Aj inžinierka Elena Zemanová má zbierku bábik, ktorá vznikala desiatky rokov. Jej bábiky nie sú na hranie, ale na obzeranie. Často sú to umelecké diela. Stretli sa v jednej vitríne, ale každá je z inej krajiny a má iný príbeh. Dovedna vytvárajú zvláštnu mapu vkusu: takto rôzne národy vyjadrili, ako by mal ich typický človiečik vyzerať. Sú to suveníry, ale s dušou.
Elena Zemanová si prvú bábiku do zbierky kúpila vo Viedni v roku 1968. „Bol to ten úžasný rok, keď sme dostali na počkanie výjazdné doložky a boli sme navštíviť našich rakúskych priateľov. Mám veľký vzťah k ľudovej kultúre a umeniu, a tak som si povedala, že budem mapovať svet cez typické postavičky z jednotlivých krajín. Bábiky oblečené do národných krojov svedčia nielen o kultúre odievania, ale aj o spôsobe a úrovni života, o sociálnom postavení človeka v tej-ktorej spoločnosti, o klimatických podmienkach danej krajiny, o zručnosti, tvorivosti a vzťahu k tradičným hodnotám.“
A, samozrejme, o umeleckom cítení tvorcu – výrobcu bábik. Každý je jedinečný. To je na tom najzaujímavejšie. Veľký projekt sa začal napĺňať. Prvá bábika bola oblečená do kroja z Horného Rakúska, z oblasti Wachau. Ešte v ten istý rok Elena s manželom, publicistom Petrom Zemanom, absolvovali okružnú cestu po Nemecku a tam si kúpila párik, chlapca a dievča zo Schwarzwaldu.
"A od viedenských priateľov som dostala bábiku z ich cesty na Korziku. Tak akosi sa to začalo. Potom som si sporadicky kupovala slovenské a české bábiky, a keď sa o mojej záľube dozvedeli príbuzní a priatelia, začali do zbierky štedro prispievať. Dnes máme 213 bábik zo 42 krajín, prakticky skoro z celého sveta.“
Darca pribalí zážitky
Medzi priateľmi sa rýchlo rozchýrilo, akú záľubu si našla. V tých časoch sa zbieralo kadečo – napríklad veľkou módou bolo zbieranie servítok, zápalkových škatuliek alebo hrnčekov. Tie zbierky už ľudia asi aj povyhadzovali, kto by to dnes skladoval!, ale bábiky, to je niečo iné. Význam zbierky rokmi narástol. Je to archív osobných spomienok, ale má aj objektívnu hodnotu. Je to malá umelecká zbierka.
„Každej bábike som sa vždy potešila. Nezbierala som ich cielene, ale čoskoro sa ukázalo, aký to má pre mňa ďalší význam. Vďaka bábikám som zbierala a archivovala aj príbehy – moje, mojich blízkych a priateľov. Každá bábika je spomienkou na dovolenku, na milé stretnutia, na peknú narodeninovú oslavu. Aj na Vianoce, lebo veľa bábik som dostala darom. Cez bábiky – a zážitky darcu – cestujem aj ja stále po svete.“
O bábike z Japonska rozpráva: „Z Tokia mi ju v roku 1975 priniesol textár Ľuboš Zeman. Bol tam s Karolom Duchoňom na festivale populárnych piesní. Ľuboš nám porozprával o tom, ako si Karol v Tokiu kupoval oblek. Úslužní japonskí obchodníci behali po veľkom obchodnom dome, prinášali a odnášali za neustáleho klaňania sa nové a väčšie obleky pre urasteného speváka. Pre nich to boli samé nadmernej veľkosti. A Karol si to užíval.“
Jedine ručná výroba
Najväčším darcom do zbierky je Elenin švagor Dezider Šturdík, ktorý jej daroval 41 bábik. V osemdesiatych rokoch pracoval ako obchodný radca na slovenskom veľvyslanectve v Pakistane, a aj neskôr – ako pracovník zahraničného obchodu – veľa cestoval. Rozširoval zbierku najmä exotickými bábikami zo vzdialených kútov sveta. Medzi výnimočné patria napríklad bábiky z JAR, Pobrežia Slonoviny alebo Kórey.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
"Vďaka za ne! Aj manžel mi daroval niekoľko bábik. Na dovolenke v Juhoslávii k meninám alebo z cesty do Istanbulu, kde bol propagovať kandidatúru Jasnej v lyžovaní. Priniesol mi aj nádherného dreveného koníka, dielo japonského ľudového umelca.“ V zbierke sú dievčatá aj chlapci, a dokonca aj páry. Mená im majiteľka nedáva. Hovorí im len všeobecne, napríklad Číňanka, Bulharka, Holanďanka, Mexičanka. Iba slovenské a české bábiky špecifikuje podľa typov krojov a kraja, z ktorého pochádzajú. Ich vek je neurčitý, nedá sa uhádnuť koľko majú rokov, ale sú pekné, vyzerajú mlado. V kvalite bábik je však veľký rozdiel.
"Veľa bábik je vyrobených ako turistický suvenír. Mám aj také. Nepovažujem ich za ozdobu zbierky, ale vážim si ich ako darček, ktorý som dostala od človeka, ktorý na mňa v cudzine myslel. Ale mám aj umelecké skvosty. Výrobou takýchto bábik sa zaoberajú malé umelecké dielne. Samozrejme, každá bábika je ručne zhotovená a mnohé z nich majú certifikát výrobcu. Na Slovensku sa venuje výrobe bábik na vysokej umeleckej úrovni ÚĽUV, v Čechách Krásna jizba.“
Poklad v škatuli
Zemanovci majú dve dcéry. Neohrozovali zbierku, keď boli malé? „Prvú bábiku som si kúpila ešte pred narodením mojich dcér. A zbierka rástla spolu s nimi. Často spomínam, ako moje malé dcérky akceptovali, že tieto bábiky nie sú na hranie. Nikdy si tajne nezobrali bábiku z vitríny, dotkli sa ich iba vtedy, keď som im bábiku podala, aby si ju poobzerali. Nie, tieto bábiky nie sú na hranie a dcéry to chápali.“
Bábiky v slovenských krojoch už nie sú veľmi v móde, ale v obchodoch s ľudovou tvorbou sa predávajú. Mávajú čižmičky a čepček. Sú pekné, ale do moderného interiéru sa nehodia, ani deti sa s nimi už nehrajú. Tieto krojované bábiky nedokážu konkurovať moderným. Pre cudzincov sú však exotické.
„Bábiky v krojoch sa stále vyrábajú. A tie najkrajšie mám z krajín, ktoré sú možno trocha chudobnejšie ako tá naša. Nádherné bábiky mám z Indie, Kórey, Číny, Thajska, Vietnamu, z Afriky a Južnej Ameriky. Kúpiť takúto bábiku nie je jednoduché. V obchodoch na letisku ju nedostanete, je potrebné hľadať obchody s umeleckým zameraním. Nie sériovú výrobu.“
Okolo bábik sa všetko zmenilo. Nejako inak sa už s nimi aj hráva. Skôr sa všeličo prikupuje, než by sa domácky vyrábalo. Elena Zemanová spomína, že v detstve šila šaty pre svoju bábiku: "Celý môj poklad bol v jednej škatuli od topánok. Keď sme sa potom stretli s kamarátkami, jedna druhej sme sa chválili novými bábikovskými šatami a hodnotili sme, ktorá bábika je najkrajšie oblečená. Bábiky mám rada, aj tie veľké na hranie. Bábiky mojich dcér ešte stále opatrujem. Aj ja rada darujem bábiku, ale musím vycítiť, komu ňou urobím radosť. Veľmi mám rada jednoduché handrové bábiky z ÚĽUV-u. Sú veľmi vkusné, mäkké, a preto vhodné aj pre tie najmenšie slečny.“
Najväčšie rarity
Bábiky zo zbierky sú oblečené do šiat z textilných materiálov, hlavne z bavlny. Ale sú v nej aj bábiky oblečené do hodvábu, kože perličiek a peria. "Bábika, ktorú mi priniesla dcéra Petra z Pekingu, je oblečená do ručne vyrobeného hodvábu. Je dokonalá a má certifikát tisícročnej tradície výroby. Jedna z bábik má šaty z jemných korálikov, je to černoška z Juhoafrickej republiky. Zrejme vyjadruje záľubu afrických žien v skrášľovaní sa pestrofarebnými korálikmi.
Od zaťa violončelistu Eugena Procháca mám zase japonskú bábiku, ktorá je vyrobená z papiera, a bábiku, ktorú priniesol z ďalekého Nového Zélandu. Tá je skutočne veľmi zaujímavá vyjadruje históriu pôvodných obyvateľov – Maurov. A tá moja pochádza z kmeňa Kakahu. Na krku má amulet plodnosti z nefritu, ktorý sa dedil z pokolenia na pokolenie, šaty vyrábali z ľanu a vrchný odev bol vyrobený zo srsti psa alebo z peria vtáka kivi. Moja bábika má plášť z peria. Šúpoľové bábiky vo svojej zbierke nemám, ale moja mladšia dcéra Lele má bohatú zbierku šúpoľových bábik. V zahraničí sú veľmi obdivované a mnohé som darovala našim zahraničným priateľom.“
V zbierke je aj Kate
Zbierka Eleny Zemanovej stále rastie, hoci teraz už pomalšie. S inými zberateľmi bábik sa nepozná, ale vie, že sa vyrábajú aj celé série bábik pre zberateľov. Vyrábajú sa napríklad porcelánové bábiky, alebo tie, čo vyzerajú ako živé bábätká, ale to sú bábiky, ktoré majú celkom iné poslanie. Nie sú poslami originálnej a jedinečnej kultúry: To sa dá povedať aj o barbinách, a predsa sa v zbierke výnimočne objavili.
„Barbiny do zbierky nezaraďujem, ale – jedna tam je. Je to viktoriánska lady v zamatových šatách. Kúpila som si ju v New Yorku v roku 1996. Je krásna. V New Yorku som totiž márne hľadala obchodík s tradičným umeleckým remeslom, a tak som sa rozhodla ísť do obchodu s hračkami. A tam som ju našla v oddelení zberateľských kolekcií! Povedala som si – však je to fajn, aj keď je to barbina! Je to Amerika a tá bábika o nej hovorí. Mám aj kráľovský svadobný pár, Kate a William z roku 2011. Sú to barbiny, ale je to rarita, limitovaná zberateľská séria. Dostala som ich na Vianoce od môjho anglického zaťa.“
Svet vnímaný cez tieto umelecké bábiky má zvláštne čaro. Je hravý, krehký, musí ho chrániť vitrína. Skutočný svet však nie je o nič menej krehký, len taká veľká vitrína, čo by ho ochránila, sa nenájde.