Hneď po skončení štúdia jazykov odišla Eva do zahraničia spočiatku ako au-pair a neskôr ako súdna prekladateľka a tlmočníčka. „Život v zahraničí som si vedela predstaviť, najmä v mojom milovanom Paríži,“ hovorí. „Osud však chcel, že som sa zaľúbila do Belgičana. Zoznámil nás spoločný kamarát. Náš vzťah sa rozvíjal postupne, prišla som tam na prázdniny, potom som sa vrátila domov na Slovensko, nejaký čas sme boli v kontakte prostredníctvom internetu, potom som tlmočila v Európskom parlamente v Bruseli… Cítila som sa s ním vždy dobre. Napokon sme zostali žiť v malom belgickom mestečku Hasselt asi hodinu cesty autom od hlavného mesta EÚ.“
Eva pripúšťa, že malé belgické mestečko so 70-tisíc obyvateľmi v holandsky hovoriacej časti Belgicka, odkiaľ pochádza jej muž, nie je práve to, čo si vysnívala. „O Belgičanoch sa však vraví, že sa narodili s tehlou v bruchu, síce veľa cestujú, ale odtiaľ, kde sa narodili, ich nepremiestniš,“ hovorí o svojej snahe presťahovať sa bližšie k „centru diania“, do Bruselu „Manžel vyrástol v rodine, kde sa mama doma starala o deti, takže by mu vôbec neprekážalo, ak by som bola výlučne ženou v domácnosti. Vlastne ňou aj som, občas ma však volávajú tlmočiť pre políciu alebo pracovný inšpektorát. Belgičanky zvyknú pracovať, najmä vo väčších mestách, materská dovolenka tu trvá len 14 týždňov.“
Asi najťažšie si Eva zvykala na belgický naturel. Domáci vraj nie sú takí srdeční ako Slováci a nikdy ju vraj medzi seba neprijali. Zachovávajú si odstup a ťažko sa jej nachádzajú úprimné priateľstvá. Dosiaľ sa jej niektorí pýtajú, či sa už u nás skončila vojna, pretože si Slovensko mýlia so Slovinskom. Eva a Gijs majú 6-ročnú dcérku You, ktorá už chodí do prvého ročníka v škole. „Napríklad som si nemohla zvyknúť, že v škôlke deti nemali automaticky teplý obed, ale len sendviče, že popoludní nespávali.“ Počasie v Belgicku je často vlhké a hmlisté, ani leto tam nebýva pekné. Aj preto Eva dosiaľ chodievala spoločne s dcérkou počas teplých mesiacov aj na niekoľko týždňov domov do Žiliny, kde Yoa chodila do škôlky medzi slovenské deti. Manžel za nimi vždy na niekoľko dní prišiel autom. „Čudujem sa Slovákom, ktorí nadávajú na život u nás doma. Poslala by som ich vyskúšať si to do inej krajiny, aby zistili, čo vlastne v živote hľadajú. Ale čo by už človek neurobil pre lásku nebeskú, však?“