Foto: Andrea Kálavská
Tie najkrajšie ženy vraj nemajú až taký záujem nechať sa nafotiť a hrnú sa do toho skôr sivé myšky. Čo hovorí vaša skúsenosť?
Ja fotím väčšinou krásne modelky, ktoré s fotením nemajú problém. Myslím si, že krásna žena o sebe vie, že je krásna, lebo má spätnú väzbu a s fotografovaním tým pádom problém nemá. Skôr si myslím, že ho má sivá myška, lebo nemá dostatočné sebavedomie. Ale aj ju dokážem uvoľniť tak, že vznikne pekná fotka.
Nie je pre vás výzvou „ťažká“ práca? Pretože fotiť modelky je asi najľahšie, veď ony sa fotia samy…
… a preto chce každý fotograf modelku (smiech). Hovoriť niekomu, ako sa má pohnúť, kam má dať ruku a ako založiť prsty, je zložité. Kto nemá dostatočnú skúsenosť, ten by s tým mohol mať problém. Inak totiž vyzerá ruka pritlačená k telu, inak ruka, ktorá je trochu zohnutá či odtiahnutá od tela. Kto to nevie, ten sa trápi. Preto sa ľahšie fotia modelky, ktoré sú už „vycvičené“ a vedia, ako a majú postaviť a tváriť, že po každom zábere majú trocha zmeniť postoj alebo výraz. No s človekom, ktorý sa ešte nefotil a už medzi dverami mi povie, že sa fotí nerád a potom stojí a nespolupracuje, treba dlho pracovať, a veľa fotiť, pričom možno posledné obrázky budú naozaj tie najlepšie. Niekedy to nie je ľahké, ale ten dobý pocit, keď vám takýto človek na konci fotenia povie “bolo to naozaj príjemné, neviem, čoho som sa bála alebo bál“. Je to satisfakcia za niekoľkohodinové fotenie.
Je ešte v dnešnej dobe mobilov, kedy je „každý fotograf“, záujem o portrétovú fotografiu?
Je. Mám dosť zákazníkov, ktorí si prídu urobiť portréty, hlavne žien. Mladšie dievčatá majú záujem o modelkovské testy, ženy v strednom veku sa chcú odfotiť, kým sú ešte pekné a často chodia aj dámy, ktoré chcú dať darček svojmu partnerovi, či už vo forme kalendára alebo fotku vytlačenú na plátno.
Sú fotografi, ktorí retušujú veľmi a aj takí, čo neretušujú takmer vôbec. Do ktorej skupiny patríte vy?
Mám klientky, ktoré mi zo žartu navrhnú, aby som ich urobila mladšou. „Vyretušujte mi vrásky, odretušujte mi boky a brucho…“ Všetko sa dá, no samozrejme treba to robiť s mierou. No keď vidím, že niekto nie je vyrovnaný so svojim vekom, trocha tvár vyhladím. Som tiež šťastná, keď sú ženy šťastné, takže im doprajem.
Potrebujete človeka, ktorého budete fotiť, najskôr spoznať? Do akej miery?
Je to pre mňa rozhodne lepšie, keď viem, čo je to za človeka a akú má predstavu o fotkách. Ideálne je, keď si s ním môžem týždeň pred fotením hodinu pokecať na káve.
Foto: Jena Šimková
Muži, to už je celkom iná kapitola, tí sa asi nefotia radi všetci…
Muž, keď ho privedie manželka, že sa s ním chce odfotiť, by sa z toho najradšej vyzul. Trendom je fotiť sa aj počas tehotenstva. Vtedy by ženy boli najradšej, aby ich muž držal za brucho a toto oni strašne nemajú radi. Radšej fotím tehotnú ženu samu a navrhnem, nech nenúti partnera, aby tam trpel s ňou.
Aký máte gríf na fotenie rodinných fotografií, aby boli čo najkrajšie a najvkusnejšie?
Rodinné fotografie fotím najradšej u klienta doma, byt však predtým musím vidieť. Ak je vkusný, sú v ňom starožitnosti alebo je moderne zariadený, vzniknú krajšie fotky ako povedzme v ateliéri pred prázdnym pozadím. Dobré je aj fotografovanie v exteriéri alebo v reštaurácii, kde organizujú rodinnú oslavu. Prinesiem si techniku a fotím – deti zvlášť, celú rodinu, milión variácií.
Gýčom typu „bábätko v košíku s lupienkami“ sa vyhýbate?
Jednoznačne áno. Keď niečo podobné odo mňa niekto chce, lebo hlásia sa mi aj takí, dopredu im vravím, že nemám ozdoby, košíčky ani maľované pozadie. Mám len fotografické pozadie a viem ich pekne nasvietiť. Nepoužívam takéto rekvizity, mne osobne sa to nepáči.
Považujete každý objekt za vhodný na fotenie?
Áno, ale človek to musí vedieť fotiť. Ja napríklad neviem fotiť prírodu, nemám trpezlivosť čakať na svetlo a atmosféru a nemám ani technické vybavenie na fotenie prírody. Portréty sa totiž fotia s inými objektívmi, na prírodu sa používajú zas iné. Ale fotografovaním prírody a zvieratiek sa neživím.
Foto: Jena Šimková
Fotíte už nejaký ten čas, takže zažili ste aj éru fotenia na filmy. So skladovaním bol problém asi aj vtedy, no ako skladujete to kvantum digitálnych výstupov dnes?
Je s tým veľký problém. Kedysi sme fotili na filmy, ktoré boli drahé, či už negatívy alebo diapozitívy. Takže sa šetrilo a fotilo sa relatívne málo. Človek naozaj musel vedieť fotiť tak, aby výsledok bol dobrý na pár cvaknutí. Dnes v digitálnej dobe každý fotí stovky obrázkov s tým, že jeden snáď vyjde. Dobré na tom je iba to, že fotografovaný model sa má čas uvoľniť. No dát je veľa a skladujeme ich na externých diskoch.
Rada sa fotíte? Aký máte z toho pocit?
Mám s tým problém. Minule bola u mňa náhodou v ateliéri kamarátka – nastavila som jej svetlá a ona ma cvakla. Väčšinou, keď odo mňa chce niekto fotku, žiadnu nemám.
Zrejme ste teda zistili, že postaviť sa pred objektív vôbec nie je ľahké.
Je to veľmi ťažké! Ja mám s tými ľuďmi veľký súcit! Keď poviem klientovi, aby sa usmial, sama cítim kŕče v lícach, ako to nejde. Ale na to som tam ja ako psychológ, ktorý sa s tým človekom musí rozprávať, odviesť jeho myšlienky inam, pochváliť ho, povedať mu, že je krásny. Niekedy je to dlhý proces, ale výsledok musí byť perfektný k obojstrannej spokojnosti.
Jena Šimková
Pochádza z Bratislavy, fotografii sa venuje od 14 rokov. Fotografiu študovala na Strednej škole umeleckeho priemyslu a na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Venuje sa módnej, portrétnej a reklamnej fotografii. Svoju umeleckú tvorbu prezentuje na výstavách doma aj v zahraničí. Viac info na webovej stránke www.jenasimkova.com.