Svetlana Žuchová: Píšem oveľa slobodnejšie ako rozprávam

Spisovateľka Svetlana Žuchová vyštudovala vo Viedni psychológiu a v Bratislave medicínu. Pracuje v Nemecku, píše po slovensky.

27.07.2014 07:00
debata
Spisovateľka a psychologička Svetlana Žuchová. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Spisovateľka a psychologička Svetlana Žuchová. Spisovateľka a psychologička Svetlana Žuchová.

Je finalistkou literárnej ceny Anasoft litera 2014 s titulom Obrazy zo života M. V knižke sa hovorí o živote a smrti, hlavnou témou je prelínanie banality a výnimočného. Svetlana Žuchová to skúma v obrazoch, ktoré si čitateľ vychutná, lebo autorka ide do dôverných a úprimných detailov. Postava mladej ženy M. sa mu stane blízka.

Nakoľko sa podobáte svojim knihám? Vytvárate nimi svoje lepšie ja?
Myslím, že lepšie ja nevytváram. Naopak, som v písaní úprimnejšia ako osobne.

Ste už dosť dlho vo svete – s mnohými ľuďmi si iste píšete, dnes je to bežný spôsob kontaktu. Dá sa aj cez mail úprimne komunikovať?
Každé písanie považujem za legitímnu formu komunikácie. Samozrejme, že sa pri písaní človek môže viac kontrolovať. Ale i z napísaného sa dá veľa o človeku odčítať a žiadna kontrola nie je stopercentná. Práve preto, že som dlho „vo svete“, komunikujem s mnohými písomne, ale i keď som bola doma, často som písala listy. Je to zaiste individuálne. Sú ľudia, ktorí sa lepšie vyjadrujú bezprostredne ústne, ja sa najlepšie vyjadrím písomne. Nie som ktovieaký rečník. Mám niekoľkých ľudí, s ktorými si viac-menej pravidelne píšem. Rada píšem dlhšie maily a v podstate vyžadujem, aby aj mne ľudia písali dlhšie. Sklame ma, ak niekomu napíšem dlhý list a dostanem odpoveď na pár riadkov.

Nie ste na dnešný svet príliš vzdelaná? Máte dve vysoké školy, a to nie hocaké – medicína, psychológia – necítite sa s tými vedomosťami osamelá, iná?
Nie. Nemám dokonca ani pocit, že by som bola ktovieako „vzdelaná“. Myslím, že moje vzdelanie je skôr povrchné, len v málo oblastiach sa skutočne vyznám. Čo sa týka toho akademického vzdelania: Skladať skúšky je istá schopnosť, ktorej som sa naučila, viem sa rýchlo učiť (mám dobrú krátkodobú pamäť, ale veľa vecí takmer okamžite zabudnem). Teda myslím, že som schopná sa rýchlo naučiť na skúšku a skúšku i urobiť. Nemám pocit, že by to úplne súviselo so „vzdelanosťou“. Mám stratégie, ako do seba „nasypať“ vedomosti a potom ich zo seba zase „vysypať“. A myslím, že si viem aj dobre vymýšľať. V zmysle, že dokážem rýchlo skombinovať to, čo viem, a odpovedať tak na otázku. Svojím spôsobom sa dá „vzdelanie“ takto predstierať. Minule som niekde čítala, že „prílišné“ vzdelanie môže byť prekážkou uplatnenia sa. Nikdy som ale nemala pocit, že by mi vzdelanie stálo v ceste.

Vraj nemáte televízor – čo robievate v tom čase, keď iní pozerajú? Máte preto nejaký „náskok“?
Televíziu nemám, ale nie zo svetonázorového presvedčenia. Dlho som ju mala, potom som sa presťahovala, a už som sa nikdy nedostala k tomu, aby som si ju vrátila. Odvtedy som sa sťahovala niekoľkokrát, a zakaždým som si aj povedala, že si televíziu vybavím, ale zatiaľ som sa k tomu nedostala. Mám dokonca akýsi deficit a keď som niekde, kde televízia je, hneď ju zapnem. Zároveň však priznávam, že ako ju zapnem, tak ju aj vypnem, lebo takmer nikdy tam nie je niečo, čo by ma upútalo. Myslím, že televízia sa dá nahradiť internetom, na ktorom sa dá podobne strácať čas. A takzvané hodnotné filmy sa dajú pozerať na DVD. To sú asi stratégie, ktoré mi pomáhajú žiť bez televízie. Ak myslíte náskok v zmysle, že nestrácam čas, ktorý iní strácajú pri televízii, ten istotne nemám, dokážem čas strácať mnohorako inak. Rolu hrá asi aj to, že môj muž nikdy nehovorí rečou krajiny, v ktorej práve žijeme, a tak by sme televíziu nemohli pozerať spolu.

Kde ste si našli životného partnera? Vie po slovensky? Vie čítať vaše knihy? Máte už aj dieťa?
Môj muž je Američan a fyzik, venuje sa teoretickej fyzike. Po slovensky nevie a moje knihy teda nečíta. Často dostávam spätnú väzbu, že som racionálna a moje písanie je racionálne. Párkrát som manžela poprosila, aby mi opravil angličtinu odborných článkov, ktoré skutočne aj sama považujem za „exaktné“, ale on, pochádzajúc zo sveta prísnej vedy, sa sťažoval, že píšeme vágne a pýtal sa ma na definície pojmov, o ktorých sú ľudia z nášho odboru presvedčení, že ich netreba definovať. Často mám teda pocit, že niečo „premyslím“, a on sa ma dokáže spýtať z iného pohľadu, čo ma prekvapí. Objaví medzery v mojom myslení, a keď poviem, že som racionálna, len sa pousmeje. Hoci teda nie je ani literát, ani psychiater, rozhovory s ním mi práve preto pomáhajú utriediť si myšlienky. Spoznali sme sa v Prahe a deti nemáme.

Voláte sa Svetlana – kto vám zvláštne meno vymyslel? Ste s ním spokojná? Poznajú také meno v Mníchove, kde žijete?
Keď bola mama tehotná, boli s otcom na dovolenke v Grécku. Stretli na pláži dievčatko z Juhoslávie menom Svetlana. Vlastne som sa mala volať Miriam, ale môjho otca meno Svetlana tak nadchlo, že ma premenovali. Keďže sa k otcovi viaže takáto historka, a keďže som s ním vždy mala blízky vzťah, zdráham sa proti tomuto menu búriť. Jeho nevýhodou je, že znie veľmi „východoeurópsky“. Žijem teraz v Bavorsku, kde ľudí z východnej Európy nemajú práve radi, a meno mi napríklad sťažovalo hľadanie podnájmu. Na druhej strane som si po svadbe mohla zmeniť priezvisko, môj manžel má vyslovene nemecké meno. Napriek tomu som sa rozhodla si meno nechať, považujem ho za súčasť svojej identity.

Ste z lekárskej rodiny – ako sa pozerajú na vaše knižky? Je písanie a čítanie tiež terapia?
Obaja rodičia boli psychiatri. Môj otec moje písanie a čítanie odjakživa veľmi podporoval a cenil si ho, bol môj veľký fanúšik. Mama je nedôverčivá, v istej fáze zastávala názor, že by som mala mať „normálne“ koníčky, medzitým sa s tým zmierila, ale má iné kritériá úspechu. Ju skôr teší, že som zamestnaná, ako to, že píšem knihy. Písanie môže byť formou terapie, ale nie každé „terapeutické písanie“ musí viesť k literárnemu di­elu.

Je terapiou aj gurmánstvo? Jedávate v Mníchove napríklad slávne biele klobásy? Panuje aj v Nemecku taká móda záhradného grilovania ako u nás?
Keď som v nejakej krajine ako turista, rada sa stravujem podľa miestnych zvyklostí, v Čechách knedlíky a v Nemecku klobásy. Žila som ale šesť rokov v Prahe, a to som už knedlíky nemohla ani vidieť, podobne je to teraz – klobásu si dám len výnimočne. Grilovanie je veľká móda, v nákupných centrách sú verejné kurzy grilovania, na benzínových pumpách sa predávajú knihy receptov. Inak –  radšej varím, ako jem. Na druhej strane som strašne nerada hladná, keď mám hlad, chcem sa okamžite nasýtiť.

Keby ste mali desiatimi vetami porozprávať o sebe, ako by to znelo? Vedeli by ste to aj vo veršoch?
Desiatimi vetami o sebe? Mám často strach. Viac sa bojím vecí, ktoré by sa mohli stať, ako tých, ktoré sa skutočne dejú. Je pre mňa veľmi dôležité necítiť sa sama. Potrebujem niekam patriť a urobím pre to veľa. Som zároveň introvert. Potrebujem veľa bezpečia, aby som bola spontánna. Priala by som si viac času. Mám rada systém a poriadok. Myslím si, že ako ľudia máme veľa spoločného so zvieratami a môžeme sa z toho učiť. Som ctižiadostivá. A neveršujem.

Píšete v nemčine?
V nemčine píšem len prijímacie a prepúšťacie správy pacientov v práci. Literárne by som si v nemčine netrúfla písať. Myslím, že vo svojom veku už môžem povedať, že literárne nikdy nebudem písať inou rečou ako slovenčinou.

Stačí vám slovenčina na všetko? Myslíte si, že to súvisí aj so slovenskými reáliami? Písali by ste napríklad po nemecky o inom?
V slovenčine si často vypomáhame českými slovami, v tom zmysle niekedy vzniká dojem, že nám slovenčina „nestačí“. Je to však preto, že čeština je v istom zmysle tiež naším rodným jazykom, ale v písaní ju máme „zakázanú“, bohemizmom sa máme vyhýbať. Sme teda zvyknutí používať niektoré jej slová, ktoré sú potom zo slov, čo smieme používať, vyňaté. Otázka, nakoľko reč determinuje naše myslenie, je komplikovaná a nemám na ňu odpoveď. Moje písanie je isto určené tým, že som Slovenka s istou životnou skúsenosťou. Nemyslím, že by som ako Slovenka písala ináč, keby som písala po nemecky. Ale keby som bola napríklad Nemka, mala by som celkom inú životnú skúsenosť, a to by som asi skutočne písala ináč.

Je iný vzťah k smrti u spisovateľa a u lekára? Nebáli ste sa témy umierania v knižke Obrazy zo života M.? Nebáli ste sa, že niečo tragické privoláte? Nestáva sa, že čo napíšete, príde? Je v psychológii zaznamenaný jav „maľovať čerta na stenu“?
Psychológia pozná termín „proroctvo, ktoré sa samo naplní“. Opisuje fakt, že ak niečo očakávame, zariadime to tak, aby sa to naplnilo. Napríklad ak mám strach, že sa strápnim v spoločnosti, budem naozaj nervózna, zakoktám sa, vypadne mi tanier z ruky. Nie je to teda žiadna mágia. Aj psychoterapia pracuje s takýmito „životnými očakávaniami“, ktoré skutočne môžu viesť k tomu, že istý človek sa pravidelne ocitá v istej typickej situácii. Moje knihy isto odrážajú môj životný postoj a moje životné očakávania. To nie je nadprirodzený jav, to je psychologický mechanizmus. Je ale pravda i to, že o istých veciach by som z poverčivosti nepísala. Konkrétne v knihe o Marisii sa väčšina vecí, o ktorých píšem, už odohrala, takže sa nebolo čoho báť. Vzťah k smrti je iste individuálny a závisí aj od toho, k smrti koho sa viaže. K svojej vlastnej smrti, k smrti blízkeho, k pacientovej smrti. Jednej kolegyni lekárke vážne ochorel otec a ona sa jeho chorobou zaoberala z medicínskeho pohľadu, sledovala výsledky vyšetrení, premýšľala nad všetkým ako lekárka. Sama potom povedala, že to bola ochrana pred tým, vnímať chorobu otca ako dcéra. Lekár sa do istej miery musí takto brániť, je to užitočný obranný mechanizmus, neuniesol by, keby všetko ľudsky prežíval.

V knižke píšete o sadení, o bicyklovaní – sú to aj vaše skutočné záľuby? Napríklad ten maratónsky beh – vyskúšali ste si podobný veľký telesný výkon? Viete so sebou bojovať? Prekonávať sa? Načo je to dobré?
Záhradkárstvo i beh sú skutočne moje záľuby. Tomu, či má zmysel dosahovať extrémne telesné výkony, sa venujem i v knihe. Ako som už spomenula, som ctižiadostivá a prekonávam sa rada. Avšak podobne, ako Marisia v novele i ja mám pocit, že napríklad niektoré nočné služby si vyžadovali väčšie prekonávanie sa ako polmaratón. V porovnaní s mnohými situáciami, ktorým sú ľudia bežne vystavení, môže byť polmaratón príjemné rozptýlenie.

Vo vašej próze je láska ako keby utlmená. Láska k umierajúcej matke, láska k priateľovi – jediná dôvernosť je azda, že ho oslovujete Vydra. Všetko je ako keby zobďaleč pozorované, ale do detailov. Myslíte si, že – a to môžete vedieť ako aj psychiatrička či psychologička – je dnes vôbec menej vášní, že sa ľudia naučili viac ovládať? Je zdravé dať voľný priebeh citom alebo je lepšie distingvované správanie?
Nemám pocit, že by boli emócie v knihe utlmené. Myslím, že každodenná starostlivosť, chodenie do nemocnice či varenie večere, môžu byť hlbokými prejavmi lásky. Hlbšími ako kvetnaté deklarácie. Škoda, že tento aspekt si v knihe málokto všimol. Vyjadrovanie emócií je podmienené dobovo i kultúrne. V iných častiach sveta sa na pohreboch najímajú plačky, ktoré majú čo najhlasnejšie oplakávať mŕtveho, my sa dnes na pohreboch správame ináč. Kedysi ženy v emočne vypätých situáciách bežne omdlievali, dnes by to bolo kuriózne. Nehodnotila by som to, nie je jedno lepšie ako druhé, je to len iné. Jeden z mechanizmov psychoterapie je aj abreakcia, teda uvoľnenie emócie. Verilo sa, že je to liečivé. Dnes sa to, mimochodom, spochybňuje, zdá sa, že samotné „ventilovanie“ emócie nemá terapeutický efekt.

Pracujete v nemocnici alebo máte súkromnú ordináciu, kde ležia pacienti na pohovke a rozprávajú vám o svojich problémoch, ako to vídame vo filmoch? Je ťažké pracovať s ľudskou psychikou? Je tam možná rutina? Kto to má ťažšie – spisovateľ alebo lekár?
Pracujem na psychosomatickom oddelení nemocnice. V Nemecku existuje psychosomatika ako samostatný medicínsky odbor, teda v rámci nemocničného oddelenia vediem pacientov v individuálnej psychoterapii. Pacienti dnes ležia na pohovkách len veľmi zriedka, dnes sa už i na individuálnych sedeniach prevažne sedí. Áno, je to do veľkej miery rutinná práca, ktorá sa vo filmoch často zobrazuje oveľa romantickejšie. Spisovateľ si svoju prácu môže do istej miery sám zadeliť, psychiatrovi ju zadeľuje pacient či inštitúcia. Ináč je ale spisovateľská i lekárska práca jednoducho práca. Neromantizovala by som to.

Aj vo vašich textoch sa objavuje dnes aktuálna téma, ktorá diktuje mnohé príbehy – ľudia z východu sa snažia uplatniť na bohatom Západe. Turkyňa Yesim, hrdinka vašej rovnomennej úspešnej knihy, je talentovaná, citlivá, ale aj tak celkom nezapadne. Ako vidíte tieto problémy aklimatizácie na cudzinu – a cudziny na ľudí spoza bývalej železnej opony – treba mať na život v cudzine povahu? Kto má zostať radšej doma?
Zmena prostredia je vždy náročná, ale niekto sa so záťažou vyrovnáva lepšie, iný horšie. Dôležité je sebapoznanie, teda vedieť o sebe, ako reagujem na akú záťaž, eventuálne čo potrebujem, aby som sa so záťažou vyrovnala. V ideálnom svete by nikto nemal byť nútený zo svojej krajiny odísť, a zároveň by táto možnosť mala byť voľne k dispozícii tým, ktorí si ju zvolia. Sťahovanie do cudziny, našťastie, nie je žiadny imperatív, kvalitný a pestrý život sa dá prežiť všade.

Sú na Západe predsudky voči našim ľuďom alebo to už ustupuje? Je tam dosť informácií o nás?
Máme silne zakorenené presvedčenie, že žiť v cudzine je lepšie ako ostať doma. Možno je to pozostatok emigrantskej mentality, ktorú máme pod kožou. Ak niekto pracuje v zahraničí, máme sklon to samo osebe hodnotiť ako úspech, nech už tam robí čokoľvek. Ale platí to i naopak. V Bavorsku majú ľudia často pocit, že náš hlavný životný cieľ je žiť v Nemecku a urobíme pre to hocičo. Tento pohľad bol kedysi možno oprávnený, ale dnes sa mi zdá prekonaný. Život v cudzine už nie je pre každého, teda paušálne, lepší ako u nás. Netreba sa za každú cenu snažiť ho dosiahnuť. Niekedy sa ľudia v zahraničí zbytočne zo všetkých síl snažia, hoci doma by sa dalo mnohé jednoduchšie. Ale i druhá strana si musí uvedomiť, že sa máme kam vrátiť, že život v Nemecku pre nás nie je otázkou života a smrti.

Ako je to v Bavorsku?
V Bavorsku, kde žijem, sa o Slovensko zaujíma málokto. Ľudia sa napríklad pýtajú, ako ďaleko je do Bratislavy, a prekvapí ich, že sa tam dá ísť z Mníchova na víkend. Pocitovo je Bratislava kdesi veľmi ďaleko, neveria ani celkom, že je blízko Viedne. Kolegyňa mi hovorila, že Mníchovčania sa ľudí z východnej Európy boja, lebo ich je v Mníchove veľa, Mníchov je nimi vraj „zaplavený“ podobne ako kedysi Turkami. Predsudky máme obojstranne, Mníchovčania si stále myslia, že Slovensko je akýsi vzdialený kmeň, kým my máme predstavu, že Bavorsko je svet, v ktorom všetko funguje. Ani to nie je pravda. Osobne ma to unavuje a hnevá.

Za čím na Slovensku je vám smutno?
Je mi smutno za pocitom, že niekam patrím. A ešte za pocitom, že viem, ako svet funguje. Hoci rôzne systémy v Nemecku zaiste fungujú, ak neviete ako, sú ako barikády, za ktoré sa nedá dostať. Aj veľmi jednoduché veci trvajú dlho, lebo nikdy nie je jasné, komu presne zavolať, ktorý papier vyplniť, a po mesiaci čakania sa dozvieme, že to nebol správny formulár a treba čakať zase.

Vzrušujú vás problémy v našom zdravotníctve? Vedeli by ste byť ministerkou zdravotníctva alebo radšej ministerkou kultúry?
Žiadnou ministerkou by som byť nechcela, nie som typ politického vodcu. Problémy v zdravotníctve ma nevzrušujú, ale znepokojujú ma. O „našom zdravotníctve“ kolujú celé ságy. Ale problémy v zdravotníctve sú globálne, napríklad aj v Nemecku sú podobné. Na jednej strane medicínske možnosti obrovsky vzrastajú, na druhej strane však vzrastajú aj finančné a časové nároky. Nie je jasné, kto má čoraz drahšiu medicínu financovať, ani kde na kontakt s pacientmi nabrať čas. Nedávno bol v nemeckom rádiu rozhovor s niekdajším majiteľom geriatrickej nemocnice, ktorý sa rozhodol zo zdravotníctva odísť. Odôvodnil to tým, že administratíva sa stala dôležitejšou ako zdravotná starostlivosť. Myslím, že celosvetovo je čoraz ťažšie byť lekárom i pacientom, hoci medicínske možnosti sú lepšie ako kedykoľvek predtým.

Cítite sa slobodná?
Uvedomujem si, že v porovnaní s mnohými ľuďmi som mimoriadne slobodná. Cítila by som sa trápne, keby som si sťažovala na nedostatok slobody, pretože je veľmi veľa ľudí, ktorí sú slobodní oveľa menej. V praktickej rovine by som si priala viac času. A potom, ešte by som spomenula, že som dosť úzkostná a moje strachy a obavy tiež stoja v ceste mojej slobode. Píšem oveľa slobodnejšie, ako rozprávam, a myslím, že nie oveľa menej slobodne ako rozmýšľam. Sú veci, o ktorých nechcem písať, ale to sú zároveň aj veci, o ktorých nechcem rozmýšľať. Hoci ich nie je veľa, ony obmedzujú moju slobodu.

Svetlana Žuchová

Narodila sa 24. decembra 1976 v Bratislave. Vyštudovala psychológiu na Viedenskej univerzite a medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vydala knihy Dulce de leche, Yesim, Zlodeji a svedkovia, najnovšie Obrazy zo života M. Príležitostne píše publicistické články a eseje, popritom prekladá. Žije v Mníchove.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #psychiatria #Sloboda #Anasoft litera #spisovateľka #knihy #svetlana žuchová #reč

+ Choďte sa prejsť na chvíľu do prírody, čerstvý vzduch vám urobí dobre.
Môžete mať svoj názor, len ho musíte...

+ Nezabúdajte na hydratáciu, pre vaše telo je veľmi dôležitá.
Čím neskôr začnete, tým neskôr skončíte, pamätajte....