Primabalerína Nina Poláková: Balet je umenie, nie cirkus

Slovenská baletka z Trnavy tancuje hlavné roly v prestížnom Viedenskom štátnom balete so snáď najlepším repertoárom na svete. Navyše je primabalerína. Je to najvyšší “titul”, ktorý sa dá v baletnom svete dosiahnúť...

13.10.2014 07:00
debata
Nina Poláková. Foto: Wiener Staatsoper / Michael Poehn
Nina Poláková Nina Poláková.

Malé dievčatá často túžia stať sa baletkou. Bol to v detstve aj váš prípad?
Hopsať do súkromného tanečného štúdia Dušana Nebylu v Trnave som išla vďaka mojej neposednosti a sestre, ktorá tam tancovala. A hneď sa mi to zapáčilo. Nevedela som si dobre predstaviť, aké to môže byť – byť baletkou. Bol to pre mňa vzdialený svet. Ako malé dievča som som si skôr myslela,  že sa stanem lekárkou. Na prijímacie skúšky na tanečné konzervatórium do Bratislavy som išla len náhodou, chcela som vedieť, či by ma prijali (smiech). Mamu som upokojovala, že aj tak tam nepôjdem! Lenže po každom kole vyvesili poradovník a Nina sa vždy nachádzala na prvých miestach. A keď prišiel list, že ma prijímajú, mama sa spýtala: “Čo budeme robiť?” (smiech).

V tom čase ste mali len desať rokov. V takom veku deti zväčša nemajú predstavu o tom, čím chcú byť, dospelosť je pre ne v nedohľadne…
Práveže ja si myslím, že keď si niečo deti zoberú do hlavy, idú za tým ešte dravejšie a vydržia veľakrát viac ako dospelí.

Ale veď vy ste si to nevzali do hlavy.
Samozrejme, že áno. Inak by sa to zvládnuť nedalo. Keď ma prijali, povedala som rázne: “Mama, ja tam idem!” Od desiatich rokov som bola na internáte a v rukách som si denne prala dres. Osem rokov sme popri normálnych teoretických predmetoch ako je matematika, fyzika, chémia a biológia mali aj profesionálne tanečné predmety, klasický, ľudový, moderný a charakterový tanec, tanec s partnerom, dejiny a metodiku tanca, psychológiu a pedagogiku. Toto musí dieťa zvládnuť v priebehu jedného dňa.

Obdivuhodné tiež bolo, že vás to neprestalo baviť. Kríza bola?
Bolo to veľmi náročné. Veľa detí to nevydržalo, alebo skončili pre zdravotné problémy. Z pôvodných tridsaťštyri žiakov z nášho ročníka sme skončili trinásti. Bola to dobrá škola do života, neľutujem to. Sociálny aj internátny život, starať sa sám o seba, ísť si za svojim…

Na konci štvrtého ročníka ste sa mohli vybrať inou trasou a zvoliť si ľudový tanec. Dnes by ste tancovali povedzme v SĽUKu, v kroji.
Viacerí z mojich spolužiakov sú profesionálnymi tanečníkmi v tomto súbore. Mne sa ľudový tanec, hudba a naša kultúra veľmi páčia. No u mňa bolo od začiatku jasné, že sa budem venovať klasickému tancu.

Ako si spomínate na svoje prvé vážne predstavenie pred publikom? Bolo to asi ešte v Bratislave, viem, že ste chvíľu účinkovali v Slovenskom národnom divadle.
Už v ôsmom ročníku som študovala externe, pretože som mala zmluvu s Národným divadlom ako sólistka. Pred maturitou som tancovala hlavnú postavu v balete Bajadéra. Ale nemôžem povedať, že by som mala vtedy väčší strach ako teraz.

Before Nightfall. Foto: Wiener Staatsoper / Michael Poehn
Before Nightfall, Nina Poláková Before Nightfall.

Konkurz do Viedenskej opery, ktorý dopadol úspešne, ste absolvovali pred desiatimi rokmi. Opäť to bola skúška, či by vás vzali?
Vo Viedni sa menil šéf, ktorý do baletu vypísal oficiálny konkurz. Zúčastnilo sa na ňom veľké množstvo tanečníkov, medzi nimi aj ja. Prijali ma. Viedeň bola vždy mojím veľkým snom. Krásne mesto blízko domova, úžasný operný dom. Pamätám si pocit z toho dňa, keď som sa znenazdajky postavila na javisko, samozrejme, v tom čase prázdne a pomyslela si: Keby som tu tancovala sólo, tak sa mi asi podlomia kolená od strachu. Napokon aj tie sóla prišli…

Tak či tak, bol to odvážny krok, v devätnástich. Rečovej bariéry ste sa neobávali?
Keď ide človek do neznáma, má isté obavy. No z profesionálneho hľadiska nie. V balete je jedno, akou rečou rozprávate. Reč tanca vyjadrí všetko. Baletný jazyk je francúzština (pas de deux, grand pas de chat…), no choreografi s nami rozprávajú zväčša po anglicky. Náš súbor pozostáva z umelcov z celého sveta. Sú tu tanečníci z USA, Kanady, Brazílie, Južnej Afriky, Ruska, Japonska, Francúzska, Anglicka, Švédska, z Moldavska, a iných krajín.

Čo musí mať baletka, aby to dotiahla tak ďaleko ako vy – na prvú sólistku? Protekcia a šťastie, to vraj v baletnom svete neplatí.
Na javisku je vidno všetko. Tam sa neskryjete. Divák rozpozná, či je niekto dobrý alebo nie. Telesné predpoklady, talent, muzikálnosť a výborná technika sú dnes samozrejmosťou. Prvý sólista však musí mať toto všetko a k tomu i schopnosť sprostredkovať divákovi príbeh a pocity svojím telom a prejavom. Ja som začínala od zboru (stála som v zadnom rade) a dokázala som sa prepracovať až na najvyššiu pozíciu.

Tréma vás neopúšťa? 
Je tu. Predstavte si, že sa na vás pozerá dvetisíc dvesto ľudí. A sledujú každý váš krok.

Veď po toľkých rokoch vám to už musí byť jedno…
Nie je. Pripravujeme sa na predstavenie dennodenne aj dva mesiace. Potom príde deň D… Snažíme sa mať pod kontrolou každý pohyb na celom tele. A ak to nespravím tak, ako som chcela, dosť ma to mrzí. Preto máme pred predstavením trému. Napokon, s dosiahnutými výsledkami odo mňa ľudia viac očakávajú a tým pádom cítim väčšiu zodpovednosť. Vraví sa však, že bez trémy by to nebolo ono, lebo človek by zo seba nevydal maximum. Pravdaže, nemala by byť taká veľká, aby sa nám triasli kolená, ale stiahnutý žadúdok pred predstavením poznám veľmi dobre.

Keď idete občas na balet. Nemyslíte v hľadisku na to, ako by ste to odtancovali vy? Viete sa odosobniť? Sedieť v hľadisku a len si to užívať? 
Pre mňa je dôležitá osobnosť človeka a pocity, ktoré zo seba na javisku dá. Je zaujímavé vidieť, keď baletka dokáže spraviť päť piruet a nohy zdvihnúť až za uši, no prvá sólistka musí  mať v sebe viac. Musí byť za tým niečo hlbšie. Balet je umenie a nie cirkus. Podľa mňa je dôležité, aby toto pochopil aj divák.

Romeo a Julia. Foto: Wiener Staatsoper / Michael Poehn
Nina Poláková, Romeo a Julia Romeo a Julia.

Čítala som o vás, že máte stálych divákov. Po predstavení vás obdarúvajú plyšovými zvieratkami, pýtajú si autogram. Dosť netradičné, toto sa asi v Bratislave nedeje…
Oni sa tešia. Podaktorí chodia pravidelne na každé predstavenie, aby mohli porovnať obsadenie iných interpretov.

Žiť vo Viedni musí byť super. Nemáte občas pocit ako turista, že musíte chodiť po pamiatkach, atrakciách, všetko dôkladne spoznať?
Veľa z nich stále nemám prejdených. Ja som pracovne veľmi vyťažená. Ráno začíname o desiatej, končíme o pol šiestej, skúšame aj v sobotu. A okrem toho máme aj predstavenia.

Takže voľno máte len v nedeľu. Čo robíte, ak práve nie ste u rodičov?
Chodíme sa s priateľom prejsť peši či na horských bicykloch do lesa, obrábame zeleninovú záhradku a radi sa chodíme dobre najesť (smiech). Jesť môžem všetko. A jesť musím. Dostať do seba toľko, aby som mala dostatok energie to zasa vydať. Nemala by som to prezrádzať, ale jem aj nezdravé veci, napríklad čokoládu či rezeň si neodpustím (smiech).

Partner vám nevyčíta vašu zaneprázdnenosť? Mnoho vzťahov na tom už stroskotalo. Ak v práci sami boli viac ako spolu.
Nie, on ma chápe a vo všetkom podporuje. Samozrejme, že aj ja rada vypnem. Radi spolu chodíme do prírody, na bicykel, prejsť sa, do záhradky. Záhradku milujem, pestujem si tam zeleninu, okopávam.

Ak by bol váš príbeh scenár k filmu, tak asi by ste vášho partnera mali stretnúť napríklad v hľadisku. Povedzme, že by bol pravidelný hosť.
Nie, on pracuje ako kameraman pre ORF a bol pri nakrúcaní novoročneho koncertu viedenských filharmonikov, v ktorom účinkujem. Tam sme si padli do oka.

Na nohy baletiek nebýva pekný pohľad. Chodidlá, šľachy, kolená, haluxy a členky. Robíte niečo preventívne, aby tak neboleli?
Musím zaklopať na drevo, ale moje nohy zatiaľ tancujú. Vždy ma niečo bolí, ale nie tak, aby to neprešlo. A to mám šťastie, pretože poznám mnohé, aj oveľa mladšie dievčatá, ktoré už čakajú na operáciu. V divadle je nás päť sólistiek a na konci minulého roka tancovala len jedna, a aj to s obviazanými kolenami. Mužov trápi aj bolesť chrbta. Sme ako vrcholoví športovci. Preventívne sú dobré masáže, fyzioterapia, posilňovanie svalov, aby sa kĺby čo najmenej opotrebovali.

Onegin. Foto: Wiener Staatsoper / Michael Poehn
Onegin, Nina Poláková Onegin.

Dokedy sa “patrí” baletiť?
Kým vládzete. V parížskej opere tancujú baletky do 44 rokov, potom majú nárok na dôchodok. Kedysi mali ženy nárok odísť skôr a muži neskôr, ale teraz sa to vyrovnalo. Môj šéf má napríklad 49 rokov a je úžasný tanečník, tancuje doteraz. Hoci nie celovečerné balety, ale stojí na javiskách svetových divadiel. Je to individuálne. Niektorí nemôžu už v dvadsiatke alebo dokonca ešte počas školy, iní vydržia dlhšie.

A potom? Predpokladám, že sa vyberiete cestou učiť alebo venovať sa choreografii. 
Hlavne dúfam, že si ešte niekoľko rokov odtancujem v zdraví a bez bolesti. Ak by som sa rozhodla učiť, tak by som chcela pracovať s profesionálmi, alebo s deťmi, ktoré to s baletom myslia vážne. Áno, mohla by som aj choreografovať, alebo tieto činnosti skĺbiť.  A možno ma vietor zaveje niekam úplne inam. Každý deň sa totiž môže niečo stať. Veľakrát som aj na tréningoch videla, ako sa dokážu baletky zraniť a aj polroka potrebujú pauzu.

Máte 29 rokov. Už plánujete rodinu?
Dúfam, že to raz príde, chcela by som byť matkou. Doma sa s bábätkom ostáva maximálne rok. Niektoré baletky majú dieťa v mladom veku, vtedy je ľahšie dostať sa späť do formy. Ja by som sa po pôrode rada ešte vrátila, nechcem mať dieťa až v štyridsiatke. Ale ktovie…

Letné prázdniny bez baletu – aké aktivity a destinácie sú pre vás príťažlivé?
Milujem hory. Dovolenka na Slovensku je už povinnosť aj pre môjho rakúskeho priateľa (smiech). Slovensko je môj domov, kam sa vždy rada vraciam, ale rada spoznávam aj nové krajiny.

Nina Poláková

Vyštudovala Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. Počas štúdia sa stala sólistkou SND. Stvárnila tu hlavné roly v baletoch Bajadéra, Giselle, Labutie jazero, Spartakus a Korzár. Od roku 2005 pôsobí vo Viedenskom štátnom balete, kde zástava pozíciu Prvej sólistky baletu. Tu stvárňuje hlavné roly v baletoch Labutie jazero, Onegin, Romeo a Júlia, La Sylphide, Carmen, Manon, Luskacik, Don Quixote, Mayerling a v moderných dielach svetových choreografov.

Medzi najvýznamnejšie ocenenia patrí 1.miesto na medzinárodnej baletnej súťaži v Brne, Phillip Morris Flower Award pre najlepšieho tanečného umelca na Slovensku, Cena Literárneho fondu, Ocenenie mesta Bratislava, Cena Baletného klubu Viedenskej štátnej opery, Pamätná medaila Trnavského samosprávneho kra­ja.

Najbližšie ju možno vidieť v balete Romeo a Júlia a Mayerling vo Viedenskej Štátnej opere a na Gala večeri Umenie pre život V SND. Taktiež v televíznych prenosoch Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov a Viedenského operného bálu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #balet #javisko #Nina Poláková #Viedenský štátny balet #primabalerína

+ Múčne výrobky vám začnú spôsobovať mierne ťažkosti.
Ak vám niečo nejde, mali by ste to odložiť na lepší čas....

+ Cvičte aj v pohodlí domova, vaše telo sa potrebuje začať viac hýbať.
Momentálne nie je čas na míňanie peňazí,...