Miška síce priznáva rozdiely v kultúre a mentalite, no na žiadne zásadné problémy si nevie spomenúť. Možno preto, že pred šiestimi rokmi jej manžel dostal akútnu leukémiu a hodnoty páru sa celkom zmenili. Vážia si každú spoločne prežitú sekundu a dúfajú, že Hakanovi v lete pomôže transplantácia kostnej drene.
Ako ste sa zoznámili so svojím partnerom?
Cez ICQ. V júli 2000 boli internet a sociálne siete ešte v plienkach. Na mojom pracovisku sme však používali ICQ a ja som si na ňom vo voľnom čase hľadala náhodných priateľov. Mala som vtedy 25 rokov a hľadala som muža okolo tridsiatky, ktorý bude ovládať angličtinu, aby som sa v nej zdokonalila. Na tretí pokus sa ukázal „hank“, 31 rokov, Turecko. Turek, pomyslela som si. Hmmm… ale aj tak som stlačila „áno“ a začali sme spolu komunikovať. Z každodennej konverzácie medzi nami vznikalo niečo bližšie a tuhšie. Bolo mi s ním dobre, aj keď sme sa nevideli. V septembri sme preňho vybavili víza a dva týždne cestovali po Slovensku. To už sme boli zaľúbenci. V novembri som si urobila trojtýždňový výlet k nemu do Istanbulu a potom na Vianoce prišiel Hakan za mnou. Vtedy sme pochopili, že láska na diaľku je namáhavá a Hakan ma požiadal o ruku. V apríli sme sa vzali v Zichyho paláci v Bratislave. V júli 2001 sme sa presťahovali z Európy do Marylandu v USA. V priebehu jedného roka sa mi do života nasťahoval cudzinec a ocitli sme sa v krajine, ktorá bola pre oboch cudzia. Hakan však získal magisterský titul zo stavebného inžinierstva na kalifornskom Stanforde, takže v Amerike nebol nováčikom. Vďaka titulu získal prácu v stavebnej firme, v ktorej pracuje už 13. rok.
Ovládate navzájom reč toho druhého?
Kvôli svokre, ktorá po anglicky ani po slovensky nehovorí, som sa musela naučiť po turecky. Najprv sa mi reč môjho manžela zdala nezdolateľná. Svokra k nám však cestuje takmer každý rok a býva s nami aj pol roka, takže som sa po turecky naučila pomerne rýchlo. Najlepším kurzom cudzieho jazyka je denná konverzácia. Môj muž chodí do washingtonského Sokola a ja tam zhodou okolností učím cudzincov slovenčinu. Hakanovi to celkom ide. Keďže rok pracoval v Rusku, mnohé slovenské slová spoznáva vďaka ruštine. Trošku rozumie a je veľmi chutné, keď sa snaží niečo po slovensky povedať. Dodnes sa mu ťažko vyslovuje moje meno Michaela – povie „Mihaela“, lebo Turci nemajú ch.
Ako ovplyvnil vzťah s cudzincom vašu prácu? Museli ste sa niečoho vzdať alebo ste, naopak, niečo získali?
Do odchodu zo Slovenska som pracovala ako redaktorka denníka v Bratislave. Do Ameriky som pricestovala vďaka práci môjho manžela, takže som mala len rezidenčné vízum a nemohla som pracovať. Za šesť rokov čakania na pracovné povolenie a zelenú kartu sa nám narodili traja synovia, ktorí dnes majú 12, 10 a 8 rokov. Užila som si luxus byť doma s deťmi. Na druhej strane, keďže v Amerike nemám žiadnu pracovnú skúsenosť, hľadá sa mi práca veľmi ťažko. Podchvíľou som učila slovenčinu amerických diplomatov, ale vždy to trvalo len pár mesiacov. Vrátila som sa teda späť na univerzitu a našla som zaľúbenie v epidemiológii. Hádam sa do celodennej práce zaradím, keď budú všetci moji chalani na strednej škole. Aj z jedného platu si však môžeme dovoliť parádnu večeru a zájsť si niekam na výlet.
Museli ste sa pre vzťah s cudzincom veľa prispôsobovať? Sú medzi Turkami a Slovákmi veľké kultúrne rozdiely? A v čom sú si oba národy blízke?
Medzi Slovákmi a Turkami sú veľké rozdiely, ale zmenšujú sa rovnako ako sa nám teraz celý svet zdá malý vďaka internetu a možnosti lietať kamkoľvek. Môj muž ma nikdy nenútil konvertovať na islamskú vieru a ani ja ho nenútim k premene na katolíka. Sme moderný pár, Hakan síce sem-tam zájde do miestnej mešity, ale nie je veľmi silný moslim. Nikdy som tam s ním nebola. Asi preto, že nežijeme v rodnej krajine ani jedného z nás, sme sa museli novej situácii prispôsobovať obaja narovnako. Na Hakanovi mi vyhovuje, že nepije alkohol a nefajčí, hoci sa to o Turkoch traduje. Rád športuje, máme rovnaké záujmy. Teda okrem krvavých filmov, ktoré ja veľmi nemusím. Oproti Slovákom sa jeho rodina málo smeje nahlas, zato keď počujú svoje staré ľudové piesne plné žiaľu žien za mužmi, čo padli vo vojnách, tak nahlas nariekajú. My Slováci sa radi rehoceme a nie potichu. Aspoň ja sa rada od srdca zasmejem a Hakan už tiež. Jeho priatelia mi hovoria, že z Hakana sa pri mne stal otvorenejší človek, čo neskrýva svoje emócie. S Turkami máme spoločnú pohostinnosť a radosť z nových priateľstiev.
V čom je skvelé mať za muža Turka? A čím vás Turci hnevajú?
Nie všetci Turci sú ako môj Hakan. Takže odpoviem, prečo je skvelé mať za muža môjho Hakana. Od začiatku som sa s ním cítila tak, akoby som ho poznala roky. Stále sme si mali čo povedať. Voňal mi, aj keď bol spotený. A keď sa narodili naši synovia, nemohla som si pre nich želať lepšieho ocka. Naučil ich strieľať z luku, hrať pingpong, futbal, šach, založiť oheň. Pre mňa je Hakan ako muž z románov Daniele Steelovej – pozorný, pokojný, rozvážny a neskutočne šikovný. Váži si, že som doma s chlapcami a on má navarené, poupratované, košele požehlené. A on sa zas veľmi snaží, aby nám bolo dobre. Turci ma nehnevajú, práve naopak, obdivujem ich úžasnú históriu.
Akou rečou hovoria vaše deti?
Naši chlapci hovoria najmä po anglicky, lebo sa narodili v USA. Do troch rokov každý z nich rozumel a hovoril len po slovensky, ale teraz sa to už vytráca. Chodia síce na slovenčinu do Sokola, ale len na hodinu každý piatok, čo nestačí. Teraz im už nestíham povedať všetko vo dvoch jazykoch. Manžel a svokra na nich hovoria veľa po turecky. Naše reči majú v ušiach a keby bolo treba, asi by sa ich dokázali rýchlo naučiť.
Ako prijali vaši rodičia Hakana a to, že budete žiť v cudzine? A čo na to jeho rodičia?
Moja mama bola najmä rada, že som si už konečne niekoho našla. Vo veku, keď som sa vydávala, ma ona už kŕmila kašičkami. To, že je môj muž Turek, jej hádam prekážalo len chvíľu. Dovtedy, kým ho spoznala a zistila, že je fajn chlapík. A že to so mnou myslí vážne a chce mať rodinu. Hakanovi rodičia sú veľmi scestovaní, istý čas žili aj v Amerike, majú precestovanú celú Európu. Hakanova mama je dosť konvenčnou moslimkou, takže možno jej prekážalo, že si jej syn berie nemoslimku. Ale teraz je to už v pohode, nás vzťah nie je založený na náboženstve.