Ešte prednedávnom ste pracovali v banke, všetko sa však stihlo rapídne zmeniť. Zistili ste, že to nie je vaše osudové povolanie? Niečo vám chýbalo? Prenasledoval vás pocit, že chcete robiť niečo iné? To ľudí, ktorí prechádzajú zmenou, zvykne…
Práca v banke ma bavila, ale neskôr už neuspokojovala. S ľuďmi robím rada, no problém bol v tom, že som vytvárala len dlhy, čiže peniaze, ktoré neexistujú – pretože som pomáhala ľuďom s hypotékami.
A vy ste odmalička stále čosi vyrábali a k tvorbe ste sa zrejme potrebovali vrátiť.
Obdobie záhradníčenia, keď sme si postavili dom, ma prešlo. Potom som sa vrátila k šijaciemu stroju a momentálne vyrábam šperky. Zistila som, že to je niečo, čo mi chýbalo.
Neplánovali ste pracovať v banke naďalej, vnímať to ako prácu, ktorá vás živí a vyrábať šperky len pre radosť?
Myslela som si, že to tak bude. Vnímala som to tak, že keď jeden z dvoch v rodine je umelec, druhý musí stáť pevne nohami na zemi. A to som bola ja.
Váš odchod z banky bola náhoda? Veríte na náhody?
Nebol. Tomu šéfovi, s ktorým som si nesadla, sa jedného dňa pôjdem poďakovať za to, že bol na mňa taký zlý, lebo len vďaka tomu som sa rozkývala a povedala si, že svoj osud zmením. Ja mám totižto všetko – milujúceho muža, štyri zdravé deti, šesť zdravých vnúčat. No keď prídem o svoje zdravie, nebudem mať nič. Z banky som odišla kvôli zdravotným problémom, lebo som sa prestala usmievať. Bola som smutná, unavená a práca ma už vôbec neuspokojovala. Už som sa jej nemohla venovať tak, ako pred niekoľkými rokmi. Odvtedy je každý deň krásny, či je to pondelok, streda alebo sobota. Prežívam dni plné výziev. Tvorím, stretávam sa s ľuďmi, chodím dobrovoľníčiť…
Vizualizujete? V motivačných knihách sa to tak opisuje – predstavovať si všetko, po čom túžime, akoby to tu už bolo…
Áno, túžila som mať čas na to, čo ma baví. Potrebujem sa prezentovať. Nie som typ človeka ako môj manžel, ktorý sa postaví na pódium a veľmi sa z toho teší, hoci aj ja sa tam postavím a dokonca aj zaspievam (smiech). Radšej sa však prezentujem tým, že niečo vytvorím. Hneď sa s tým pochválim, následne to predám, alebo darujem.
Vravíte, že preferujete prácu s ľuďmi. Neviem, či existuje aj práca bez ľudí – možno písať knižky, ale ani to sa nedá, pretože taký človek predsa tiež musí niečo zažiť…
Mohla by som doma tvoriť a niekto by moje výtvory predával. Iba tvorbou by som sa ale živiť nechcela, potrebujem to mať v kombinácii s predajom – stretávať sa s ľuďmi.
Všetko sa začalo tým, že ste stratili jednu náušnicu. Nerozladilo vás to, práve naopak. Povedali ste si, že z tej jednej sa pokúsite vyrobiť dve.
Dovtedy som šperky nenosila, len obručku a nenápadné náušnice. Set z polodrahokamov som si kúpila na svadbu mojej dcéry. To, že som si vyrobila z jednej náušnice dve, ma podporilo a tvorila som ďalej. Dnes sa držím teórie – vyrábam aj veci, ktoré mi nesvedčia, ale sa mi páčia. Do tejto kategórie patria veľké kruhové náušnice. Ale niečo, čo sa mi nepáči, ani mi nesvedčí, vyrobiť neviem. Musí v tom byť moje srdce.
Na začiatku teda boli náušnice, no neskôr k tomu pribudli aj iné, potrebné veci, ktoré potešia nielen oči…
Vždy som obšívala celú rodinu. Aj môj manžel tvrdí, že si ma všimol vďaka tomu, že som sa inak obliekala ako ostatné dievčatá. V tom čase sa nič originálne kúpiť nedalo a na západe som nikoho nemala. Tak som šila. Recyklujem aj staré pulóvre – robím z nich patchworkové deky a vyrábam tiež pohánkové vankúšiky. Dávam do nich špaldové a pohánkové šúpolie a levanduľu, ktorej sa darí v našej suchomilnej záhrade. Tento vankúš som ale nevymyslela ja – dostala som podobný od dcéry z Prahy, aby som si ho nahrievala a prikladala na chrbticu a žalúdok, ktorý som si zničila v banke. Nahrievala som ho tak dlho, až som ho spálila (smiech). Ušila som si nový a napadlo mi skúsiť ho predať. Podľa mňa je to výborná vec, každý by mal mať taký vankúšik doma.
Okrem obchodníckeho a tvorivého ducha, musíte mať bezpochyby aj talent na jazyky – veď po slovensky ste ako Češka začali jedného dňa jednoducho rozprávať. Tiež to nie je bežné – Česi na Slovensku väčšinou nemajú veľkú motiváciu učiť sa po slovensky.
Keď sme prišli do Bratislavy, začala som pracovať v Slovenskej sporiteľni v Trnávke, kde bolo veľa starých ľudí a dokonca aj Bulharov. Keby som na nich spustila po česky, asi by mi nerozumeli. Keď sme s manželom spolu ešte len chodili, hovorila som po česky. Jedného dňa som prepla a odvtedy rozprávam po slovensky. Priznám sa, že po česky som už zabudla písať.
Foto: archív P. Počajovej
Takže vy ste dôkazom toho, že materinská reč sa skutočne dá zabudnúť?
Keď som bola na návšteve u dcéry v Amerike, začala som písať blog, aby moji najbližší vedeli, ako sa mám. Dcéra ma potom povzbudila: „Mama, píš ďalej.“ Píšem po slovensky a vraj tam nemám chyby. A to som sa po slovensky naučila len z toho, že som veľa čítala.
Dnes sa hranica, kedy začínajú ženy rodiť, neustále posúva. Vy ste opačný „model“. Rodiť ste začali v dvadsiatich. Nikdy ste to neoľutovali, keď napríklad sledujete, že dnešný svet je úplne iný?
Nepovedala by som, že už to tak nie je. Naša rodina ide vo vyšliapaných starých koľajách. Nikdy som to neoľutovala. Dnes mám odrastené deti a slobodu. Necítim sa stará a môžem si ešte užívať. Úžasné je tiež vidieť rásť vnúčatá, ja sa v nich vidím. Vnímam to ako dar, ktorý každý nemá. Naše 26-ročné dvojičky Adela a Linda majú každá tri deti a mladšia, 24-ročná Karolína už rodinu tiež pomaly plánuje. Podľa mňa je to však vždy v prvom rade o tom, či má človek pri sebe partnera, s ktorým tie deti chce. Pred rokom ma pobavil môj 17-ročný syn. Pýtala som sa ho, na čo sa v živote teší. Odpovedal, že na cestovanie a „na tie deti sa strašne teším“. A ja mu vravím: Nejaká žena medzi tým nebude? (smiech). Tak keď toto povie 16-ročný chlapec, zrejme sme im dali dobrý príklad.
Vaše dcéry s vami už nebývajú, dve sa „rozliezli“ do sveta a doma máte iba syna. Nie je vám smutno?
Adelka je v Amerike, Linda v Prahe, Karolínka žije s priateľom v Bratislave a doma máme už len 17-ročného syna Petra. Je to pre mňa ťažké, chýbajú mi najmä vnúčatá, ale máme intenzívny vzťah. Keď nie sme spolu, stáva sa zo mňa virtuálna babička na skype. Ale aj v tom som sa snažila nájsť si niečo pekné. Keď som s nimi, naplno si ich užívam, keď nie, žijem si svoj slobodný život. Rátam už aj s tým, že syn odíde, už sa na to dokonca pripravujem. Celkovo si však myslím, že je veľké zadosťučinenie rodičov, keď sú deti schopné žiť vo svete. Keď som sa vracala naposledy z Ameriky, plakala som v lietadle, že Adelku zas minimálne rok neuvidím. Chcela by som jej pomáhať častejšie, žiaľ, nedá sa to.
Keď ste mali dvadsať rokov, za socializmu, zrejme ste si svoj život takto vôbec nepredstavovali.
To nie. Študovať som nemohla, pretože pre moje presvedčenie by ma nevzali na školu, aj keď som zmaturovala na samé jednotky. S deťmi som bola desať rokov doma, čo však neľutujem. Ale o tom, že budem takto cestovať, som snívala a som rada, že tie možnosti máme. Zakaždým som vďačná za to, že môžem ísť na Schwechat.
Foto: archív P. Počajovej
Vďačnosť. Vraj keď nám v živote veci nevychádzajú, jediné, čo môžeme robiť, je byť vďačný za to, čo už máme. Aj vám pomáha takáto rekapituália z času na čas?
Áno. Zvyknem si aj listovať v starých albumoch a komentovať fotografie: Tu sme ešte nevedeli, že si raz postavíme dom, po ktorom sme tak veľmi túžili. A tu sme ešte nemali syna, ktorého som veľmi chcela. Viem, že som v živote dostala veľa a možno to bude znieť morbídne, už by som mohla aj zomrieť. Lebo ja som toho dostala toľko, že by som tu už mohla aj nebyť. Ale ja chcem a dni prežiť aby neplynuli len tak a o každom jednom si mohla povedať, že stál za to.
Vy a motivačné knihy – aký k nim máte vzťah?
Občas vám dá veľa aj to, keď si prečítate nejaký citát, ktorý vám presne sadne. Je dobré z času na čas zastaviť sa, zamyslieť, veci prehodnotiť. Takže motivačné knižky áno, aj.
Vy máte ukážkové manželstvo, však?
(smiech). Ukážkové manželstvo znamená aj to, že máme za sebou nejednu krízu. Tie boli a možno aj budú, no dôležité je, ako ich človek zvládne a či do nich idú obaja spolu. Preto chcem povzbudiť každého, kto má problémy – máme ich aj my (smiech). Ale možno práve to je pre druhých motivácia, že sa to zvládnuť dá. Tento rok nás čaká 27 výročie.
A s umelcom…
Ja som si zobrala rušňovodiča, ktorý dobre zarábal (smiech). Ale je pravda, že sme sa zoznámili pri hudbe, v spevokole. Tou gitarou ma dostal (smiech).
Foto: Karolína Počajová
Vraví sa, že Slováci sú temperamentnejší a otvorenejší ako Česi. Ako to vidíte vy? V čom sme odlišní?
Mne sa Slováci, a konkrétne muži, vždy páčili. A celkovo slovenská povaha – ste srdečnejší a otvorenejší.
Keby sme to tak na záver zhodnotili, je veľa-preveľa profesií, v ktorých ste sa našli. A naopak? Prišli ste na aktivity, ktoré sú vám cudzie a vôbec vám nejdú?
Asi by som nedokázala vykonávať prácu, v ktorej musím niekoho zmanipulovať a „oblbnúť“. To neviem a nechcem. Viem urobiť poistku ľuďom, ktorí ju potrebujú, aj viem poradiť akú, ale neviem chodiť po domácnostiach s kufríkom s cieľom uzatvárať poistky. Možno keby som veľmi chcela, tak by to išlo. V banke som problém nemala, ale byť v pozícii poisťováčky, to nie som ja.