Módny návrhár Richard Rozbora: Inšpiráciou môže byť aj obyčajný gombík

Fungujú ako rodinná firma. Richard tvorí, brat Robert má na starosti okrem iného ekonomiku, mama sa stará o personálne otázky a butik. Chladná k vnukovej tvorbe nie je ani vyše 90-ročná babička. Rozborovci.

11.12.2014 09:00
Richard Rozbora Foto:
Módny návrhár Richard Rozbora.
debata

Módni návrhári, ale aj kaderníci majú niečo spoločné. V detstve ich vraj zaujímali bábiky. Česali ich, obliekali… Prepadli ste takejto záľube aj vy?
Práveže vôbec nie! Bol som kreatívny – v družine sme vyrábali postavičky z moduritu a ušili sme maximálne nejaký ihelníček. S bábikami som sa nikdy nehral! Staval som stavebnice, miloval modelárske plastické hmoty a rád som si kreslil. Ale mama tvrdí, že k móde som inklinoval odmalička. Len čo som začal rozprávať, už som jej radil v tom, čo si má obliecť. Dodnes si odo mňa nechá poradiť (smiech).

Aj otca ste mohli kritizovať, ale to vám asi bolo jedno.
Áno, kritizovať som mohol, ale nebolo čo. Môj otec má výborný vkus. Oblek a kravaty tiež musia byť kvalitné a dobre sedieť. Na kravaty si potrpí a tie, čo mu vyberiem, rád nosí. Pánska móda je fajn, ale dámska je oveľa kreatívnejšia.

Keď si niekto prečíta váš životopis, hemží sa to tam rôznymi krajinami, v ktorých ste vďaka otcovi, kariérnemu diplomatovi, žili. Fínsko, Česká republika, Mongolsko, Cyprus, Nórsko… Dnes ste za túto možnosť rodičom vďační?
Áno, som vďačný, hoci život a práca v zahraničí vôbec nie sú jednoduché. Každopádne, neviem si predstaviť, že by som celý život zotrval na jednom mieste. Pobyty v zahraničí boli nielen inšpiratívne, ale aj neskôr bol môj pohyb po svete jednoduchší aj vďaka tomu, že som sa naučil niekoľko cudzích jazykov.

Všetko sa začalo Helsinkami, kde ste sa narodili, pokračovalo Prahou, nasledovalo Mongolsko. Nebol prechod z jednej cudzej reči do druhej pre dieťa stresujúci?
Fínsko si pamätám veľmi matne, mal som len štyri roky, keď sme sa odtiaľ vrátili. Všetko, čo sme tam prežili, poznám len z fotografií. Vraj som na ihrisku džavotal po fínsky, ale dnes viem len dve-tri základné slová. Do prvej triedy som už začal chodiť v Prahe. Boli časy, kedy som mal v slovenčine český prízvuk. V Mongolsku, kde môj otec pôsobil štyri roky, som zas navštevoval ruskú školu. Bol to stres, ale deti sa s tým veľmi dobre vysporadúvajú.

Viedenský týždeň módy - ukážky z kolekcie pre...
Viedenský týždeň módy - ukážky z kolekcie pre...
+9Viedenský týždeň módy - ukážky z kolekcie pre...

Aby bol zoznam úplný, nasledoval Cyprus. Práve tam ste sa prvýkrát vážnejšie dotkli módy.
Moje prvé dotyky s módou boli ešte v čase, keď sme žili v Prahe a navštevoval som tam rôzne odborné kurzy. V Nikózii som začal študovať módne návrhárstvo na Frederick Institute of Technology. Z hľadiska mojej budúcej profesie to bola pre mňa výborná škola do života. Aj teraz mnohé technologické výrazy lepšie ovládam v angličtine a niekedy si ich musím prekladať do slovenčiny. Po ročnom štúdiu ma vybrali na University of the Arts London Central St. Martin's. Vždy som tvrdil, že to bude jediná škola, ktorú vyštudujem.

Normálne ste išli na prijímačky a prijali vás?
Nie, vôbec to nebolo také jednoduché. Profesorke z Brightonskej univerzity sa veľmi páčila moja práca a portfólio. Začala ma presviedčať, aby som išiel študovať na ich univerzitu. Doslova o mňa bojovala. Ale moje dve spolužiačky na Cypre ma presvedčili, aby som s nimi išiel na veľtrh vzdelávania a skúsil prijímačky na uznávaný St. Martin's. Išiel som tam zo zvedavosti, aby som zistil, o čom prijímačky na budúci rok budú. Profesorom sa páčila moja študentská tvorba a z večera do rána mi dali úlohu vytvoriť sériu rôznych návrhov. Robil som ich celú noc a oni boli nadšení. Dali mi šancu a prijali ma. S profesorkou z Brightonu som sa už potom nikdy nestretol. Písala mi ešte list, že som jediný študent, ktorému po desiatich rokoch drží miesto. Mimochodom, jej bývalý študent bol aj britský dizajnér Matthew Williamson. Ale ja som sa definitívne rozhodol pre Saint Martin's.

Pamätáte si na ten deň, kedy vás prijali?
Nikdy naň nezabudnem. Telefonovali mi. A potom mi prišiel list. Ale až do dňa zápisu som mal čudný vnútorný pocit. Hoci som to mal papierovo podložené, vravel som si, že veď to nie je reálne! Bolo to v roku 1998, v tom čase v Londýne takmer žiadni študenti zo Slovenska neboli. Jediná Slovenka, ktorú som tam stretol, aj to až po dvoch rokoch, bola hudobná skladateľka Ľubica Čekovská. Zhodou okolností sme bývali na tých istých internátoch.

Ako vyzerajú londýnske internáty?
Ja som býval ešte na celkom dobrom…

Takže tiež zle.
Kvalita nebola najlepšia, čo si budeme hovoriť. Jedna malá izbička, spoločné sprchy. Boli však pod záštitou kráľovnej matky, typické londýnske, v historickom centre. Výhodou bolo, že sme tam mali bar aj kino a v blízkosti bol krásny park.

Richard Rozbora na Viedenskom týždni módy. Foto: Thomas Lerch
Richard Rozbora Richard Rozbora na Viedenskom týždni módy.

Pred Cyprom ste v Bratislave študovali architektúru, ale vzdali ste to. Veď to je niečo úplne iné!
To by som netvrdil. Architektúra, ako pramatka umení, ma naučila priestorovému videniu, technickým riešeniam. V relatívne rekordnom čase som sa naučil robiť strihy – za to som vďačný práve architektúre. Dala mi technický pohľad na vec. Aj móda je predsa konštrukcia, takisto ako maľba je o figurálnej kresbe.

Ako študentka na takej “fashion” univerzite by som asi mala stres, čo si dám na seba. Vy ste si čo obliekali?
(smiech). Spočiatku som experimentoval. Pamätám si na všelijaké farbičky na hlave, farebné šošovky a iné hlúpostičky. Raz si ma dokonca nafotili do kórejského časopisu ako “londýnsky štýl”. Kde inde ho mohli fotiť, ako pred našou školou. Neraz ma tiež zastavili náhodní ľudia na ulici a pýtali sa ma, kde je Saint Martin's. Práve mňa. Potom sa to upokojilo. Tým, ako sa vyvíjate, uberáte z extravagancie a už toľko neexperimentuje. Je to prirodzený vývoj.

Je medzi tým, čo tvoríte a tým, čo nosíte, veľký rozdiel?
Určite.

Ako teda vyzerá váš šatník?
Začal som nosiť rifle, predtým som ich nemal v obľube. Mám rád oblekové nohavice, saká, tvídové kabáty, kašmírové pulóvre, okuliare, tašky…

Tvorcom módnej značky Rozbora Couture ste vy, ale biznis je rodinný, ťaháte ho spolu s bratom, s mamou… Ako rodinná firma vlastne vznikla?
Ešte počas štúdií som rozposielal svoj životopis a ozvali sa mi z niektorých veľkých módnych domov. Medzi nimi aj z Donny Karan v New Yorku. Bolo to však v momente, kedy padli dvojičky a nikto nevedel predvídať, ako sa situácia vyvinie. Moji rodičia o tom nechceli ani počuť. Ale tiež si nepriali, aby som ostal v Londýne – tvrdilo sa totiž, že bude nasledovať. Navrhovali, aby som sa vrátil domov a založil si vlastnú módnu značku. V roku 2003, keď Slovensko bolo pred vstupom do EÚ, sme spolu s mojím starším bratom Robertom založili firmu. Po prvej módnej prehliadke v Bratislave som dostal ponuku pracovať pre francúzsko-belgický módny dom so sídlom v Prahe a keď som sa vrátil, pokračoval som na budovaní rodinnej značky.

Richard Rozbora - ukážka z tvorby. Foto: Robert Rozbora
Richard Rozbora Richard Rozbora - ukážka z tvorby.

Myšlienka opäť prišla zo strany rodičov? Stáli za každým vašim úspechom?
Áno, rodičia ma veľmi podporovali, ale nikdy ma do ničoho nenútili. Všetko, čo sme spolu spravili, vyplynulo z našich spoločných rozhovorov a dobrých nápadov po obojstrannej dohode. Mať rodinnú firmu nie je jednoduché, ale má to obrovské výhody. Môžeme si dôverovať a nezištne pomáhať.

V Bratislave momentálne žije váš brat Robert aj rodičia. Takže už ste usadení.
Svojím spôsobom sme, veď my sme vytrénovaní, dokážeme byť flexibilní a vieme sa usadiť kedykoľvek a kdekoľvek. Kedysi som hovorieval, že na jednom mieste dokážem žiť maximálne tri roky. V Bratislave som už dlhšie, už presluhujem (smiech).

Môžete svojmu bratovi a rodičom povedať niečo ako „počúvajte, zatváram na chvíľu ateliér, idem na tri týždne do Barcelony“? A „vypísať“ si takto dovolenku?
Keby som mal čas, môžem. Ale ja ten čas väčšinou nemám. My sme síce jedna rodina, ale každý z nás robí inú prácu. Ja riadim ateliér, robím nielen dizajnéra, ale aj manažéra. Mama, dlhoročná novinárka, sa stará o PR, komunikáciu, rieši personálne otázky a butik, brat Robert má na starosti ekonomiku, ale venuje sa aj kreatívnym aktivitám. Z jeho tvorivej dielne pochádzajú mnohé fotografie.

Otca ste vynechali.
Otec je top garantom. Má svoju prácu – je predsedom Medzinárodného klubu SR a okrem toho prednáša protokol, diplomaciu a medzinárodné vzťahy na vysokej škole. Občas máme doma živé diskusie a pomáha nám s riešeniami.

Ateliér máte v Bratislave, obchod vo Viedni. Váš vzťah „na diaľku“. Neuvažovali ste nad skĺbením? Obchod a vzadu ateliér, kde by sa šilo.
Viac rokov sme mali v Bratislave obchod na tej istej ulici ako ateliér. Priznávam, mať ateliér s obchodom spolu, by bolo veľmi praktické, ale náš bratislavský ateliér je už zabehnutý. S dámami, ktoré už so mnou roky pracujú, som zohratý a spokojný.

Richard Rozbora - ukážka z tvorby.
Richard Rozbora - ukážka z tvorby.
+21Richard Rozbora - ukážka z tvorby.

Kto tvorí vašu klientelu? Aj Slovenky k vám „zablúdia“?
Máme zákazníčky z rôznych krajín sveta, Slovenky hrajú prím. Čo sa týka Rakúšaniek, sú opatrnejšie, dávajú si trochu načas. Slovenke keď sa niečo páči, tak si to kúpi.

… a Rakúšanka povie, že zajtra príde znova?
Napríklad. Niekedy sa vráti, inokedy nie, ale z tých, čo sa vrátia, sa stávajú stále zákazníčky. Máme aj náhodné klientky, turistky – Japonky, Angličanky, Francúzky, Nemky, ale aj Talianky, Kanaďanky či Američanky. Sú obdobia, keď chodí veľa arabských turistiek, potom príde sezóna, kedy sa to hemží Ruskami a Ukrajinkami, v húfoch chodia aj Japonky.

Prečo vlastne Viedeň? Veď tam ste ani nežili.
Mám talianskeho subdodávateľa látok, ktorý mi neustále vravel, že by pre nás bola vhodná. Napokon, je to dynamické mesto. A je blízko.

Radšej zrejme chodíte do obchodu ako do ateliéru.
Viete, že nie?

Do obchodu prídete len skontrolovať, dať si kávičku…
Určite nie. Vždy je tam veľa povinností a práce. A boli časy, keď som tam umýval výklady, maľoval, drhol podlahu, montoval a robil niektoré vyslovene remeselné práce s bratom.

Počas života vás nikdy nevystrašila kríza typu „už nič nevytvorím, opakujem sa“ ?
Prišli také momenty, ale nenazval by som to krízou. Zakaždým som sa opäť dokázal naštartovať. Mňa práca baví. Sú dni, kedy som preťažený a potom sa odrazu darí. Inšpiráciou pritom môže byť obyčajný gombík.

Richard Rozbora - ukážka z tvorby. Foto: Robert Rozbora
Richard Rozbora Richard Rozbora - ukážka z tvorby.

Začali ste raziť teóriu tzv. pomalej módy. To je aká?
Tak ako je v gastronómii fast food, je aj slow food. Vo svete módy teraz silnie hnutie nerobiť konzumnú módu, akej sa venujú veľké reťazce, ale pomalú – slow fashion. Zjednodušene to znamená, že kašmírový kostým, sako alebo kabát si nekupujete na krátke obdobie, ale na niekoľko sezón. Ide o módu, ktorá by nemala vychádzať z módy. Mala by byť hodnotnejšia, pohodlná, kvalitná a trvanlivá. Naše zákazníčky nosia modely oveľa dlhšie a dokonca máme aj matku s dcérou, ktoré si ich navzájom požičiavajú.

Šiť vás baví, hoci už dávno nešijete, máte na to ľudí. Tvrdíte, že módny návrhár by mal vedieť šiť. Načo?
Tak, ako architekt by mal poznať technológie, aj návrhár by mal vedieť šiť, aby vedel posúdiť, čo sa z daného materiálu ušiť dá a čo je problém. Niektoré látky sa pri šití správajú nepredvídateľne. Sú materiály, s ktorými sa zle pracuje a v prípade ktorých musíme nájsť správny postup spracovania.

Máte svoju obľúbenú farbu a materiál?
Najradšej pracujem s hodvábom a vlnou, rád mám tiež kašmír. Vo farbách vznikajú stále nové odtiene. Raz som mal pocit, že som kúpil ten najkrajší hodváb a na ďalšiu sezónu prišiel ešte krajší. Vo všeobecnosti mám rád čiernu, musí byť však dokonalo spracovaná. Páčia sa mi aj rôzne tóny šedej, krémovej, béžovej či bielu.

„Užili“ ste si aj negatívnu kritiku na svoju prácu?
Často ju nedostávam. Všeobecne tvrdím, že nikoho nemôžem nútiť, presviedčať, ani myslieť si, že sa bude moja tvorba páčiť každému. Farby, strihy, ani môj štýl nemusí každý akceptovať, ale zákazníčkam sa snažím ulahodiť a vyhovieť. Nikomu nič nevnucujem, každá dáma si vie vybrať, čo sa jej páči.

Slovo „domov“ vám v minulosti asi veľa nehovorilo. Aspoň Vianoce boli sviatkami, ktoré ste oslavovali na tom istom mieste?
Domov pre mňa stále znamená miesto, kde sú moji rodičia a brat. So žiadnou krajinou a ani nehnuteľnosťou si ho nespájam. Vianoce sme trávili tam, kde sme práve boli. Dlhé roky len vo štvorici, no posledné roky nám prítomnosť robí aj vyše 90-ročná babička a otcova sestra Alica. Dojem z Vianoc bol vždy rovnaký. Tradície, príjemná atmosféra, slávnostný stôl, výzdoba – to všetko bolo naše. A bolo jedno, či múry boli biele alebo boli na nich tapety. Vianoce sú o príjemnom pocite, a ten sme si v našej rodine vždy vedeli vytvoriť.

Richard Rozbora - ukážka z tvorby. Foto: Robert Rozbora
Richard Rozbora Richard Rozbora - ukážka z tvorby.

Babička čo na to, že má vnuka slávneho návrhára?
Skôr ako slávny som asi pracovitý a vytrvalý. Babička je šťastná. Pomáha nám a podporuje nás mentálne aj finančne. Do našej rodinnej firmy je zainteresovaná aj s tetou Alicou. Vždy ju poteší drobný darček na Vianoce a na narodeniny – hodvábny šál alebo šatka. Veľmi rada ich nosí.

Ste šťastný človek?
Áno, dokážem sa tešiť aj z úplných maličkostí. Tiež mám v živote rôzne situácie a prekážky, ale kto ich nemá? Občas veľké, občas malé. Ale dôležité je, že vždy ich prekonám a potom príde niečo nové.

Richard Rozbora (39)

je módny návrhár, tvorca módnej značky Rozbora Couture. Viac info o návrhárovi a značke možno nájsť na webovskej adrese www.rozbora.com.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #architektúra #hodváb #módne návrhárstvo #dámska móda #šitie #kašmír

+ Obmedzte alkohol, výrazne vám škodí na pečeň.
Finančná kríza sa nekončí, nepodliehajte však panike....

+ Nájdite si oporu v rodine a vyrozprávajte sa, povedzte čo vás trápi, neduste to.
Nezaspávajte pri pomyslení na...