Mária Kelemenová: Každý sa naučí kresliť, tak, ako sa naučí písať

, 30.10.2014 11:00
Maria Kelemenova
Lektorka kreslenia pravou mozgovou hemisférou, Mária Kelemenová. Autor:

Naučiť sa maľovať či kresliť pomocou pravej mozgovej hemisféry? A nepotrebujem na to náhodou talent? Odpoveď na túto otázku a či sa kresliť dokáže naučiť naozaj každý, nám v rozhovore prezradila lektorka tejto metódy, MÁRIA KELEMENOVÁ.

Patríte k ľuďom, ktorí si po pätnástich rokoch vo finančníctve  uvedomili, že sú v jednom kolotoči a možno by sa dalo žiť aj inak. Teda určite by sa dalo žiť aj inak.
Popísali ste to úplne presne. Veziete sa v rýchlom vlaku spolu s ostatnými a napriek tej rýchlosti si v určitom momente, ale aj veku uvedomíte, že asi to nie je to pravé orechové.

Takže myšlienka, že chcete zmenu, bola…
Po zmene som túžila roky. Nespokojnosť nevzniká zo dňa na deň. Chvíľu trvá, kým si to uvedomíte a spracujete. Najprv tie myšlienky zaháňate. Poviete si, že zajtra bude lepšie, alebo zajtra sa už niečo stane. Žiaľ, nič sa nestane. Uvedomíte si, že ste to vy, kto musí tú zmenu spraviť. Nikto ju za vás nespraví. A je jedno, či sa bavíme o práci alebo o súkromí.

Začalo to všetko tým, že ste išli na kurz?
Na kurz som nešla, ale zaujímala som sa o maľovanie pravou hemisférou – čo to je a ako to funguje.

Pripomeňme, že na Slovensku sme v tom čase o kreslení pomocou pravej mozgovej hemisféry ešte nechyrovali.
Pražská firma začala svoju existenciu v roku 2005, Slovensko ju počíta zhruba od roku 2011. Začala som s nimi spolupracovať ako lektor, čomu som sa tešila, lebo som sa vrátila k mojej dávnej láske – maľovaniu, kresleniu, k hraniu sa. Už ako lektor som oceňovala, že nielen ja dávam niečo ľuďom, ale mnohé sa od nich naučím aj ja. Veľa mi o sebe poprezrádzajú. O sebe, o svojich strachoch, snoch a túžbach. Nastalo šťastlivé obdobie, kedy “zhodou okolností” v rovnakom čase sme mali ja aj majiteľky pražského Serafinu myšlienku, čo so Slovenskom. Mali totiž aj klientov, ktorí museli merať cestu do Čiech. Keď prišla myšlienka a možnosť rozbehnúť aktivity u nás, neváhala som.

Ukážka prác. Pred a
		po kurze.

Prečo nás Česi o toľko rokov predbehli? Sme menej tvoriví, alebo v čom to podľa vás viazlo?
Sme historicky postihnutí tým, že chceme byť v tom, čo robíme, dokonalí, perfektní. Nechceme zlyhávať. Nechceme si “robiť hanbu”, zažiť výsmech a byť za každú cenu “usporiadaní”, aby sa nám nevysmial sused či známy, z toho, že ideme na nejaký kurz.

Veď mu to neprezradím.
Ale Slováci si myslia, že ostatní sa to môžu dozvedieť. Veď Slovensko je malé. Hovorí sa, že je ako malá dedina, v ktorej každý o každom vie. Budem si robiť hanbu? Nesúvisí to len s maľovaním, vnímam to vo všeobecnosti. Máme v sebe akúsi ustráchanosť, pocit menejcennosti. Dúfam, že mladá generácia sa ostrieľa v zahraničí a dokáže následne veľké veci, o ktorých sme my ani nechyrovali a dostaneme sa do rovnakej škatuľky s Nemcami či Dánmi.

S akým cieľom alebo očakávaním prichádzajú klienti? Spoznať nových ľudí, niečo si vyskúšať, oživiť svoj stereotypný život?
Majú rôzne dôvody. Kurz si nájdu, niekto, kto ho už absolvoval, im ho odporučí, alebo ho dostanú ako darček. Pretože príbuzní tušia o snoch a túžbach najbližších. Skupina, s ktorou pracujem, má minimálne na druhý deň svoju dynamiku. Častokrát prezradia, že ich rozhodnutiu predchádzala neskutočná obava, “čo budú so mnou robiť”. Čo som si to vymyslel, radšej som mohol okopávať v záhrade (smiech). No na druhý deň už vedia, že sami sebe urobili neskutočne dobre, lebo sa oslobodili a prekonali svoj strach.

Štatisticky to budú asi opäť dámy, ktoré na kurzoch prevládajú. Vraj ony sú tie, ktoré túžia po zmene viac, ako muži.
Ešte stále prevažujú dámy. Keď hovorím “ešte stále”, naznačujem, že chodia aj páni vo veku od dvadsať do štyridsať rokov plus mínus a čo sa týka dám, od 17 – 60 a vyššie. Sú medzi nimi aj dámy v produktívnom veku, ktoré povedia, že už majú odrastené deti, venovali im už dosť pozornosti, pre rodinu urobili maximum a teraz je čas na to, aby spravili niečo aj pre seba.

Večerné kreslenie "pastelky",...
Večerné kreslenie "pastelky", práca od pani Ivany. Autor: archív Serafin

Vás musí tento “nový” život veľmi obohacovať, veď neustále spoznávate nových a nových ľudí. Nové inšpirácie.
To áno. Rozdiel medzi predošlou prácou a touto je najmä v tom, že hneď vidím výsledok a v krátkom čase dostávam spätnú väzbu. V serióznych zamestnaniach nás síce tiež učia, že máme dávať feedback, ale sú za tým vždy otázky plné pochybností: Smiem? Budem mať z toho niečo? Bola som naozaj pod veľkym tlakom, či sa k niečomu vôbec môžem vyjadriť alebo sa ozvať.

Prečo maľovanie pravou hemisférou? Ako sa vďaka nej maľuje?
Zjednodušene sa dá povedať, že naša hlava funguje pravou a ľavou mozgovou hemisférou. Ľavá prevažuje v našej dennodennej činnosti a má na starosti logiku, reč, orientovanie sa v čase, plnenie úloh… Pravá sa stará o naše sny, fantáziu, tvorbu, kreativitu. Keď sa nám niečo podarí vymyslieť, je to vďaka pravej hemisfére. Na našich kurzoch sa snažíme metodikou, ktorú sme si osvojili, osvedčenými cvičeniami, aktivovať pravú mozgovú hemisféru minimálne tak isto, ako je aktívna ľavá. Výborné je, ak sa pravá hemisféra dostane nad aktivitu ľavej – vtedy sa dostávame do fázy, kedy sme schopní sústrediť sa a tvoriť. Jednak sa nám podarí vytvoriť niečo, čo doteraz nie a keďže máme cvičenia presne vystavané, vieme docieliť výsledok v podobe krásneho portrétu.

Takže aj ľaváci sú vítaní…
Sú (smiech). Naše metódy sú účinné pre pravákov aj ľavákov bez rozdielu.

A čo napríklad hendikepovaní ľudia. Máte s nimi skúsenosť?
Áno a aj pre nich môže mať kurz vynikajúci efekt. Spomínam si na klientku, ktorá bola dva roky v kóme po ťažkej autonehode, o čom sme nevedeli. V skupine o tom na úvod kurzu porozprávala ostatným účastníkom a bolo úžasné sledovať, akú cítili spolupatričnosť, začali ju chváliť a podporovať. Na druhý deň prišla jej matka. Mala slzy v očiach, keď videla, čo dcéra dokázala. Tá dáma ten kurz absolvovala od začiatku do konca, hoci mala problémy so sedením, čo bolo logické, po takom dlhom čase v kóme. No na záver kurzu zhodnotila, že po dlhom, dlhom čase ju prestalo bolieť telo a zažila niečo, čo ani netušila, že ešte môže dokázať.

Môže na váš kurz “zablúdiť” aj človek ako ja, ktorý vôbec, ale vôbec nevie kresliť?
Rozhodne áno.

Ukážka z kurzu, akvarel.
Ukážka z kurzu, akvarel. Autor: archív Serafin

Takže nepotrebuje niečo ako talent?
Tak, ako autorka prvých štúdií o pravej mozgovej hemisfére, Američanka Betty Edwards pred mnohými rokmi veľmi podrobne popísala všetky možnosti tejto metódy, aj my tvrdíme, že každý sa dokáže naučiť kresliť, tak, ako sa dokáže naučiť písať. Ide len o to, aký spôsob metodiky učitelia, ktorí s človekom pracujú, zvolia a či sa k tejto metóde dostanú. Pretože či chceme alebo nie, od narodenia sme zaškatuľkovaní – ty (ne)máš talent. Ale povedzme si úprimne. Pracoval niekto so žiakom, o ktorom niekto vyhlásil, že nemá talent? Venoval sa mu? Učil ho postupne? Skúšal to s ním? Povedal mu, aké kroky má urobiť, aby vedel, čo má urobiť s rukou, s nohou, s tvárou, s čímkoľvek? Zaujímavé by bolo sledovať, čo by sa stalo s ľuďmi, o ktorých niekto kedysi smelo vyhlásil, že nemajú talent, ak by sa s nimi začalo pracovať.

Ak to my sami vyhlásime…?
To už je iná vec. Pre malé zdravé dieťa je do istého veku úplne prirodzené, že chytí do ruky ceruzku či pastelku a kreslí. Kým ho niekto nezačne kritizovať… Veľká škoda, že sa nemáme možnosť kresbe či maľbe neskôr intenzívne venovať. O jazykoch sa už nehovorí, že sa ich naučia len tí, čo majú “talent”. Aj jazyky sú už schopní naučiť sa ľudia, ktorí o sebe možno tiež prehlasujú, že talent nemajú a napriek tomu to zvládli. Iste, kto má talent od Boha, možno to bude preňho jednoduchšie, časovo sa tomu bude možno menej venovať, bude to preňho v istých momentoch ľahšie, lebo je povedzme komunikatívnejší… Ale v zásade aj v práci s ceruzkou či pastelkou, ak by ste sa jej venovali pravidelne, čo my klientom odporúčame, zlepšovali by ste sa.

A čo spätné väzby? Kto to vďaka dvojdňovému kurzu dotiahol najďalej?
Klienti s nami aj po kurzoch komunikujú. Zašlú nám kresby, ktoré vytvorili doma po kurze a my ich uverejníme na našej webstránke. Máme klienta, ktorý k nám prišiel v dospelom veku, je to zhodou okolností pán, ktorý predtým nekreslil. Teraz kreslí pravidelne a ja sa smejem, pretože je to až abnormálny zážitok, s ktorým sa s nami podelil. Venuje sa sokoliarskej činnosti a dozvedel sa o akcii, ktorá sa má konať v Saudskej Arábii, kde v spojení s týmito operencami vyhlásili súťaž v kresbe. Poslal tam fotografie svojich prác a súťaž vyhral. Predstavte si, že mu zaplatili pobyt v Saudskej Arábii. Máme tiež klientku, ktorá u nás absolvovala viac kurzov a pochválila sa nám, že bude mať už v poradí druhú výstavu.

Nie je to podobné ako keď sa z hviezdy SuperStar stane spevák? Alebo z blogera novinár?
Ja si myslím, že je to súčasť nášho života. Možno sa väčšina z nás na to pozerá s nedôverou, že sa to predsa stať nemôže, ale stáva sa to. Je to podobné, ako keď niekto vyhrá milión, aj napriek tomu, že mnohí tomu neveríme. A zas a znova sa to niekomu pritrafí.

Záver kurzu "ceruzka".
Záver kurzu "ceruzka". Autor: archív Serafin

Hovorí sa, že nádej treba mať vždy a na nič nikdy nie je neskoro.
Je to pravda. Inak by sme asi neexistovali, lebo by nás navždy zlomil akýkoľvek nezdar. Treba sa prekonávať.

Vy si doma vo voľnom čase maľujete? Napríklad obraz na stenu?
Keby ste ku mne prišli, zbadali by ste, že mám na stene svoje srdcovky, ktoré si nedám. Maľujem aj ľuďom – blízkym a známym na objednávku, keď po niečom peknom túžia.

Často cestujete do Rakúska, prednedávnom ste boli na kurze karikatúry. Rakúšania majú aký vzťah k takýmto kurzom?
Zabávajú sa. Majú v sebe vypestované, že ak sa chcú niečomu venovať, musia do seba investovať. Nie je to hanba, naopak. A ak môžem hovoriť aj o atmosfére, bola príjemná, zábavná a odľahčená.

Predpokladám, že absolvovať kurz karikatúry zrejme nie je len tak, človek už musí mať čo-to za sebou.
Na to musíte dozrieť. Aj vo mne to dozrievalo. Niekoľko rokov som si túto túžbu nosila v sebe. Musíte byť vykreslení a mať za sebou nespočetné množstvo portrétových zobrazení, aby ste si na to trúfli. Ja som spravila karikatúru Richarda Müllera, on o tom netuší (smiech), ale mám ju.

Nechcela by som vidieť svoju.
To som si myslela aj ja, ale potom som dostala karikatúru od nášho lektora. Musím uznať, že vidieť seba v karikatúre je príjemný pocit. Mám veľké oči, malý nos, ktorý má na konci guličku, dôležité boli náušnice. Naznačil aj poprsie a prepašoval tam aj kúsok telíčka (smiech).

Prezradili ste mi, že ste podobne ako vaši klienti, absolvovali sprievodcovský kurz v Bratislave.
Chodila som tam polroka ako otrok a na záver boli ťažké skúšky. Ale mám to, lebo som to chcela a nejde o to, či sa tým budem niekedy živiť. Priznávam, bolo to dobrodružné, moje okolie sa mi niekedy veľmi čuduje. Moja mama mi zakaždým povie: “Prosím ťa, už si nič nevymysli.”

Mária Kelemenová.
Mária Kelemenová. Autor: Monika Pechová

Dokážete zodpovedne povedať, že teraz ste šťastnejšia ako predtým?
Určite. Naplnená, bez debaty. Som aj zdravšia, lebo minimálne sa môžem každý deň pokojne vyspať. Stres človeka zožiera. Keď v ňom žijete, odrazu prestanete mať zmysel pre bežné veci a čo je asi najsmutnejšie, prestanete sa stretávať s kamarátmi. Neviete si odpovedať na otázku, kedy ste si naposledy oddýchli, boli len sama so sebou, vzali do rúk knižku… Verím však, že sú ľudia, ktorí to zvládajú, v strese žijú a dokonca im to tak vyhovuje.

Mária Kelemenová (49)

je lektorka vzdelávacej inštitúcie Serafin, v programe ktorej je aj kreslenie a maľovanie pravou hemisférou. Viac info na webovskej stránke www.konecnekreslim.sk.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#karikatúra #portrét #maľovanie #kreslenie #pravá mozgová hemisféra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk