Adriana Kučerová: Do operných domov som sa nehrnula

, 02.12.2014 11:00

Klasickú hudbu, ktorá znela v televízii, automaticky prepínala. A do dvadsiatich dvoch rokov nič nenasvedčovala tomu, že jedného dňa bude vystupovať v operných domoch. Adriana Kučerová.

Adriana Kučerová.
Adriana Kučerová. Autor: Petra Lajdová

Kedy prišla opera do vášho života? Snáď nie už v detstve, ktoré ste prežili v Hriňovej…
Do 22 rokov bola pre mňa úplne neznámy pojem. Z Hriňovej sme sa neskôr presťahovali do Lučenca, kde som študovala na gymnáziu – nebývali tu žiadne klasické koncerty, opery už vôbec nie. A napokon, klasickú hudbu som ani nemala v láske. Program v televízii, kde znela, som okamžite prepla. Až v poslednom ročníku na vysokej škole v Banskej Bystrici som v sebe objavila nutkanie spievať. Zaklopala som s tým na dvere pani učiteľky Mojžišovej zo základnej umeleckej školy a keďže v tej dobe vyučoval hlavne klasický spev, začala som ho študovať.

Takže vy ste netúžili stať sa opernou speváčkou.
Vôbec nie. Vykľulo sa to z môjho štúdia spevu. Vo veku 22 rokov je už väčšina ľudí profesne vyprofilovaných a ja som len vtedy menila kurzor. Absolvovala som dva ročníky konzervatória v Bratislave a Vysokú školu múzických umení. Svoje štúdia som skončila až ako 28-ročná.

Vaši rodičia čo na to? Nechceli z vás mať niečo iné? Ekonómku, finančníčku alebo lekárku…?
Rodičia nás do ničoho nenútili, ale je pravda, že moje rozhodnutie brali s rezervou. Mysleli si, že som ho urobila z roztopaše a nedávali tomu veľkú nádej. Možno ani nedúfali, že budem stáť na javisku Slovenského národného divadla, nieto ešte účinkovať niekde vo svete.

A že uspejete. Veď konkurencia v opernom svete je veľká.
Veľká a uspieť je navyše nápor na psychiku. Postaviť sa pred tisíce ľudí a spievať a hrať, je náročné a zodpovednosť veľmi veľká. Snažím sa podať stopercentný výkon, aby trému nebolo počuť v hlase. Samozrejme, vyžaduje si to veľa tréningu a vnútorného pokoja. Nestačí talent, ani šťastie. Musí byť všetko skĺbené dokopy.

Vo viedenskom Stephansdome po kantáte Oskara...
Vo viedenskom Stephansdome po kantáte Oskara Rózsu Under My Spell. Autor: Zdenko Hanout

Zabudli ste na ambície. Tie mať netreba?
Ja som ich nemala veľké! Naopak, pristupovala som k tomu pokorne a v podstate si len napĺňala túžbu spievať. Nikdy som nebola ambiciózna, do operných domov som sa nehrnula.

Ak sa vrátime k tomu detstvu – mali ste ho klasické?
Úžasné – pokojné, plné lásky a hravosti. Detstvo v lone prírody pod Poľanou. Hrali sme s chlapcami a dievčatami vybíjanú, behali po kopcoch, skákala som gumu aj škôlku, dotĺkla si kolená… Na tie časy spomínam len v dobrom.

Váš 6-mesačný Jonáš už také detstvo nemá šancu zažiť.
Je to tým, že sa zmenila doba. Ale pobyt v prírode sa mu snažím dopriať. Plánujem tiež obmedziť cestovanie, aby nemal pocit, že bol o niečo ukrátený.

Cestovanie… Asi najpríjemnejšia časť poslania opernej speváčky.
Aj to je relatívne, hoci áno, do veľkej miery príjemné, kým toho nie je veľa. Zrátala som si, že po minulé roky som bola viac vo svete ako doma. Kočovala som – dva týždne na jednom mieste, následne dva dni v Bratislave, potom mesiac v ďalšom štáte alebo dokonca na inom kontinente. A takto dokola. Psychická záťaž tkvela aj v tom, že to bolo častokrát o samote. Znie to atraktívne – byť v Paríži, v Londýne, v Miláne… Ale keď si tam nemôžete so sebou priviezť svojich priateľov a rodinu, musíte šesť dní v týždni skúšať a večer sa nemôžete vrátiť a domov a sadnúť si do svojej pohovky alebo s priateľmi na kávičku, je to dosť náročné.

A takto ste žili roky…
Áno. Ale tým nechcem povedať, že by som bola nespokojná alebo nešťastná. No teraz nastala perióda, ktorá si vyžaduje viac pozornosti môjmu chlapčekovi Jonášovi. Nechcem, aby mi raz vytýkal, že som sa venovala spievaniu viac ako jemu. Sem-tam si „odskočím“ zaspievať, všetko sa však bude odvíjať od toho, ako to maličký bude znášať. Už od januára mám toho naplánovaného dosť – Hamburgu, Stockholm, Buenos Aires…

V predstavení Orlando, v Theater an der Wien.
V predstavení Orlando, v Theater an der Wien. Autor: archív A. Kučerovej

Vy dvaja… Alebo traja. Už teda nebudete sama.
Niekto s nami bude musieť cestovať. Do úvahy prichádza partner alebo kamarátka. Jonáš už cestoval – odkedy je na svete, absolvoval tri dovolenky, z toho jednu leteckú. Na prsníku. Znášal to dobre, čo pre mňa bolo zrkadlom, že všetko je v poriadku. Aj na spievanie je zvyknutý, dosť sa toho napočúval v brušku.

Pripomeňme, že spievať, resp. pracovať ste začali už mesiac po pôrode. Dosť náročné a povedzme riskantné, nemyslíte?
Nikto mi to nemôže zazlievať, pretože povolanie opernej speváčky nie je práca v pravom slova zmysle. Nemusím predsa niekoľko hodín sedieť v kancelárii alebo v reštaurácii, stačí mi odspievať koncert. Navyše, nikdy som spievanie nebrala ako prácu, že pracujem. Bol to pre mňa zakaždým pôžitok. Naopak, ak by mi to teraz nebolo umožnené, asi by som bola menej pokojná, uvoľnená a radostná. Od Jonáška odchádzam o ôsmej večer na dve hodiny, keď už spí, s tým, že ho predtým ešte nadojčím a uspím.

Porodili ste ho až v 38-čke. “Prihodilo” sa to podobne ako tá opera? Netlačili ste na pílu a nechali veciam voľný priebeh?
Všetko, čo mi do života prichádza, prichádza spontánne. Snažím sa veci brať ako idú a netlačiť na pílu, na nič sa neupínať a nemať veľké plány. Aj ja mám túžby, ale nesnažím sa ich plniť za každú cenu. A takto prišlo aj tehotenstvo a s ním pokojnejší rodinný život. Asi to celé bolo naplánované zhora. Každopádne som za to vďačná.

Aké spomienky máte na svoj pôrod?
Malému sa na svet veľmi nechcelo, prenášala som ho. V čase, keď som bola pripravená rodiť, Jonáš mal horšie ozvy srdiečka, preto sa lekári po dvanástich hodinách rozhodli pre cisársky rez. Nemám z toho žiadnu traumu. Všetko som zvládla s úsmevom, a keď som vychádzala z nemocnice, mala som pocit, že na druhý deň by som mohla pokojne rodiť znova. Bol to pre mňa pekný zážitok.

„Nejakú“ bolesť ste snáď cítili.
Musíte to prijať s tým, že to tak má byť a pochopiť, čo tá bolesť znamená. Potom ju nebudete až tak vnímať. Celý pôrod som si spievala Duchoňovu pesničku S úsmevom a s úsmevom som aj rodila.

Napĺňala som si len túžbu spievať, vraví...
Napĺňala som si len túžbu spievať, vraví Adriana Kučerová. Autor: Petra Lajdová

Nenapadlo vám občas predtým, že to už nestihnete? Napríklad v hotelových izbách, keď ste mali viac alebo veľa času na rozmýšľanie.
Nikdy som si to nepripustila, po deťoch som vždy túžila. Racionálne som si však uvedomovala, že v 38 rokoch môže byť problém otehotnieť. Som nesmierne šťastná, že sa mi to prihodilo, mám možnosť byť matkou a prežívať tieto nádherné chvíle.

Najjednoduchšie to majú v živote asi speváčky, pretože spev sa spája len s pozitívnymi pocitmi. A tie sú kľúčové. Môže mať žena, ktorá celý život spieva, pochmúrne nálady? Poznáte ten výraz „depka“?
Priznám sa, že sa dotkla už aj mňa, ale je to sporadické, ide len o akési momenty. Bývam vtedy pokornejšia, vnímavejšia, hĺbavejšia a pôsobím smutnejšie. Avšak s depresiou v pravom zmysle slova som ešte, našťastie, nemala do činenia. Čo najčastejšie bývam optimisticky naladená a ak je to len trochu možné, prežívam všetko s úsmevom. Volajú ma slniečko. Nevravím však, že do života neprichádzajú smutné a ťažké chvíle. Vtedy nám byť smutnými prináleží.

Rada vyvárate, pestujete si na balkóne bylinky, alebo kam vás zaradiť?
Pestujem, odmalička som k tomu mala vzťah. Kým sestra mala pod palcom skôr domáce práce, ja som radšej išla do záhradky, na terasu a tam som si pestovala, presádzala, sadila a ošetrovala kvety. Rada aj varím (a podľa odoziev veľmi dobre). Som labužník a náročná na to, čo jem. Mám rada taliansku kuchyňu, ráta sa mi aj naša slovenská a často skúšam kadejaké zdravé recepty.

Umenie a kultúra by nemalo byť luxusom, ale samozrejmosťou. U nás však stále nie je…
Keď v krajine nefunguje zdravotníctvo ani školstvo, alebo s veľkými potiažami, tak je asi prirodzené, že kultúra pokrivkáva. Tým pádom je umením na Slovensku obtiažne uspokojivo sa uživiť. Vo svete sú umelci lepšie ohodnotení. Tak to je.

So synom Jonášom.
So synom Jonášom. Autor: archív A. Kučerovej

Ak sa bavíme konkrétne o opere, kde v Európe ľudí najviac teší?
Ku krajinám, ktoré si cenia a podporujú kultúru a špeciálne klasickú hudbu, patria Nemecko a Rakúsko. Obe majú v klasickej hudbe tradíciu, Nemci a Rakúšania do opery, divadla a galérie investujú. Tam sa nestane, žeby operné domy mali problém s návštevnosťou. Sú to vyspelé krajiny, ktoré tak fungujú dlhé roky.

Aj sa vám v nich lepšie spieva?
Nemecké a rakúske publikum je veľmi kultúrne. Ľudia sú citliví na to, čo je a čo nie je dobré, ale ťažko povedať, či je to „lepšie“ publikum. Slovenské je veľmi spontánne a rovnako príjemné. Ťažko publiká porovnávať. Divák sa zakaždým odvďačí, keď mu človek zaspieva s láskou a hudbu odovzdá čo najlepšie. Či je to Nemec, Talian alebo Slovák, reakcie sú podobné.

V súvislosti s Nemcami a Rakúšanmi ste spomenuli výraz „kultúrne publikum“. Aké, resp. kde je nekultúrne? Zažili ste také?
Úcta k umelcovi spočíva aj v tom, že nebudem šuchotať papierikmi, rozprávať počas koncertu alebo predstavenia a už vôbec nie zaoberať sa mobilom. Pod kultúrnosťou som však myslela aj to, že nemecký alebo rakúsky divák vie, že počas piesňových cyklov či medzi symfonickými časťami, sa netlieska. Keď sa u nás veľkolepo skončí prvá časť symfónie, diváci začnú tlieskať. Vníma sa to ako ruch, tie časti na seba nadväzujú, naruší to kontinuitu. Ale je to skôr neznalosť, nechcem, aby to vyznelo negatívne.

Negatívnej kritiky ste si počas života veľa „neužili“. Hovorí sa, že práve tá posúva ďalej. A čo vy, keď ju nemáte?
(smiech). Ale ťažké chvíle na javisku prežívam aj ja, najmä keď nie som zdravotne fit. Už mi raz dokonca úplne odišiel hlas. Hrala som na javisku a z ochrestrišťa spievala iná speváčka. To ľahké nie je – musíte otvárať ústa, akoby ste spievali, pričom ozýva sa hlas niekoho iného.

Operná speváčka Adriana Kučerová.
Operná speváčka Adriana Kučerová. Autor: Petra Lajdová

Keď si tento stav porovnáte s tým, ako ste si v detstve predstavovali jedného dňa svoju rodinu. V čom je to podobné?
V tomto som bola trošičku zvláštna – svoje predstavy som nekonkretizovala. Túžila som byť len šťastná a mať sa dobre, tráviť veľa času s blízkymi. To pre mňa znamená mať sa dobre a to sa mi plní.

Adriana Kučerová (38)

pochádza z Hriňovej, je operná speváčka, sopranistka. Absolvovala Vysokú školu múzických umení, predtým študovala pedagogiku. Je matkou 7-mesačného syna Jonáša, ktorého má s priateľom, hudobníkom Matejom Drličkom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#cestovanie #pôrod #opera #klasická hudba #samota #ambície #publikum
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Vždy je vhodný čas na to začať cvičiť, nezabúdajte na kondíciu.
Dnes je pred vami ešte veľa práve, nemáte...

+ Zabudnite na stres a situácie, ktoré vás doňho dostávajú a uvoľnite sa.
V tomto období sa vám bude veľmi...