Sára Saudková: Mám to radšej bez vôdzky a obojka

, 19.07.2014 10:30
Sára Saudková.
Sára Saudková. Autor: ,

Bolo šokujúce vidieť ju na takom neuveriteľnom mieste. Nahú. Na trhu pod jedným z najposvätnejších miest Srí Lanky, Adamovou horou.

Miestny obchodník v stánku predával plagát s čiernobielou fotografiou, na ktorej dojčí dieťa. Jej autorkou i modelkou je ona sama. Nekonvenčná fotografka Sára Saudková (47), ktorá spočiatku žila s kontroverzným fotografom Janom Saudkom a dnes má štyri deti s jeho najstarším synom Samuelom, prenikla so svojou snímkou „Panenka Marie“ až do ďalekej Ázie a ani o tom netušila.

Vaša snímka dojčiacej madony má jedenásť rokov. Spomínate si, ako a prečo vznikla?
Tá fotografia musela vzniknúť, považovala som pohľad na dojčiacu ženu za nadčasový, silný a bezvýhradne krásny. Chcela som mať spomienku na to obdobie. Moja dcérka Sára na nej mohla mať tak päť mesiacov. Spomínam si na to, že z pŕs mi už tieklo mlieko, keď som nastavovala fotoaparát, posadila som sa doma ku stene, zobliekla sa do pása a požiadala som Sama, môjho priateľa, aby stlačil spúšť. Malej to všetko bolo ukradnuté, sala ako divá. Dodnes má tú fotografiu veľmi rada, len sa jej zdá smiešne, že bola taká tučnučká.

Za porušenie autorských práv asi Srílančanov žalovať nebudete… Napadlo by vám, že sa takáto snímka bude predávať v budhistickej krajine?
Ani vo sne. Považujem však túto správu za najlepšie ocenenie, aké by si žijúci autor mohol želať. Že snímku madony s dieťaťom tamojší ľudia prijmú ako vlastnú, celkom spontánne, bez odporúčania umeleckých kritík. Len tak. Jednoducho ich osloví a cítia v nej ten úžasný náboj. Autor je nepodstatný, lebo tá fotografia si žije svoj vlastný príbeh. Skvelý pocit.

Takto pozmenená fotografia sa s nápisom...
Takto pozmenená fotografia sa s nápisom Materinská láska objavila na Srí Lanke.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ivan Fulajtar

Boli ste niekedy v Ázii?
Doposiaľ nie, ale tento rok sa, zhodou okolností, práve so Sárkou chystáme do Thajska.

V roku 2001 ste v čase nášho prvého rozhovoru žili po boku dvojnásobného vdovca Jana Saudka a jeho najstaršieho syna oslovovali „synáčku“. Netúžili ste ešte založiť si rodinu. V roku 2002 počas nášho druhého interview ste čakali prvé dieťa s Janovým synom Samuelom. Teraz je rok 2014. Čo sa zmenilo?
Verím, že som stále rovnaká, slobodná, divoká a nezávislá baba ako kedysi. Len tých detí a rokov akosi pribudlo. Ale stále v sebe cítim rovnakú posadnutosť fotografovaním, túžbu poznávať svet, nových ľudí, prosto, ísť ďalej.

Muži sú zvieratká, povedali ste vtedy. Čím viac potešenia im doprajete, tým väčšiu radosť majú z návratov. Myslíte si to aj po tých rokoch? Alebo už máte ako štvornásobná matka pre mužov inú charakteristiku?
Samu ma prekvapuje, aké múdre názory som mala. Nie, nič by som na tej definícii nezmenila, muži sú zvieratká. Potrebujú nakŕmiť, pohladkať a voľnosť – alebo aspoň dostatočne dlhú vôdzku. Hoci ja to mám radšej bez vôdzky a bez obojka. Stále verím v to, že mužovi zo všetkého najväčšmi patrí sloboda. Rozhodne netúžim po tom, aby som nejakého vlastnila.

Už roky fotografujete, pravidelne vystavujete. Kam ste sa posunuli vo fotografii od čias, keď ste sa nasťahovali k Janovi? Ste ako matka konzervatívnejšia?
Nie, ako človek sa predsa nemeníte. Stále fotografujem, dokumentujem svoj život. A ten sa, pochopiteľne, vyvíja. Bolo obdobie, keď som častejšie fotografovala tehotenstvo, malé deti, predtým milencov, akty. Teraz sú obrázky viac erotické alebo, naopak, celkom iné, hravé, nevinné, nasnímané vo voľnej prírode. Posun možno vidím v tom, že na mojich snímkach je zreteľne vidieť, že ich fotí „ženská zo ženského pohľadu“. Prezrádzajú o mne, čo sa mi preháňa v hlave, čo ma trápi, čo mi chýba, po čom túžim.

Sára Saudková: Panenka Marie.
Sára Saudková: Panenka Marie. Autor: archív Sáry Saudkovej

Fotíte nebodaj stále na klasické filmy Pentaconom, ktorý Jan nazýval pomstou východonemeckého ľudu? Alebo na Hasselblad?
Už dlhé roky som verná Hasselbladu a v šuplíku mám pre každý prípad starú Yashicu. A stále fungujem na čiernobiele filmy. Hodiny trávim v temnote fotokomory a poctivo, náruživo si tam snímky zväčšujem. Je to zdĺhavá drina, ručná práca od začiatku do konca, ale nedám na ňu dopustiť.

Takže nijaký Photoshop, filtre či retuše modelov?
Nie. To, čo vyfotografujem na film, je aj na snímkach. Čarujem nanajvýš pod zväčšovákom…

Čo si myslíte o kulte krásy, ktorý vláči ženy po plastických operáciách?
Že je to obchod, ktorý ich zbaví posledných zvyškov sebavedomia a zdravého rozumu. Nemám nič proti úpravám, vďaka ktorým si ľudia zlepšia pocit zo samých seba. Každý máme nejaké nedostatky. A buď sa s nimi naučíme fungovať, alebo sa s nimi nezmierime a dáme si ich odstrániť. To je v poriadku. Ale prekáža mi tá úpenlivá, hlúpa snaha vnútiť ľuďom jeden ideál krásy. Potom o sebe pochybujeme, že všetci nevyzeráme ako tá vypreparovaná a vyretušovaná „husička“ z časopisu alebo ako ten „vylízaný borec“ z posilňovne. Nič proti nim, ale krása sa predsa nedá zošnurovať len do mier, centimetrov a kilogramov. Má tisíce rôznych podôb.

Neuvažovali ste urobiť, povedzme, fotoseriál o zbabraných plastikách?
Nechcem sa ľuďom posmievať, ponižovať ich ani ich urážať. Fotografujem ľudí, ktorých mám rada, snažím sa do fotografie dostať kus príbehu, emócie, napätia… Pravdupovediac, niečo také mi ešte nenapadlo. To by som skôr urobila sériu snímok ľudí, ktorí sú niečím odlišní – aby som ich ukázala v ich dôstojnosti a grácii.

Už rok po vašom fotodebute vás londýnske vydavateľstvo Carlton Books požiadalo o príspevok do publikácie Majstrovské kúsky erotickej fotografie. Čo sú podľa vás atribúty dobrej erotickej fotografie: Nahota? Vyžarovanie? Atmosféra? Štylizácia? Alebo, naopak – náhodné zachytenie určitého neštylizovaného momentu?
Čokoľvek. Na to nejestvuje recept. V každej takej knihe nájdete množstvo úžasných fotografií a takisto množstvo balastu, ktorý sa na erotickú fotografiu len hrá. Dobrá erotická fotka má zo všetkého trochu – nápad, napätie, túžbu, spontánnosť… Mali by ste cítiť, že na vás má účinok. Že z nej cítite vôňu kože a chuť zhrešiť.

Fotografia Bozk z tvorby Sáry Saudkovej.
Fotografia Bozk z tvorby Sáry Saudkovej. Autor: archív Sáry Saudkovej

A ktorá z vašich snímok je podľa vás najerotickejšia? Je na nej muž či žena?
Obaja, žena aj muž. Volá sa Pôdorys a vyfotila som si dvojicu pekne zhora z rebríka. Alebo mladík, ktorý sa vykláňa z okna len v džínsoch. Úplná nahota nie je vždy podmienkou toho, aby mala fotografia grády.

Používate „neštandardných“ modelov či modelky. Napr. kulturistku s povädnutým poprsím, obéznejšie dámy…
Fotografujem ľudí a tí, ak sa porozhliadnete vôkol seba, sú predsa úžasne rôznorodí. Chudí, tuční, starí, mladí, malí, veľkí, nádherní i „na pováženie“ – teraz to zmiešajte dohromady a vyjde vám z toho naozajstný človek z mäsa a kostí. A to je ono. Nevyberám si atypické modely, to len tí výraznejší na seba strhávajú väčšiu pozornosť. Fotím aj úplne „normálne telá“, to mi verte.

Je pre nich česť pózovať vám? Alebo to robia pre honorár? Ako ich nachádzate?
Nehľadám. Prichádzajú sami. Moji priatelia, rodina, nabaľuje sa to na seba ako snehová guľa. Z času na čas sa objaví niekto úplne odinakiaľ, nečakane, a to som vždy rada i nervózne zvedavá, čo z neho dostanem. Je to taká výzva i pokušenie pracovať s niekým, koho nepoznáte. Nikdy totiž nezistíte vopred, či to medzi vami bude fungovať, alebo nie. Musíte to vyskúšať.

Napísali ste, že „třímat v rukou vlajku špatných holek“ vám nikdy „nečinilo potíže“. V Madride si vás pred časom pozvali na nakrúcanie dokumentu „bad girls“. Ste „zlé dievča“?
Zlá v zmysle nekonformná, iná, trhnutá, svojhlavá, osobitá, nezávislá a slobodná… To áno, to teda som. Tak to zamýšľali aj v spomínanom dokumente, vyberali si z jednotlivých európskych krajín vždy nejakú ženu, ktorá sa niečím vymyká – životným štýlom, názormi, postojom, originalitou… Ktorá nepláva s prúdom.

Ste najmladšia z troch dcér, pochádzate z vidieka. Ako vnímajú vaši rodičia vývoj vašej kariéry po príchode do Prahy?
Iste to bolo pre nich prekvapujúce a nepochybne mali obavy. Ale keď videli, že žijem život, ktorý ma baví, pre ktorý som sa rozhodla a ešte som aj úspešná, sú na mňa pyšní. A predovšetkým ma poznajú, vedia, že pri mojej tvrdohlavosti by si aj tak nepomohli.

Používate ako modely aj vlastné deti s heslom: Nenútiť a nenudiť. Takže pózujú ochotne?
Kým sú ochotné, fotografujem. Kedysi za čokoládu, neskôr za drobný peniaz, teraz za úsmev. Je to pre mňa dôležité fotografovať ich v priebehu rokov a ony to pochopili. A predovšetkým som vami spomínanú svätú zásadu nikdy neopustila. Dcérka sa už začína hanbiť, takže ju neprehováram… ale aj tak je ochotná ešte mi pózovať. Považujem to za veľkú poklonu, že som jej to fotografovanie doposiaľ neznechutila. Že mi dôveruje, hoci v jej prípade už často ide o snímky, ktoré robím len pre mňa a pre ňu. Nechcem ich ukazovať cudzím očiam. Raz možno áno, až mi sama povie, že smiem.

Len nedávno sa v Bratislave konala tlačová konferencia, kde upozorňovali na riziká vešania fotografií poloobnažených detí na sociálnych sieťach, na možné zneužívanie pedofilne zameranými ľuďmi a podobne. Kedysi bola detská nahota prirodzená, dnes musí mať v niektorých štátoch aj jednoročné dieťa na pláži plavky… Vám detskú nahotu na snímkach nevyčítajú?
Obyčajne mi ju vyčítajú len tí najväčší pokrytci, ktorí sú ochotní vidieť špinu aj v nevinných snímkach. A doma sa ukájajú na porne a tajne pozorujú, čo sa deje u susedov oproti. Tvrdím, že ten, kto má čistú dušu, nevidí hneď v každej nahote niečo hanebné a skazené… Detská nahota je nevinná. Žijem však v tomto svete a, pochopiteľne, nehodlám za každú cenu vystavovať nahotu detí na obdiv všetkým. Ale nebojím sa jej. Vždy si ju obhájim, nie som zvrhlík. Nahota nie je hriech.

Neláka vás nahliadnuť aj do iného fotožánru? Zátišia, krajinky? Alebo to si nechávate ako poistku na starobu?
Prírodné scenérie ma lákajú a vyhľadávam ich, len do nich vždy nejako zakomponujem aj to ľudské telo… pretože ľudia ma asi nikdy neprestanú zaujímať.

Aký je rozdiel medzi aktmi, ktoré odfotí fotograf muž, a keď za hľadáčikom fotoaparátu stojí žena?
Muž je lovec a ide po mäse. Chce sa objektu zmocniť, zožrať ho, dobyť. Žena je tajomná a má pred tajomstvom väčší rešpekt. Ide po vôni, dotyku, spomienkach.

Fotografia z tvorby Sáry Saudkovej.
Fotografia z tvorby Sáry Saudkovej. Autor: archív Sáry Saudkovej

Stále sa vám ťažko vysvetľuje, že fotografovanie mužského objektu, to nie sú žiadne „techtle-mechtle“, ale čistá „šichta“?
Nemusím nikomu nič vysvetľovať. Kto ma nepozná, nepotrebuje sa ani pýtať. Jasné, musím mať ku svojmu modelu vzťah, ľudský vzťah. Cítiť ku nemu nejakú emóciu – priateľstvo, sympatie, záujem, obdiv. Bez toho to nejde. Ale rozhodne svoje modely neznásilňujem. Po fotografovaní sa obyčajne cítim ako zbitý pes, vyčerpaná, prázdna. Je to zvláštne, ale ten prenos energií a emócií ma v priebehu fotografovania tak „vycucne“, že už len pred seba tupo hľadím a nič nechcem. Len pokoj.

Ľudí vždy zaujíma „pozadie“ fotografií. Ako vznikali, to dianie okolo toho. Máte nejakú, ktorá v sebe skrýva zaujímavý, pestrý či pikantný príbeh?
Fotografia „Bozk“. Fotila som ju po rokoch s mojou prvou láskou, a to napätie tam ešte stále je. Hanbila som sa požiadať ho, aby ma pobozkal. To napätie a ostýchavosť neboli hrané. S nikým iným by som to nedokázala. Jan to neskôr skúšal nafotiť podľa mňa s inými modelmi, ale nefungovalo to.

V skutočnosti spálňa a sporák sú veliteľským mostíkom, za ktorým vyhrávame svoje boje… Ako zvládate klasický žensko-materský kolotoč a „umenie“ uživiť sa?
Skočila som do vody a plávam, ako najlepšie viem. To je všetko.

Sára Saudková sa narodila v roku 1967 ako najmladšia z troch dcér s menom Šárka Směšná v Zábřehu na Morave. V roku 1990 skončila Vysokú školu ekonomickú v Prahe. O rok nato sa stretla s Janom Saudkom a podľa vlastných slov „uňho už zostala“. Aktívne fotografuje od roku 1999 a používa priezvisko Saudkovcov ako „vyjadrenie príslušnosti k rodu“. So synom Jana Saudka Samuelom má štyri deti: Sáru, Samuela, Jana a Oskara. Žijú v Prahe-Hlubočepoch, v mestskej časti, ktorú ona sama považuje za Prahu s vizážou vidieka. Vydala viacero kníh, monografií, katalógov, kalendárov. Najnovšie vystavovala v Prahe a v Bruseli.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nahota #Sloboda #umenie #fotografovanie #Sára Saudková #objekt
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk