniu, vyberajú knihy, čítajú im na dobrú noc… Snažila som sa hlavne vyhnúť poúčaniu, ale zároveň tam schovať pre rodičov odkaz, alebo ukázať spôsob, ako riešiť naše vlastné problémy – rodičovské či partnerské. Téma rozvodu možno nie je pre detské knihy typická, dokonca keď knihu niektorí dospelí čítali predtým, ako vyšla, pochybovali, či je to pre deti vhodné. Ale ony žijú v takom svete, aký sme im vyrobili a vedia prijať všetko, ak to podáme správnym spôsobom a úprimne. Mala som aj spätné reakcie od rodičov, ktorí mi vraveli, že ide o prvú detskú knihu, ktorú dočítali, keď dieťa zaspalo, lebo boli zvedaví, ako bude pokračovať. Mám z toho radosť.

Ľahko sa vám píše pre deti, keď máte doma štyri – a kopu inšpirácie.
To mi hovoria mnohí. Ale ja nepíšem o nich, ale o sebe. Dokážem v sebe vydolovať detské pocity a nadviazať spojenie so svojím vnútorným dieťaťom, ktoré podľa mňa každý dospelý v sebe má – nie každý sa s ním dokáže spojiť, ale mne to ide ľahko. Keď som napísala prvý diel Klára a mátohy, čítala som ho najprv mojim deťom. Všetci štyria vydržali až do konca, aj napriek veľkým vekovým rozdielom. Bolo to pre mňa znamenie, že idem správnym smerom.

Keď ste začali o Kláre písať, rátali ste s tým, že to môže byť až také úspešné?
Vôbec nie. Pôvodne to bol iba krátky príbeh. Nechcela som písať o princeznách ani o ničom nereálnom, hľadala som teda tému. A vtedy som si spomenula na svoj intenzívny strach z detstva, ako som sa bála príšer a strašidiel a spávať sama. Tak vznikla rozprávka O dievčatku, ktoré sa bálo spať samo. Vznikla z toho knižka, no na besedách všetci odo mňa vyzvedali, čo sa dialo ďalej. Príbeh si prirodzene vypýtal pokračovanie. Klárina novorodená sestrička sa vrátila z nemocnice a zvykali si na život so psíkom. V treťom dieli som to pekne zakončila. Klárina mama sa vráti z Afriky a Klára sa musí rozhodnúť, ako ďalej.

Prečo dostala hrdinka meno Klára, ako vaša najmladšia dcéra? Ostatné deti nežiarlili?
Vložila som tam pododkazy aj pre ostatné deti, napríklad Klára má narodeniny 2. októbra ako môj najstarší syn, Bobíkova mama sa volá Any, ako sa volal náš psík – to je zas odkaz pre moju sestru. Žiarlia. Pýtajú sa ma, ako sa bude volať hrdina ďalšej knižky (smiech).

Iglu, ktoré si postavili s rodinou. Foto: archív P. N. Džerengovej
Petra Nagyová Džerengová Iglu, ktoré si postavili s rodinou.

Vy ste mali aké detstvo?
Vyrastala som s dvoma sestrami v trojizbovom paneláku a túžila som po psovi, ako Klára. Rodičia mi ho dovolili, až keď som mala štrnásť, dovtedy som nosila domov všetky možné zvieratá vrátane zranených vtákov, túlavých mačiek, škrečkov a korytnačiek. Mali sme doma morčatá aj biele myšky, tie sme kúpili v cirkuse, aby nimi nenakŕmili krokodíla. Bývali sme na sídlisku Nad jazerom, v zime sme sa na ňom korčuľovali, v lete v ňom plávali, bol tam ostrov, na ktorom sme si zakopávali poklady, kreslili tajné mapy a chodili na všelijaké výpravy. Spúšťali sme sa dole rúrami, ktoré sme nevedeli, kde končia. Pamätám si tiež na to, ako ma v bojnickej zoologickej záhrade pohrýzla divá sviňa, doteraz mám na ruke jazvu. A to som mala šťastie, pretože ďalší človek prišiel o dva roky o celú ruku. Udialo sa to prvý deň našej dovolenky a celý čas som sa potom nemohla kúpať. Neposlúchla som, mama mi na obviazanú ruku dala igelitové vrecko, ale mne tam voda aj tak presiakla a rana mi nahnisala. Bola som veru živé dieťa a ostalo mi to dodnes.

Vyštudovali ste ekonomickú strednú školu, čiže pôvodne ste mali byť sekretárka a variť šéfovi kávičky?
Prihlásila som sa na sekretársky odbor a neľutujem – dnes píšem všetkymi desiatimi. Keďže sa mi po škole nechcelo robiť a za socializmu sme mohli dostať odporúčanie len na tú istú odbornosť, čo sme študovali, podala som si prihlášku na Ekonomickú univerzitu, odbor zahraničný obchod. Chcela som ísť do Bratislavy ako moja sestra, zažiť internátny život, o ktorom mi veľa rozprávala. V novembri bola revolúcia, ale už som tú prihlášku nemohla zmeniť. Celý život som bola orientovaná viac na umenie – písala som, hrala divadlo, bavili ma jazyky, história, literatúra. Keby som si mohla vybrať inú školu, určite by som volila učiteľstvo, jazyky alebo históriu. Snívala som aj o cestovaní, ale za socializmu boli len dve povolania, ktoré to umožňovali – zahraničný obchod a letuška, ktorou som sa nakoniec aj stala.

Štrngali ste na námestí kľúčami? Veď v čase revolúcie ste už mali osemnásť.
Áno, štrngala som v Košiciach, pod sochou Klementa Gottwalda. Učitelia nás nahnali do telocvične a vyhrážali sa nám, že nám zrušia stužkovú, keď sa tých zhromaždení budeme potajomky zúčastňovať. To bola hrozba, veď štyri roky sme nacvičovali program.

Internátny život vyšiel podľa vašich predstáv?
Už v prvom ročníku na vysokej som úspešne spravila konkurz na letušku a musela som stíhať školu aj prácu, takže ten internátny život, na ktorý som sa tak tešila, typický nebol. Častokrát som vstávala o štvrtej ráno a z Horského parku kráčala pešo na prvú 24-ku, ktorá ma odviezla na letisko. Letela som do Zürichu, potom som utekala do školy a večer zasa na otočku do Stuttgartu.

Celá rodinka pohromade. Foto: archív P. Džerengovej
Petra Nagyová Džerengová Celá rodinka pohromade.

Mali ste aj nejakú cestovateľskú túžbu? Ktorú krajinu navštíviť, kam ísť… a prečo?
Hocikam – bolo mi to úplne jedno. Veď najďalej som sa dovtedy dostala do Maďarska, v štrnástich som bola v tábore na Ukrajine – v tom roku, keď vybuchol Černobyl (smiech). Ako letuška som sa dostala aj do Pakistanu či Bangladéšu. Vždy ma však priťahoval sever – Švédsko, Nórsko, Island. Stále to vo mne drieme.

Slovensko vraj starne, rodí sa čoraz menej detí, čo nie je váš prípad, máte ich štyri. Plánovali ste veľkú rodinu, alebo to “tak vyšlo”?
Všetky moje deti sú plánované. Môj manžel chcel deti hneď po svadbe, ja som ešte váhala. Ešte nie, ešte nie… Včera som si zhodou okolností listovala v pamätníčku zo strednej školy. Mám tam nakreslený kočík, desať hláv a k tomu básničku: “To po rokoch sa dozviem len, či sa splnil našej malej Peti sen. Vydať sa, mať desať detí, to bol sen našej malej Peti.” (smiech). Možno som chcela veľkú rodinu aj preto, že som z malej. Jedna zo sestier mi tragicky zahynula v Tatrách, rodičia mali len po jednom súrodencovi, dedko bol dokonca jedináčik a starí rodičia mi skoro zomreli. Pamätám si na jeden zážitok, keď som išla po meste so spolužiačkou a ona len tak medzi rečou prehodila: “To bol tuším môj bratranec.” A ja som sa jej prekvapene spýtala: “Čo? To nevieš?” A ona na to: “No, otec je z ôsmich detí, mama z desiatich…” Chceli sme päť detí, žiaľ, dve tehotenstvá mi skončili zle. Chlapčeka, ktorý sa zadusil pupočnou šnúrou, som musela porodiť v šiestom mesiaci tehotenstva, skúsenosť mám aj s mimomaternicovým tehotenstvom. Vtedy som skoro zomrela, doktor nechápe, že žijem, vraj som mala nad sebou štyroch anjelov. Po tomto zážitku mi prikázal “tehotenskú pauzu”, preto prišla moja najmladšia dcéra trochu neskôr.

Aký život teraz žijete? Spomenuli ste, že už nepracujete…
Vyprázdnila som kanceláriu a teraz dobieham, čo som za tie štyri roky zanedbala. Začala som sa konečne učiť háčkovať, upratujem, žehlím, vypratávam šuflíky, vo februári plánujem znova začať písať.

Manžel sa medzičasom dostal do Bruselu, čo tiež rodinu stavia pred novú situáciu…
Nechcel byť sám, tak si od septembra vzal na jeden školský rok dve deti, Tea a Loru. Ja žijem v Bratislave s Klárou a Leom, ktorý nastúpil minulý rok na gymnázium a do Bruselu nechcel ani za svet. V septembri sa však vystrieda so súrodencami. Klára zas nastupuje v septembri do školy. Presuny a prelety všetkých členov rodiny si vyžiadali normálny logistický plán (smiech). Keď idem do Bruselu na dlhšie, pomáha mi mama, ktorá stráži Lea, do toho musím nájsť niekoho aj pre psa. Znamená to pre nás dosť komplikovanú situáciu. Pôvodne sme sa nechceli na päť rokov vysťahovať do Bruselu celá rodina, pretože sme nechceli, aby tam deti strávili mladosť a nechceli sa potom vrátiť domov. My sa doma cítime na Slovensku. Dcére sa v Bruseli nepáči, chýbajú jej kamarátky a rada by sa vrátila domov. Je zložité zladiť záujmy všetkých členov rodiny.

Spisovateľka Petra Nagyová-Džerengová. Foto: Roman Polák
Petra Nagyová Džerengová Spisovateľka Petra Nagyová-Džerengová.

Čo vám v živote robí najväčšiu radosť?
Moje deti. Nepatrím k ľuďom, ktorí si plánujú, že „raz“ budú šťastní. Strata mojej sestry ma naučila užívať si život každý deň. Nikdy totiž neviete, či sa zajtra zobudíte a čo bude. Preto sa teším aj z maličkostí. Z toho, čo je tu a teraz.

Petra Nagyová-Džerengová (42)

Je spisovateľka, autorka šiestich kníh pre dospelých a troch kníh o Kláre pre deti (Klára a mátohy, Klára a iglu, Klára a Tity). Počas vysokej školy Ekonomickej pracovala ako letuška, štyri roky pôsobila ako viceprimátorka hlavného mesta. Opäť je na voľnej nohe a znovu sa chystá písať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #detská kniha #detstvo #revolúcia #ženská literatúra #mliečny zub #divá sviňa

+ Nebojte sa, čo má prísť príde, ale môžete tomu aj dopomôcť.
Nenechajte nikoho aby si z vás robil srandu, alebo...

+ Začnete s pestovaním vlastných plodín a určite vám budú chutiť viac.
Nebuďte príliš nervózny, všetko zvládnete...