Jana Pašková o živote v Kanade: Hnala ma túžba po niečom novom

, 01.10.2014 09:00
Jana Pašková
Jana Pašková. Autor:

Bývalú slovenskú novinárku zahnal do Kanady pocit, že na Slovensko nepatrí. V studenej krajine žije už sedem rokov a vraví, že tam našla pokoj.

Na Slovensku ste boli úspešná novinárka s desaťročnou praxou v rádiách, televízii, lifestylovom mesačníku… Čo vás zavialo do Kanady?
Chcela som si vyskúšať, aké je to za mlákou, hoci pre novinárku sa mi pracovať v zahraničí zdalo ako utópia. No, na slovenskej webstránke som našla inzerát – spravodajská agentúra hľadala novinárov do Kanady a USA. Poslala som im svoj životopis, pozvali ma na pohovor… O mesiac som už balila kufre do Kanady. Bola som v správnom čase na správnom mieste, ako sa hovorí.

Zbaliť sa do dvoch týždňov do dvoch kufrov – to pripomína scénu z filmu. Nevraveli ste si v lietadle “čo to robím”?
(smiech). Nie. Keď máte pocit, že niekam nepatríte, ženie vás veľká túžba po niečom novom. Na Slovensku som nemala čo stratiť. Najprv som letela do USA, kde som získala akreditáciu na americký senát a po pár dňoch som odletela do Ottawy. V hlavnom kanadskom meste som založila náš úrad a začala pracovať, venovala som sa makroekonomike a politike. Bol to rok 2007.

Spomenuli ste, že ste mali pocit, že na Slovensko nepatríte. Prečo?
Neviem to vysvetliť. Stále som mala pocit, že patrím niekam inam ako na Slovensko, a že potrebujem odísť. Avšak, Slovensko je a stále bude môj domov.

Na Prešovskej univerzite ste vyštudovali anglický jazyk a literatúru, odbor učiteľstvo. Nebol to už podvedomý, prípravný krok? Bolo to potrebné k tomu, aby ste mohli jedného dňa odísť.
Môj otec sa za socializmu pokúšal emigrovať do Kanady, no nepodarilo sa mu to. Mňa a sestru prihlásil na angličtinu a odmalička sme mali pocit, že cudzí jazyk sa učíme, aby sme mohli vycestovať. Voľba angličtiny na univerzite už bola s cieľom niečo s ňou podniknúť nielen doma, ale aj v cudzine. Bolo to podvedomé, asi áno.

Otcovi ste tým doslova a do písmena splnili jeho prianie. Čo on na to?
Smejeme sa na tom. V Kanade ma za sedem rokov navštívil viackrát, než svojú rodnú dedinku.

Novinárke sa do cudziny odchádza ťažko. Ťažšie ako kuchárovi, ktorý tam bude variť ako doma, a ak to preženieme, reč ani nebude musieť použiť…
Začiatky boli ťažké. Je iné študovať angličtinu v škole a úplne iné používať ju v praktickom živote, denne dostávať informácie v parlamente, či na štatistickom úrade. Veľa som čítala noviny, pozerala televízor, rádio bolo nonstop zapnuté. Trvalo mi rok a pol, kým som bola sebavedomejšia, aj napriek tomu, že z angličtiny mám titul. Chce to prax. Všetko sa dá naučiť.

Navyše ste mali tú výhodu, že po krátkej dobe ste stretli svojho terajšieho manžela. A mohli ste konverzovať aj s ním.
Bola to veľká výhoda. Stretla som ho po dvoch mesiacoch od môjho príchodu do Kanady. Do Ottawy som prišla úplne sama, jediní moji “kamaráti” boli libanonskí taxikári, ktorí ma vozili nakupovať nábytok, keď som si potrebovala zariadiť svoj byt. S Davidom sme sa zoznámili cez facebook. Prvého januára 2008 mi napísal prvú správu. Potom sme sa dohodli, že pôjdeme aj s jeho kamarátmi na pivo niekam do centra Ottawy.

Po piatich rokoch
		manželstva príde na
		svet...
Po odbehnutí jedného z
		polmaratónov. S
		manželom...
+8S manželom v Rocky
		Mountains.

Čo vám napísal? Ako vás našiel? Veď na facebooku nie je zoznamka.
Pridala som sa do skupiny “Čo sa deje v Ottave”. V cudzom meste som bola sama a potrebovala som prežiť. To bolo moje heslo. “Prežijem, aj keď som tu sama.” Zaumienila som si spoznať ľudí, s ktorými sa budem môcť stretávať, hrávať volejbal, chodiť na kávu.

Akí sú Kanaďania?
Kanada je vďaka svojmu imigračnému systému najmultikultúr­nejšia krajina na svete. Kanaďania sú skromní, dobrí a milí ľudia. Nie sú závistliví. Možno sa neusmievajú falošne do tváre, ako v iných krajinách, ale radi pomôžu a sú veľmi priateľskí. Samozrejme, keď tam žijete dlhšie, pochopíte, že rozdiely a ľudia sú všade na svete rovnakí.

Vzťah s cudzincom nikdy neminie “srandy” vyplývajúce z odlišností kultúr. Váš Kanaďan si na váš slovenský temperament zvykol rýchlo a ľahko?
Niekedy sa chytá za hlavu, koho si to zobral (smiech). Aj zmysel pre humor máme úplne iný. Už si trochu zvykol, lebo na Slovensku bol niekoľkokrát. Bariéry boli väčšie, keď nevedel, odkiaľ vlastne som, kde sa Slovensko nachádza na mape. Dnes pozná mojich priateľov, rodičov, naše hlavné mesto, východné Slovensko. Za tie roky pochopil, že pochádzam z veľmi peknej krajiny s dobrými ľuďmi, a že sme veľmi pohostinní. Vie, že keď mu môj otec ráno naleje štamperlík, tak si musí vypiť. A je to na zdravie.

Ešte pred piatimi rokmi ste zvažovali vybrať si s manželom krajinu, v ktorej sa usadíte. Pripadalo do úvahy aj Slovensko?
Kanada je náš domov. Predpokladáme, že tu ostaneme dlhé, dlhé roky. Možno časom by sme sa presťahovali na západné pobrežie krajiny, kde je miernejšie, teplejšie počasie, ale odkedy sme sa presťahovali z Ottawy na vidiek, vytvorili sme si domov. Páči sa nám tu. Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme si mohli povedať, že sme niekde doma. Tu sa cítime výborne a to je najdôležitejšie.

Od Slovenska ste vzdialená asi deväť hodín letu. Cítite po toľkých rokoch ešte smútok za domovom?
Chýba mi Európa, rodičia, malý synovec a priatelia. Je jedno, ako dlho žijete v zahraničí, priateľstvá, ktoré ste si vybudovali v skorších rokoch, sú na nezaplatenie. Chvalabohu máme skype a facebook, inak neviem, ako by som mohla existovať. S rodičmi môžem každý deň telefonovať a mám pocit, že som od nich len pár kilometrov. Keď som žila v Bratislave a oni v Prešove, bol to ten istý pocit. No vtedy som sa s nimi rozprávala možno menej, ako dnes (smiech).

Pripomeňme, že novinárčinu ste zavesili na klinec a momentálne pracujete pre kozmetickú firmu. Novinárčina bola v minulosti vaše veľké hobby – nechýba vám?
Pracujem pre firmu Clinique ako manažérka vzdelávania a robím aj konzultácie pre klientov. To však neznamená, že mi novinárčina nechýba. Bola odmalička mojim koníčkom. No, keď žijete v zahraničí, musíte prežiť, platiť účty. Pracovala som pre slovenskú firmu, ale nastal čas zmeniť to a stať sa súčasťou kanadského pracovného systému. Okrem toho som aj certifikovaná osobná trénerka, na jar si plánujem spraviť ďalší kurz “špecialista na stravovanie a chudnutie”, čo ide ruka v ruke s osobným trénerstvom.

Občas aj nám dá zima na Slovensku zabrať, no stále sa nedá porovnať s tou kanadskou. Dá sa na ňu vôbec zvyknúť?
Nie. Ak pre niečo Kanadu “nenávidím”, tak je to práve počasie. Zima tu trvá niekedy aj polroka, je dlhočizná, plná snehu a nesmierne chladná. V Ottawe môže byť aj rozdiel 80 stupňov Celzia. V lete vyskočí teplomer na plus 40 a v zime pokojne klesne aj na mínus 40. Na zimu sa síce zvyknúť nedá, ale je tu nádherná jeseň a často aj horúce letá.

Keď napadne v Kanade sneh, je ho veľa.
Keď napadne v Kanade sneh, je ho veľa. Autor: archív Jany Paškovej

Takže doma máte niekoľko odhŕňačov snehu?
Poslednú zimu napadalo toľko snehu, že sa nám pokazil snowblower (rozmetávač snehu). Niekoľkokrát som autom zapadla v snehu. V zime sa tu šoféruje veľmi ťažko, bez zimných pneumatík sa nedá existovať. Snehu napadá vždy veľa. Predpovede sľubujú, že aj táto zima má byť veľmi chladná. Dúfam, že ju prežijeme.

Aktuálne ste v deviatom mesiaci tehotenstva, onedlho porodíte chlapca.
Už naňho každý deň čakáme. Všetko mám vypraté, vyčistené a upratané. Po piatich rokoch manželstva príde na svet naše prvé bábätko, náš kanadský Slovák.

Pre Slovenky rodiace vo svete je výber mena hotovým “pôrodom”. Aby bolo meno vhodné a prijateľné v oboch krajinách. Orientovali ste sa tiež v tomto duchu?
Presne tak. Musí to byť meno, ktoré budú môcť aj moji rodičia pekne vysloviť. Ak to bude chlapec, bude David, po otcovi.

… a bude vedieť po slovensky?
To bude asi najväčšia výzva. Budem sa snažiť rozprávať sa s ním len po slovensky. Nebola by som rada, ak by sa nevedel dohovoriť so svojou babkou a dedkom. Všetky slovenské mamičky mi však hovorili, že do rodičovstva išli s tým, že ich dieťa bude rozprávať po slovensky. Ale angličtina je tu silná. Len čo dieťa pôjde do školy či škôlky, bude preňho jednoduchšia a prirodzenejšia.

Materská dovolenka trvá na Slovensku tri roky, ako ju strávite v Kanade vy?
(smiech). Nanešťastie, tu je materská dovolenka len rok, ale som rada, že to nie je šesť týždňov ako v USA, čo ani nie je materská dovolenka. Celý, celučičký rok budem doma s bábätkom, chcem byť mama na plý úväzok. Na túto funkciu sa momentálne teším najviac.

A potom? Dieťa pôjde do jaslí?
Dieťa môže ísť do tzv. day-care (jasličky a škôlka v jednom), ale platia sa za ne vysoké poplatky, tisíc až dvetisíc dolárov na mesiac, čo je v niektorých prípadoch viac, než si ľudia môžu dovoliť. Preto to každý rieši, ako môže. Niektoré mamičky pracujú len na polovičný úväzok alebo si nájdu au-pairky.

Nie je to med lízať.
To veru nie je. Každý, kto chce odísť do zahraničia, musí odchádzať aj s tou myšlienkou, že sa možno vráti naspäť domov. Náročné môže byť nájsť si prácu, zvyknúť si na isté veci, ktoré sú iné ako doma. Veľa ľudí si už zbalilo kufre. V Kanade to nie je jednoduché, ak nie ste programátorom alebo inžinierom. Problém nájsť si prácu majú aj učitelia, lekári či právnici. Mnohí sa musia preškoliť, čo bol aj môj prípad. No keď odídete s myšlienkou, že prežijete, zvyknete si aj na horšie veci.

S manželom pri Parliament Hill.
S manželom pri Parliament Hill. Autor: archív Jany Paškovej

Cestujete rada?
Áno, ale čím viac lietam, tým viac lietanie nenávidím. Letiská, kontroly… Ale nové veci spoznávam rada. Kanada je obrovská, na mnohých prekrásnych miestach som ešte nebola a ani Európu nepoznám tak, ako by som chcela.

Nemá človek, ktorý odíde do cudziny a žije tam sedem rokov, pocit, že je na cestách stále?
Ak žijete v takej veľkej krajine ako je Kanada a cestujete za prácou každý deň 30–40 minút, (môj manžel hodinu), tak máte pocit, že cestujete (smiech). Ale to je stále nič. Sú ľudia, ktorí denne cestujú dve hodiny do práce z odľahlých mestečiek.

Už ste si v Kanade povedali vetu “som šťastná”?
Povedala. Každý deň si uvedomujem, že som šťastnejšia a pokojnejšia a nie preto, že mám peniaze alebo že mi tu nič nechýba. Ale preto, že som vyrovnaná, lebo som našla to, čo som hľadala. Pokoj.

Jana Pašková (35)

narodila sa vo Vranove nad Topľou, vyštudovala anglický jazyk a literatúru na Prešovskej univerzite. Od roku 2007 žije v Kanade. Aktuálne pracuje pre firmu Clinique a vzdeláva sa v oblasti osobného trénerstva. A teraz sa chystá na materskú dovolenku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#angličtina #materská dovolenka #cudzina #Kanada
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk