Synchronizované plávanie odporučil lekár vašej sestre Lucii, lebo mala časté migrény. A vy ste sa popri nej zviezli…?
Odporučil jej plávanie, no ešte vhodnejšie by vraj bolo synchronizované plávanie. A keďže sme dvojičky, vychádzalo to tak, že to budeme robiť spolu (úsmev). V tom čase sme ale ešte nevedeli, čo to synchronizované plávanie je. Mama nám vysvetlila, že je to cvičenie vo vode na hudbu a spýtala sa nás, či to chceme vyskúšať.
Skúsili ste a podľa všetkého vás to okamžite očarilo.
Lenže my sme sa najprv museli naučiť dobre plávať! Síce sme už mali dvanásť rokov a akým-takým “hrabavým” štýlom sme vedeli preplávať hore-dole, nebolo to nič svetaborné. Až potom sme mohli pričuchnúť k základom synchronizovaného plávania. V tom čase sa ešte o technike a tréningových metódach veľa na Slovensku nevedelo. Zavítali k nám akvabely z Ruska a trochu nás zaúčali. No a, samozrejme, čím viac sme trénovali, tým viac nás to bavilo.
Sestre migrény ustúpili?
O pol roka jej už nič nebolo.
Keď prišla nejaká kríza – ťahali ste jedna druhú? Navzájom ste sa povzbudzovali?
Prvá kríza prišla v neskoršej puberte, keď sme mali asi 16–17 rokov. Akosi sa nám prestalo chcieť trénovať a na tréningy sme chodili prakticky len kvôli mame. Trvalo to chvalabohu asi tri mesiace a potom nás to znova chytilo. Občas sme tiež mali ponorku, keďže sme boli dennodenne spolu, ale to bolo úplne normálne.
Hovorí sa, že jednovaječné dvojičky sú na seba naviazané. Ak bolí niečo jednu, cíti to aj druhá. Potvrdíte to?
Nie (smiech). Sestra už jedenásť rokov žije vo Švajčiarsku a vieme jedna bez druhej žiť, aj keď si každý druhý večer skypujeme.
Foto: Oles Cheresko
Do Švajčiarska ste pôvodne odišli spolu, no vy ste sa po roku vrátili. Nikdy ste to neoľutovali?
Nie. Trénovala som vo Švajčiarsku, no zároveň som sa venovala trénerskej činnosti na Slovensku, kde som mala výborný tím dievčat a na diaľku som im písala pokyny. A keď boli prázdniny, namiesto toho, aby som si ich užívala, prišla som do Bratislavy, kde som celý čas strávila s dievčatami v bazéne.
A sestra?
Ona sa dostala do najlepšieho oddielu v Zurichu. No keďže vo Švajčiarsku slovenské školy neuznávajú, musela znovu študovať. Dnes učí na troch školách plávanie – vo Švajčiarsku bazírujú na tom, aby sa deti učili plávať už na základnej škole, majú tam samé jazerá a v každej dedine bazén.
Na rozdiel od nej vy vediete v Bratislave pokojný život. Synchronizované plávanie ste už zavesili na klinec?
Som mu stále verná, trénujem. Z vody som nikdy neodišla (smiech). Ešte v rokoch 2006 a 2010 sme sa so sestrou zúčastnili Majstrovstiev sveta v kategórii masters, ktoré sme vo svojej kategórii vyhrali. Samozrejme, stále tiež trénujem, hoci už nie tak intenzívne ako kedysi.
A aká ste trénerka? Úprimne, pôsobíte veľmi mäkko…
Som prísna, ale v dobrej nálade. Mojou úlohou nie je na deti kričať, ani ich do ničoho nútiť. Chcieť musia samy. A potom som pre ne ochotná urobiť všetko.
Vás trénovala mama. Spomeniete si niekedy na jej praktiky, ako v kritických chvíľkach postupovala? Prenášate ich do svojho tréningu?
U nás to bolo trochu inak. Keď sme začínali, všetko sme sa učili spolu. Skladbu tréningov, výber hudby a choreografiu sme tvorili všetky tri spolu. Spoločne sme navrhovali aj plavky a dokonca prvé súťažné plavky nám mama ušila zo svojich plesových šiat! Mama neskôr trénovala aj iné dievčatá a jej prístup k deťom mám obkukaný. Vie k nim byť prívetivá, milá, no zároveň ostáva autoritou.
Foto: archív L. Allárovej
Keď sa občas stretnete so sestrou, aj si vo vode spolu zo sentimentu zacvičíte?
Zakaždým.
Máte svoju obľúbenú choreografiu?
Máme ich viac a zaujímavé na tom je, že aj keď spolu rok netrénujeme, vždy keď skočíme do vody, zostavy ideme rovnako. Alebo tú choreografiu, čo sme cvičili povedzme pred šiestimi rokmi, máme natrénovanú, akoby sme ju cvičili denne.
Takže tie choreografie sa nedajú zabudnúť?
Dajú! Ale to je to umenie trénerky. Ak dievčatá, ktoré som trénovala pred desiatimi rokmi, prídu dnes na tréning, stačí zapnúť hudbu a cvičia skoro ako predtým.
Myslíte si, že Slováci venujú dostatočnú pozornosť plávaniu?
Prednedávnom bolo niekde spomenuté, že sme v Európe jediným štátom, kde žiaden bazén nespĺňa olympijské parametre. No aj napriek takým podmienkam sme boli so sestrou v roku 2000 na olympiáde, ďalšie akvabely sa zúčastnili olympiády v roku 2004 a v roku 2008 nám to uniklo o miesto. V roku 2012 bola generačná výmena, ale sú tu ďalšie mladé adeptky, ktoré môžu pomýšľať na olympiádu v Rio de Janeiro 2016 – ak budú naďalej tvrdo pracovať a splnia olympijské kritériá.
A kde na Slovensku máme bazén, ktorý by sa tým olympijským parametrom aspoň približoval?
Pasienky slúžia celej Bratislave. Chodí tam plávať najmä verejnosť, čo my musíme, samozrejme, rešpektovať, lebo celá Bratislava nemá kde plávať. Do toho sa tam miešajú plavci, vodní pólisti, potápači a nejaké krúžky, takže na to, koľko nás tu je, je to veľmi zlé. Športovci, ktorí chcú niečo dosiahnúť, odchádzajú do sveta, aby mali lepšie podmienky na prípravu a mohli reprezentovať Slovenskú republiku.
Foto: Oles Cheresko
Vývoj ide neustále dopredu, samozrejme, aj v športe. Ak sa na to pozriete s odstupom času a porovnáte časy, kedy ste boli tínedžerka s dneškom, kedy tínedžerky trénujete. Čo sa zmenilo?
Vrcholový šport bolí. Každý vrcholový športovec pre dosiahnutie výsledkov musí obetovať skoro všetko. Dnešná mládež má oveľa viac príležitostí a nemusí podávať také úsilie na to, aby sa dostala napríklad do zahraničia, ako to bolo za našich čias. Všetko ľahko získajú a všade chodia. A tým pádom sú pohodlnejšia. Prídu si 2–3-krát do týždňa zatrénovať. Bez bolesti, bez námahy…
Ktoré krajiny momentálne v synchronizovanom plávaní obsadzujú líderské pozície?
Aktuálne dominujú európske štáty – Rusko a Španielsko, ktorému trvalo dvanásť rokov, kým sa dotiahlo na špicu. Dobre si počínajú aj Talianky či Ukrajinky, medzi úzku svetovú špičku ďalej patrí Čína s Japonskom a Kanada. Zaujímavé je USA, ktoré v roku 1996 dominovalo vo svete a vyhrávalo všetky svetové podujatia, po generačnej výmene v roku 2000 kleslo z prvých priečok na tretie-piate-ôsme a tento trend pretrváva.
Nikdy v živote ste sa nebáli, že sa utopíte?
Nie (smiech).
Nikdy ste sa ani netopili?
Ani to nie. Najnovšie chodíme šnorchlovať a potápať sa a napriek tomu, že sa synchronizovanému plávaniu venujem už 28 rokov a vo vode sa cítim ako ryba, zakaždým, keď idem do vody, mám veľký rešpekt.
Dovolenku musíte mať bezpodmienečne spojenú s vodou?
Viem si predstaviť aj cyklotúru. Aj turistiku, ale tú manžel príliš neobľubuje. Väčšinou tam však voda vždy je. Aj lyžovať chodíme radi – iné skupenstvo vody (smiech).
Foto: Howard Brundrett
LÍVIA DULOVÁ ALLÁROVÁ (40)
Je účastníčka OH 2000 Sydney so sestrou Luciou – duo. V roku 2006 a 2010 vyhrali titul Majsterka sveta v kategórii masters (2× duo, 1× trio). Aktuálne trénuje v SK Synchro Bratislava a je majiteľkou laserového salónu Laurentis. Je vydatá, žije v Bratislave.