Foto: Kamila Tkáčová
Zrejme tiež veríte tomu, že darí sa nám v tom, do čoho dávame lásku.
V genealógii som sa našla, je to moja srdcovka. A našťastie dokáže naplniť nielen mňa, ale niečo povie aj ľuďom, ktorí k histórii síce nemajú vzťah, ale prostredníctvom histórie svojej rodiny si uvedomia previazanosť s históriou nielen regionálnou, ale ako takú ju i vnímajú v širších súvislostiach.
V Košiciach, kde žijete, ste si museli založiť živnosť. Mali ste strach, čo bude, či to pôjde, a podobne?
Pre absolventa archívnictva a pomocných vied historických nie je v našej spoločnosti priestor na uplatnenie, hoci štúdium je veľmi náročné. Uvažovala som preto, akou cestou by som sa po štátniciach mohla vybrať. Stále som pracovala s rodokmeňmi a genealógiou, tak som si povedala, že práve to by mohlo byť pre mňa to pravé orechové aj do budúcnosti. Trochu mi k tomuto rozhodnutiu pomohol spolužiak, každopádne, ostala som v tom ale napokon sama. Pozbierala som všetky svoje sily a ideály nič netušiaceho začiatočníka a povedala si, že to skúsim. Oblasť to však bola veľmi neznáma a ľudia nevedeli, čo si majú pod tým pojmom predstavovať. Začiatky preto neboli ľahké. Od štátu som nechcela vziať ani halier. Našťastie, v rodine som mala silnú podporu, hlavne u mamy. Celú živnosť som si tak sama uviedla do života.
Nemáte pocit, že v Bratislave by sa vám darilo viac? Všetko v hlavnom meste je akési ľahšie.
Samozrejme, často som si hlavne v začiatkoch hovorila, že v Bratislave sa sústreďuje tá časť spoločnosti, ktorá má v peňaženke viac peniažkov. No tým, že zázemie mám v Košiciach, predsa som skúsila viesť živnosť v rodnom meste. Povedala som si, že keď mi bude Bratislava súdená, dostanem sa tam, čo sa aj stalo, lebo sa mi čoraz častejšie začali odtiaľ ozývať klienti. Ešte aj po ôsmich rokoch, čo tu bojujem so svojimi myšlienkami, ako ďalej, som však každopádne presvedčená o tom, že v Bratislave by to bolo o čosi jednoduchšie.
Vývoj je vo všetkom, aj v genealógii. Keď ste začínali, museli ste oveľa častejšie cestovať po archívoch. Sú už dnes niektoré dostupné aj na internete?
Keď som začínala, veľa vecí bolo potrebné nájsť osobne priamo v archíve, no dnes je už časť materiálov zdigitalizovaná Mormonami a prístupná aj na internete. Američania však vedia, čo robia, a tento materiál je len ojedinele kompletný. Preto ešte aj dnes musím obchádzať archívy, ísť do matriky, hľadať v týchto prameňoch a objavovať niečo nové, do čoho sa pustím bádať ako prvá.
A vám to možno do istej miery aj vyhovuje, lebo tým pádom máte prácu spojenú aj s obľúbenou činnosťou – cestovaním.
To áno. A najmä, potulkami po archívoch spoznám aj veľa zaujímavých ľudí. A cestujem rada, aspoň po Slovensku určite.
Foto: archív L. Šemorádikovej
Kde je to najzaujímavejšie?
Čo sa týka archívov, každý jeden je niečím výnimočný. Do každého archívu sa teším. Veľmi rada chodím do Bytče, Levoče, pekný je aj archív u nás v Košiciach či v Prešove. Aj v malom archíve, aký majú napríklad v Bojniciach, sú nádherné materiály. Keď si v nich listujem, na rukách mám možno i päťsto ročný prach. Je to fascinujúce.
Lákala vás história už v detstve? Alebo niečo nasvedčovalo tomu, akým smerom sa asi neskôr vyberiete?
Keď som bola malá, chcela som byť archeologička. Hrávala som sa na Indiana Jonesa a moja fantázia blúdila po rôznych archeologických miestach ako Egypt či Grécko, ale lákalo ma aj Slovensko. Osud to ale zariadil tak, že som sa nakoniec dostala na archívnictvo a pomocné vedy historické, a je zo mňa namiesto archeologičky archivárka. Som za to ale vďačná.
Čo sa ľudia, ktorí ešte rodokmeň nemajú, môžu o sebe dozvedieť? Do akej hĺbky až dokážete zájsť?
Veľa klientov za mnou príde s tým, že rodokmeň už majú, len ho potrebujú dopracovať. Ich zbierka predkov však býva maximálne do konca 19-teho storočia. Tieto informácie sú pre mňa odrazovým mostíkom, aby som mohla pátrať hlbšie. No a čo sa týka spomínanej hĺbky, záleží od toho, ako sú ucelené archívne materiály. Prednedávnom som sa napríklad dopracovala až do roku 1638, a pritom išlo o rodinu s postavením sedliakov, ktorá teda nemala šľachtický pôvod. Človek sa môže o svojej rodine dozvedieť oveľa viac, ako si myslí. Nielen dátum narodenia, úmrtia a sobáša, ale aj to, ako jeho predkovia žili, ako danú dobu vnímali, ako prechádzali rôznymi historickými obdobiami alebo udalosťami ako je svetová vojna. Dozvie sa aj príčinu úmrtia predka, kto boli jeho krstní rodičia, na akej úrovni žila celá rodina, či boli sedliaci, mešťania… Mala som klienta, ktorému som našla šľachtické korene, o ktorých nevedel.
Foto: archív L. Šemorádikovej
Opačných prípadov je asi viac. Ľudia čakajú niečo mimoriadne a potom sú z informácií , ktoré im predložíte sklamaní.
Sú ľudia, ktorých priezvisko evokuje, ze by mohli pochádzať z nejakého významného šľachtického rodu, no ak zistím, že to tak nie je, snažím sa im vysvetliť, že aj ich predkovia zanechali stopu nielen v ich rodine, ale aj v regióne a majú byť na čo hrdí. Bez nich by prakticky ani šľachtici nemohli byť šľachticmi. Snažím sa ich nasmerovať k tomu, aby bol rodokmeň pre nich prínosom a nie sklamaním. Ide o to, aby sa z neho poučili, našli nejaký skrytý poklad v rodine, niečo nepoznané. A to nepoznané môže mať nádych čarovna rovnako pre sedliaka ako pre rodinu so šľachtickými koreňmi.
Ako dlho vám trvá vypracovanie takého rodokmeňa?
Záleží to od toho, do akej miery sú zachované archívne materiály, aký projekt si klient vyberie, aké informácie ho zaujímajú. Niekoho zaujímajú len biografické údaje o jeho predkoch, iný si môže vybrať aj doplňujúce informácie o tom, ako jeho rodina žila, aké mala sociálne postavenie, aký bol jej osud. Môžu sa čo-to dozvedieť aj o tom, aké mali majetky, aké platili dane, kde všade žili… Zanedbateľný ale nie je ani čas, za aký mi klient dodá prvotné informácie, aby som mohla po jeho predkoch začať pátrať.
A čo konkurencia? Je vás na Slovensku veľa?
Raz za čas si prejdem internet, aby som sa niečo o nej dozvedela. Pre mňa je to dôležité – chcem byť predsa ešte lepšia, kvalitnejšia a na slovenskom trhu jednička. Na začiatku som bola jediná, ktorá začala rodokmene spracúvať komerčnejšie, a tak trochu inak. Časom sa objavili aj iní genealógovia, ktorí buď hľadali svoje uplatnenie, alebo to už vzdali. Ale mám niekoľko „kolegov“, ktorých nevnímam ako konkurenciu. Naopak, vzájomne si vieme pomôcť bez akejkoľvek neprajnosti. A to mi príde veľmi vzácne a trochu na dnešnú dobu neuveriteľné.
Foto: Kamila Tkáčová
Ak sa nebavíme len o genealógii, ale možno aj trochu o súkromí. Máte svoje obľúbené krajiny, do ktorých by ste sa jedného dňa určite chceli zatúlať? Kde sa vám z historického pohľadu najviac páči…
Páči sa mi celý svet! Ale ak ostanem stáť pevne nohami na zemi, je reálna možnosť precestovať aspoň hlavné európske mestá. Mojou momentálne veľkou túžbou je Florencia. A hádam sa raz dostanem aj hlbšie do Egypta, keď tam bude pokojnejšie obdobie. Uvidím, kam ma osud zaveje, nechám sa prekvapiť. Azda ma niečo čaká za rohom, no je možné, že za svojím šťastím budem musieť prejsť pol sveta.
Lucia Šemorádiková
je genealogička. Vyštudovala archívnictvo a pomocné vedy historické na Filozofickej fakulte prešovskej univerzity. Viac info o jej práci možno nájsť na webovej stránke www.historica.sk