Foto: Jana Keketi
Narodili ste sa v Nemecku, žijete na Slovensku, ste Chorvátka. Kde sa cítite ako doma?
Celá moja rodina pochádza z Chorvátska, v Nemecku som sa narodila úplnou náhodou. Pobudli sme tam s rodinou 3–4 roky, rok sme strávili vo Viedni a potom sme sa následne nastálo presťahovali do Chorvátska, kde som prežila nádherné detstvo. Hrávali sme sa pri mori.
Myslela som si, že k moru chodíme len my, ktorí ho „doma“ nemáme…
Nie. Keď sa skončila škola, išlo sa k moru – všetci Chorváti majú nejaký domček pri mori.
Takže mora sa zrejme nedá prejesť.
Nedá, ale dnes by som už dva mesiace pri mori určite nevydržala. Desať-dvanásť dní stačí, potom už chcem plná energie tvoriť. Okrem toho, more mám všade navôkol. V mojej pracovni máte pocit, akoby ste boli pod vodou. Sú tam bublinky, zlaté rybičky, zaujímavé okná, ktoré vytvárajú pocit, že ste ponorení.
Sú ľudia, ktorí sa v živote hľadajú dlho. V prípade umelcov to asi neplatí…
Neplatí. Mám tetu, ktorá tiež maľuje na sklo, hoci insitnou technikou. V jej ateliéri som jej pomáhala asi od piatich rokov. Od útleho veku som bola presvedčená o tom, čomu sa chcem neskôr venovať, hoci otcovi sa to príliš nepáčilo. V Chorvátsku bola v tom čase navyše vojna, a keďže som mala samé jednotky, chcel, aby som išla na matematicko-informatické gymnázium alebo na architektúru. Jednoducho, robiť niečo praktické, mať istotu. Ale ja som sa v tom veľkom kruhu hľadania vrátila presne tam, kam on nechcel. Keby však každý výtvarník dostal taký priestor a do štyridsiatky dosiahol to, čo ja, bol by spokojný.
A váš otec je už zrejme spokojný tiež.
On už dávno! Vtedy sa bál, ale musím uznať – bola iná doba.
Vyštudovali ste textilné výtvarníctvo a maľbu. Prečo nemaľujete na plátno?
Lebo plátno nebol môj najlepší kamarát. Bolo malé a mne sa ten materiál nepáčil. Nikdy som na ňom nedokázala vyjadriť svoju myšlienku. Sochu som robiť nechcela, tak som hľadala ďalej. Potom som našla sklo.
Prezraďte nám okolnosti, za akých ste prišli na Slovensko. Čo vás sem pritiahlo?
V roku 1997 som sa sem prišla prvýkrát pozrieť za terajším manželom. O rok sme sa v Chorvátsku vzali a odvtedy tu žijem. Jedna z podmienok totiž bola, aby bola rodina pokope.
Ste tu šťastná?
Áno. Ale priznám sa, som jedináčik a nikdy som si nemyslela, že opustím matku, otca a zázemie, ktoré mi vytvorili. Dnes mám deti, pre ktoré urobím hocičo na svete. Priority v živote sa menia.
Sme Slovania, mali by sme mať toho veľa spoločného. V čom sme iní ako Chorváti?
Povedala by som, že Chorváti sú súdržnejší. Keď ideme za niečo bojovať, ideme do toho všetci a rýchlo. Vedie nás srdce. Ale vy máte tiež úžasný temperament, viete sa zabávať a prejavovať radosť zo života. V tom sme si podobní.
Foto: Jana Keketi
Váš ateliér a dizajnové štúdio v bratislavskom Lamači, po ktorom ste dlho túžili, dostal názov Euboia Glass. Aký je za tým príbeh?
Euboia je grécky ostrov, ktorého štruktúra je ako moje sklo. Ostrov stráži bohyňa Euboia, ktorá čerpá energiu z vody, pretavuje ju do lásky a rozdáva ju ľuďom. Presne to, čo robím cez svoje obrazy ja. Predtým som bola v prenajatých priestoroch na Kolibe, tvorila som v zime s ohrievačom, s rukavicami na rukách, cez okná fúkalo, ale držal ma tam 250 kW transformátor pre moje pece.
Vo svojom ateliéri len tvoríte, hoci vyzerá krásne, živo, akoby tu niekto býval, televízor je zapnutý…
Taký ateliér mať potrebujem, pretože mám pocit, že ľudia sa boja, ako bude to sklo u nich v dome pôsobiť. Chcem, aby to videli v zabývanom priestore. Aby si tam mohli sadnúť a vypiť kávičku.
Čo tvoríte najradšej? Z vašej tvorby som mala pocit, že to budú práve zrkadlá.
To sa nedá jednoznačne povedať. Znie to ako otázka, ktoré dieťa je mi najmilšie. Ráno ma jedno rozčúli, tak dostane o omrvinku viac ako druhé, večer mi niečo vyvedie to druhé, tak dostane pokarhanie. Baví ma robiť veľké veci, niečo nové, čo som dovtedy nerobila. A nemám radosť zo sérioviek, tam ja končím.
Svoj dom ste si celý až po najmenší detail vytvorili sama, alebo si občas niečo doň kúpite, povedzme v hypermarkete?
Nie som namyslená, veci si aj kupujem. Držím sa toho, že v každom človeku a v každej veci si môžete nájsť niečo pekné aj pre seba.
Foto: Jana Keketi
Do svojej tvorby vkladáte zaujímavé myšlienky. Na prvom mieste je srdce…
Moja myšlienka sa začína tvoriť v srdci, dielo musí byť naplnené láskou.
Diela so smutnou tematikou sú pre vás tabu?
Áno, smútku je na svete dosť, ja chcem za sebou zanechať radosť a šťastie. Mali by sme si dávať veľké ciele, snažiť sa ich dosiahnuť a na tej ceste zbierať múdrosti druhých. Zároveň by sme však mali mať na mysli, že nie sme stredobodom pozornosti vesmíru my, ale niečo silnejšie. A nezabúdať na to, že najvzácnejšia zo všetkého je rodina.
Spomeňme tiež, že ste veriaci a tiež charitatívne založený človek. Jedno súvisí s druhým.
Minulý rok sme s Úniou nevidiacich spravili nádherný projekt pod záštitou ministerky zdravotníctva – nevidiace deti so zdravými odlievali anjelov z krištáľového skla. Maľovali sme ich drahými kovmi, ktoré rodičia zdravých detí odkúpili. Výťažok išiel na kúpu prístroja, ktorý odhalí všetky anomálie na očiach malých detí. To bol Večer dobra 5 a chystáme Večer dobra 6, ktorý zas bude zameraný na malých diabetikov.
Foto: Jana Keketi
Ako vyzerá váš bežný deň?
Ako mám postavený deň, tak vyzerá aj môj život. V prvom rade som matka, v tom som iná od kolegov-výtvarníkov. Deň začnem s deťmi, dám im najesť, rozveziem ich do školy. Potom sa vrátim do práce a začnem pracovať. Cez deň nemaľujem. Chystá sa sklo, vybavujem stretnutia s architektami, klientmi, preberáme projekty, upresňujeme veci, tvoríme skice, návrhy. O 15-tej už musím ísť pre synov, každý deň máme krúžky a povinnosti. Maľovať začnem až o pol desiatej večer.
Gordana Turuk
(40) je výtvarníčka, pochádza z chorvátskeho Záhrebu. Tvorí vo svojom bratislavskom ateliéri Euboia Glass. Jej materiálom je sklo. Je matkou dvoch synov. Viac informácii o nej a jej tvorbe možno nájsť na webovej stránke www.gordanaglass.com