To už je minulosť. Naša najúspešnejšia plavkyňa Martina Moravcová je dnes plaveckou trénerkou a najmä mamou dvoch detí. V lete sa opäť vracia do Piešťan, kde organizuje plavecké kempy.
Keď sa len tak hodíte v lete na kúpalisku do vody, akým štýlom plávate?
Znak alebo kraul. Prsia sú pre mňa najťažšie. Nemám na ne stavbu tela, neviem dobre vytočiť špičky. Keď máte pri prsiach, ktoré sa ťahajú nohami, slabý kop, na dobré výkony môžete zabudnúť. Ja mám členky uvoľnené, čo vyhovuje ostatným plaveckým spôsobom. Rada plávam s plutvami a odporúčam to každému, kto plávanie nemá technicky zvládnuté.
Plávali ste aj počas tehotenstva?
Počas prvého s Karolínkou áno, pri Miškovi sa to už nedalo. Pri bazéne som totiž musela dávať pozor na dcéru.
Patrí k deťom, ktoré sú vo vode od narodenia?
S maličkými plutvami plávala od roka, ale na nádych sme ju museli vždy vytiahnuť. Také malé deti to totiž ešte nevedia. Veľmi sa pri tom jedovala, lebo nerozumela tomu, prečo ju nenecháme plávať. Od dvoch rokov zvládla aj dýchanie, teraz sa nemusíme báť, keď skočí do vody. Samozrejme, vždy môže spanikáriť, preto ju máme stále na očiach. Momentálne má štyri roky a je v prípravke so šesť- až sedemročnými deťmi.
Trénujete ju vy?
Kdeže. Mňa by nepočúvala a chcela by sa hrať. Trénuje počas leta u nás v Piešťanoch, v USA sa takým maličkým deťom nevenujú, možno o rok alebo o dva.
Foto: Archív M.Moravcovej
Vo vašom plaveckom kempe v Piešťanoch malé deti neučíte plávať?
Tento rok organizujeme už piaty ročník plaveckého kempu, nie je to však kurz plávania pre deti. Je pre plavcov od desať do pätnásť rokov. Sú to pretekári, ktorí už majú niečo za sebou, nie neplavci. Pomáham im v suchej príprave a spolu brúsime techniku.
Viete si predstaviť, že sa z vašej dcéry stane vrcholová plavkyňa a váš život sa znovu bude točiť len okolo plávania? Budete ju v tom podporovať?
Samozrejme, viem. Taký život mi je veľmi blízky, a ak si ho vyberie, budem ju v tom podporovať.
Vy ste tiež vyrastali v kruhu odborníkov na plávanie. Rozprávali ste sa doma aj o niečom inom?
To bola hlavná téma. Celá rodina tým žila, keďže obaja rodičia v mladosti aktívne plávali. Mama neskôr trénovala, otec sa stal rozhodcom aj na medzinárodnej úrovni.
Máte odložené svoje prvé plavky?
Mám. Moje prvé plavecké, celotelové plavky som mala asi v štyroch rokoch. Boli pruhované, oranžovo-bielo-čierne.
Výkonnostná explózia plavcov prišla aj vďaka novým technológiám použitým pri výrobe plaviek. Potrpeli ste si na ne?
Keďže pri špičkových výkonoch ide o stotiny sekundy, nové technológie sa nedajú ignorovať. Výkonom trochu pomôžu. Pre mladých, začínajúcich plavcov sú však takéto plavky zbytočné, pretože si ich nevedia na seba ani poriadne obliecť a majú stále veľké rezervy v tréningu a technike.
Ako sa pozná u dieťaťa talent na plávanie?
Talentované dieťa má cit pre vodu, prirodzene sa v nej pohybuje. Keď leží, nemusí míňať energiu na to, aby sa udržalo na hladine. Je to drievko, nie ťažká palica. Má v sebe ľahkosť, tak ako to býva pri behu. Niekto uteká ako srnka, iný je ťarboš. Potom sú ešte lenivé srnky vo vode, ktoré musia popracovať na disciplíne. No ani talentovaná, ale hlúpučká srnka sa nikam dostane. Plavec, ktorý chce niečo dosiahnuť, musí mať inteligenciu, aby dokázať využiť šance a odstrániť technické nedostatky. Inak z neho bude športovec, ale nie šampión.
A čo s tými ťarbošmi?
Mnoho rodičov si povie: Načo by som svoje dieťa dával na šport, keď mu to nejde. Ak ho to baví, nech to robí. Je to lepšie, než sedieť pri počítači. Aj tí, čo nemajú fyzické predpoklady, by mali športovať. Naučia sa disciplíne, narábať s časom, získajú kondíciu, zručnosť a zmysel pre kolektív. To všetko sú devízy do ďalšieho života.
Plavecký fenomén Michael Phelps boduje v bazéne vďaka dlhým končatinám. Tí nízki nemajú šancu byť favoritmi?
Je to rôzne. Sú dvojmetroví plavci, aj takí, čo majú len meter šesťdesiat. Vysokí môžu byť zároveň neobratní, príliš chudí a bez sily. Niektorí moletnejší môžu mať väčšiu silu a lepšie sa oprú do záberu. Medzi nami sa vraví, že čaptavý je ideálny pre prsia, pretože má špičky prirodzene vytočené von.
Keď sa nájde talentované dieťa, akú šancu má na Slovensku?
Ak má dobré zázemie, dobrých rodičov, šancu má. Za plavcami vždy stáli celé klany rodín. Musia to byť však rodičia, ktorí chcú, ale nie viac ako dieťa. Rodičia musia vedieť, kde je ich miesto a rešpektovať trénerské vedenie. Inak ich dieťa stratí dôveru v trénera aj v seba. Rodič má usmerniť, povzbudiť, občas poutierať slzičky. Momentálne sa rodí viac detí, no rodičia majú na ne menej času a sú pohodlní. Keď otcovi alebo mame trinásťročného dieťaťa poviem, že musí trénovať trikrát do týždňa o šiestej ráno, veľakrát je to začiatok konca. Nechce sa im stávať, nestíhali by do práce… Nezatnú zuby, hľadajú ľahšiu cestu. Tá však nevedie smerom nahor.
Skutočne má talent plus zázemie, usilovnosť a inteligencia u nás šancu na úspech?
Ak sa predsa len nájde niekto, kto to všetko prekoná, po istom čase v našich podmienkach dosiahne maximum. Potom treba odísť do zahraničia, hľadať príležitosť tam, kde sa posunie ďalej.
Čo okrem pokrčených brušiek prstov trápi plavcov vo vode?
Plávanie je jeden z najzdravších športov, je to pohyb odľahčený vodou, pri ktorom netrpia kĺby. Pri plávaní sa nestávajú úrazy a môžete ho robiť do vysokého veku. V súčasnosti je aj chlóru vo vode minimálne, vlasy si chránime čiapkou, oči okuliarmi. Vlhký vzduch dokonca pomáha astmatikom. Aj pokožka si zvykne. Mne sa napríklad prsty už nerozmočia.
Potápanie a objavovanie podmorského sveta vás neláka?
To nie. Do kalných jazier a riek by ma nikto nedostal. Trpím bazénovým syndrómom – musím vidieť na dno. Ešte tak plávanie v mori, kde vidím kamene, piesok, rybičky… Určite by som nemohla robiť triatlon ani diaľkové plávanie.
V populárnom hokeji, futbale alebo tenise sa zarába oveľa viac. Nikdy vás to nehnevalo?
Keby som v tenise dosiahla to čo v plávaní, pohybovala by som sa v iných sumách. Sú to však len špekulácie. Dnes sa už aj umiestnenie na majstrovstvách sveta či na olympiáde finančne slušne hodnotí. V tenise stačí byť v top dvadsiatke, v plávaní zarába ten, kto je na úplnej špici. Je to podobné ako v zamestnaní. Niektorí ľudia zarábajú viac, iní menej. Neznamená to však, že tí druhí nemajú svoju prácu radi.
Stáva sa, že tlak sponzorov a médií zabrzdí výkonnosť športovca?
Pre toho, kto si to pripustí, môže byť záťažou. Športovec na to nemôže brať ohľad. V tomto smere mi veľmi pomohla Amerika. Odchádzala som roku 1995, v čase, keď bolo Slovensko mladá krajina. Keďže som bola jediným výrazným talentom s medailou z majstrovstiev Európy, upriamila sa na mňa pozornosť a veľké očakávania. V sedemnástich nie je jednoduché odolávať takému tlaku. V tom čase začali navyše vznikať bulvárne médiá, ktoré rozoberali aj súkromie športovcov. Nebola som na to pripravená a USA mi ponúkli anonymitu.
Čo vás ešte naučila Amerika?
Inak myslieť. Odbúrať všetko zbytočné, robiť len to svoje a veriť si. Športovec, ktorý sa postaví na štart, nesmie nikdy zapochybovať o tom, či to vyjde, alebo nie. Musí si veriť, že práve dnes je neprekonateľný.
Naučí sa to sám, ale mu musí pomôcť psychológ?
Niekto to dokáže sám, ale je za tým kus práce, dobré výkony na tréningoch a výsledky v súťažiach. Na tom sa dá stavať. Ja som nikdy nemusela využiť profesionálnu pomoc psychológa.
Foto: Archív M. Moravcovej
Napriek tomu vás krízy neobišli. Kedy ste počas športovej kariéry mali najväčšiu?
Bolo ich viac. Okolo puberty, keď som končila strednú školu. Výkonnostne som stagnovala a nevedela som, čo ďalej. Či to mám ešte skúsiť doma, kde boli podmienky úplne nanič, alebo plávať a študovať v Amerike. Vyhralo to druhé.
Čo na to vaša mama a trénerka v jednej osobe?
Bola zhrozená. Mala napozerané „flashdance“ filmy a varovala ma, že v Amerike je kopec aidsu. Hoci som dostala plné štipendium, aj tak to bola pre našich veľká finančná záťaž. Pobyt v USA mi pomohol psychicky, aj tréning bol celkom iný. Nakoniec z tej krízy vzniklo niečo pozitívne.
Inou kapitolou boli zdravotné krízy. Tie vás vyradili z tréningu na dlhší čas. Aký bol návrat späť?
Roku 1999 mi zistili zvýšenú činnosť štítnej žľazy. Našťastie išlo to rýchlo, od apríla do augusta. V tom čase som veľmi schudla, mala som vysoký pulz, už pri rozplavbe som sa zadýchala. Myslela som, že som už stará, že som vyčerpala všetok talent, narazila som na dno a mojím cieľom je koniec. Snažila som sa byť veselá, aj keď osamote som si aj poplakala. Cítila som sa ako troska a dlho trvalo, kým lekári zistili, čo mi vlastne je. Tento prudký pád v lete sa skončil operáciou štítnej žľazy. Návrat do bazéna bol bolestivý, pretože to išlo veľmi pomaly.
Ďalšou krízou bol koniec kariéry, keď vám zistili celiakiu.
To sa však už nedalo tak jednoducho vyriešiť, pretože som mala takmer posledné štádium tohto ochorenia. Celý rok 2007 som sa trápila a výkonnostne som stagnovala, pretože je to metabolická porucha. Pre športovca, ktorý potrebuje na výkon dostatočný prísun živín, je metabolizmus alfa-omega. Ani jazdec formuly 1 nevytlačí výkon z nízkooktánového benzínu. O rok neskôr som sa ešte kvalifikovala na olympiádu, ale do finále som sa nedostala. Stačilo to len na dvadsiate miesto.
Teraz držíte prísnu bezlepkovú diétu?
Už sedem rokov. Najhoršie to bolo v čase, keď som ešte cestovala na súťaže. Vysvetlite čínskemu kuchárovi, že tú sójovú omáčku vám nemá dávať do jedla! Každé jedlo niečím obabrú a ja som sa bála jesť niečo iné ako suchú ryžu. Inak by som mohla ísť prvým lietadlom domov. Začiatky boli ťažké, ale dnešný svet sa už celiatikom prispôsobil, lebo takých ľudí ako ja „chvalabohu“ pribúda.
Aké to je, keď vrcholový športovec vystúpi z rozbehnutého kolotoča a úplne sa mu zmení štýl života?
Je to ťažké, najmä ak v športe dosiahol veľa a je v top rebríčku. Keď zrazu skončí, musí nájsť niečo, čo by ho bavilo. Ak to nájde, neraz musí začať od začiatku. Odrazu je opäť nikto a musí budovať kariéru od základu. Ak sa stane trénerom alebo funkcionárom, buduje kariéru na skúsenostiach zo športu. Ja som sa stala matkou a prácu som prenechala manželovi. Rodinu som dlho odkladala, nechcela som miešať deti s vrcholovým športom. To by nefungovalo alebo by to bolo veľmi náročné.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Nechýbal vám pohyb, tréning, každá aktívne vyplnená minúta?
Komu by chýbalo, že je konštantne unavený, permanentne nevyspatý, že nemôže nikam ísť, lebo o šiestej musí byť v bazéne? Šport vám kontroluje celý život. Nielen päť hodín denne. Vaše dovolenky, víkendy, voľný čas. Napriek tomu je to vlak, z ktorého nechcete vystúpiť, ale treba to urobiť v správnom čase. Mňa začalo vrcholové plávanie ubíjať aj so všetkými mojimi chorobami. Bola to viac záťaž ako radosť. Šport sa nedá robiť nasilu.
Ako sa s tým vyrovnalo vaše trénované telo? Keď sa vraj športovec prestane hýbať, hrozí mu, že sa rozsype.
Áno, začne ho bolieť aj to, o čom ani nevedel, že má. Keď som otehotnela, moje telo, zvyknuté na pravidelný tréning, prešlo obrovskou zmenou. Pribrala som tridsať kíl! Aj vďaka štítnej žľaze. K tomu sa pridal vek a kariéra postupne odznievala.
Tak ľahko ste sa nevzdali napriek tomu, že ste boli už v plaveckom dôchodcovskom veku. Ako to bolo s myšlienkou zúčastniť sa na olympiáde 2012 v Londýne?
Do každej súťaže sa má ísť s ambíciami. Pre mňa nimi bolo dostať sa na olympiádu, nie získať medailu. Bola som realistka, nebola som ochotná do prípravy vložiť vlastné financie aj neprimerane veľa času a úsilia. Nemohla som trénovať viac, lebo som sa starala o dcéru. Bolo to blízko, ale nenominovala som sa.
Mali ste za sebou toľko úspechov, medailí a vám stačilo sa na olympiáde len zúčastniť?
Samotná účasť by bola rekord. Žiadna plavkyňa nebola šesťkrát na olympiáde, ktorá je veľmi špecifická. Na nej zlyhajú aj jasní favoriti. Rozhodujú pevné nervy.
Potom prišlo rozčarovanie?
Nie, bola som tak nastavená. Keď to vyjde, tak to vyjde. Bolo to „sústo“ navyše, ktoré dojem alebo nedojem.
Kto vám pomohol najviac, kto stál pri vás?
Rodina a mama, ktorá so mnou chodila po pretekoch, lebo do univerzitného tímu som už nepatrila. Manžel je tiež bývalý športovec, ale plávaniu až tak nerozumie. „To je dobrý čas?“ nemal problém opýtať sa ma po súťaži, keď sme boli spolu už desať rokov!
Foto: Archív M. Moravcovej
Nie je dobrá taká sladká nevedomosť?
Asi áno. Aspoň som nebola zo všetkých strán bombardovaná tým istým. Vôbec mi to neprekážalo, často sme sa na tom zabávali.
Keď ste sa zoznámili, vedel, kto je Martina Moravcová?
Áno, ale to som nebola ešte taká známa. Študoval tiež v Amerike a prvý raz ma videl v televízii počas Vianoc na vyhlasovaní ankety Športovec roka. Po návrate do USA si zohnal moje telefónne číslo a opýtal sa ma, či nepotrebujem s niečím pomôcť. Tak sa to začalo.
Američana ste nechceli?
Ani nie, je to odlišná kultúra a nespájali by nás spoločné spomienky na detstvo. V Amerike si väčšinou nájdete priateľov medzi „prindišmi“, teda medzi Neameričanmi.
Ako často ste na Slovensku?
V lete sa snažíme prísť na dva až tri mesiace a v zime na mesiac. Manžel prichádza za nami, aby to odlúčenie nebolo také veľké.
V čom je odlišný život v Dallase a v Piešťanoch?
Dallas je veľkomesto, v ktorom sa bez auta nikam nepohnem. Keď prídem do Piešťan, auto ani nevidím. Z domu mám päť minút do obchodu, do centra je na skok. Mám rada atmosféru malého mesta. V lete sú všetci vonku na terasách, v parkoch. Keby sme tu ešte mali kúpalisko, bolo by to ideálne.
Martina Moravcová
Slovenská plavkyňa sa narodila 16. januára 1976 v Piešťanoch. Pochádza z plaveckej rodiny. Súťažnému plávaniu sa venovala jej mama, otec aj brat. Roku 1995 odišla študovať na Southern Methodist University v Dallase, kde roku 1998 skončila bakalárske štúdium manažmentu informačných systémov a o dva roky neskôr magisterské štúdium aplikovanej ekonómie. Je držiteľkou dvoch strieborných medailí z olympiády v Sydney, Slovensko reprezentovala na olympiádach v rokoch 1996, 2000, 2004 a 2008, Československo roku 1992. Zo šampionátov má 65 medailí, prvú získala v sedemnástich na Majstrovstvách Európy v Sheffielde roku 1993. Je sedemnásobnou majsterkou sveta, z majstrovstiev sveta má 22 medailí, z majstrovstiev Európy 43. Prekonala tri svetové, šestnásť európskych a 207 slovenských rekordov. Šesťkrát vyhrala anketu Športovec roka. Je vydatá za právnika Martina Valka. S dvoma deťmi – Karolínou (4) a Michalom (9 mesiacov) – žijú striedavo v Dallase a Piešťanoch.