Pamela pracovala ako delegátka cestovnej kancelárie v Tunise a v Egypte, takže o moslimskej kultúre i zvykoch čo-to vedela. S manželom Alžírčanom sa však zoznámila v Španielsku, kde sprevádzala svojho otca na jednom z mnohých športových sústredení. V Španielsku sa aj zobrali, žili tam však len krátko. Keďže bol na ceste potomok, chcela byť blízko svojej rodiny a rozhodla sa vrátiť domov na Slovensko. „Manželovi nezostávalo nič iné, ako ísť so mnou,“ smeje sa, „veď čo by človek neurobil pre lásku?“
Začiatky tu však preňho určite neboli ľahké. Neovládal náš jazyk, s Pamelou totiž komunikovali vo francúzštine. V Španielsku bol zvyknutý na multikulturálnu spoločnosť – ľudí dobre naladených a ústretových. Čo sa o Slovákoch na Slovensku, najmä vo vzťahu k moslimom, vždy povedať nedá. „Po štyroch rokoch sa s manželom snažíme hovoriť viac po slovensky, ale francúzštine sa nevyhneme,“ vysvetľuje Pamela. „A keďže moja francúzština stále nie je dokonalá a manželova slovenčina tiež zďaleka nie, vznikajú z toho aj nedorozumenia.“
So štvorročným Marwanom sa otec zhovára po arabsky, pričom chlapec odpovedá v slovenčine. „V Alžírsku sme boli zatiaľ iba raz a ak všetko pôjde podľa plánu, mali by sme tam vycestovať počas tohto leta,“ vraví akčná blondínka. „Veľmi sa na tú návštevu teším, manžel totiž pochádza z jedenástich súrodencov a je u nich rušno a veselo. Žiť by som tam však nechcela. Chýbajú tam vymoženosti pre deti ako parky, ihriská a športoviská. Ak nemáte auto, aby ste mohli vyraziť k moru, za pamiatkami či do hlavného mesta, nezostáva vám nič iné, len sedieť doma.“ Pre Pamelu je nepredstaviteľné nemať možnosť ísť do kina, parku či sadnúť si do cukrárne. V Alžírsku navyše ako nezahalená Európanka vzbudzuje dosť veľkú pozornosť. „Nie všetky Alžírčanky chodia zahalené, napríklad v rodine môjho manžela niektoré sestry nosia moslimskú šatku hidžáb zahaľujúcu vlasy a iné nie. Ani odo mňa to manžel nikdy nežiadal. U nich doma sa však všetci pravidelne modlia, dodržiavajú ramadán, každý piatok navštevujú mešitu, nejedia bravčové a nepijú alkohol. Vrátane Mounira.“
Čo ju na jej mužovi prekvapilo napriek tomu, že žila v arabských krajinách a moslimská kultúra či viera pre ňu neboli neznáme? „Odmieta s nami doma oslavovať Vianoce, aj keď z rešpektu voči mojim rodičom akceptuje ich pozvanie na návštevu. Každý vzťah je však nielen o láske, ale aj o rešpekte a kompromisoch a som rada, že nám sa ich zatiaľ darí robiť. Ženám zamilovaným do cudzinca však odkazujem, že do vážneho vzťahu by sa nikdy nemali vrhať bez toho, aby svojho muža dobre poznali. A takisto zvyky a prostredie, z ktorého pochádza.“