Poetka Mária Ferenčuhová: Poézia sa dá písať len osamote

Láska je vraj najčastejším motívom, prečo ľudia začnú písať a taktiež večnou témou. Aj pre vás?
Ak hovoríme o písaní poézie, máte zrejme pravdu. K písaniu poézie (najmä mladých) ľudí často vedú práve emócie a city, a rovnako asi aj presvedčenie, že takéto písanie musí prechádzať v prvom rade srdcom a až potom, ak vôbec, hlavou. Ak písaním myslíte aj písanie prózy, asi to bude zložitejšie. Ja som začínala prózou: mala som šesť rokov, sotva som vedela napísať všetky písmená rukou, ale na písacom stroji u otca v práci som už ťukala svoje prvé poviedky a rozprávky.

Písanie je aj určitou terapiou na zlomené srdce. Vám pomáha “vypísať sa z problému”, alebo je to len fráza s akýmsi placebo efektom? Cítite občas po dopísaní úľavu?
Vrátim sa k prvej otázke. Najčastejším motívom písania asi bude práve to „vypisovanie sa z problému“. Nemusí ísť o zlomené srdce, ani o krivdy alebo bolesti, ľudské problémy sú rôzne. Aj ja sa „vypisujem“ z toho, čo ma trápi, máta, znepokojuje, fascinuje alebo nadchýna. Dnes už neviem povedať, či potreba písať u mňa vzniká častejšie z nedostatku alebo z prebytku. Úľavu po dopísaní necítim. Písaním obyčajne problém nevyriešim, len ho pomenujem alebo ho sublimujem.

Všetci sa hanbíme za svoje nezrelé výtvory, lebo naše záľuby, ku ktorým prechovávame najväčšiu lásku, sa vytvárajú už kdesi v detstve. Aj vy máte výtvory, za ktoré sa už dnes hanbíte?
Kedysi existovalo množstvo básní, ale aj próz, za ktoré sa dnes hanbím. Som v tom dokonca taká dôsledná, že ešte aj pôvodne zamýšľanú prvú zbierku som stiahla tesne pred vydaním a debutovala som až o tri či štyri roky neskôr.

Sú ľudia, ktorí vravia, že píšu, lebo musia. S akou potrebou spájate písanie básní či čohokoľvek iného vy?
Poéziu píšem, až keď musím, až keď už nič iné neprichádza do úvahy. Nie je to potreba, je to nutnosť. Texty o filmoch píšem, lebo je to moja práca a baví ma to. Prekladám z rovnakého dôvodu. Ale poézia je písaním mimo rámec profesionálneho písania, je to svojím spôsobom hraničná skúsenosť. Nedokážem napísať príležitostnú alebo objednávkovú báseň, neviem písať poéziu na povel. Recenzie, kritiky, vedecké štúdie áno.

Keď som čítala vaše básne, napadalo mi: Prečo poézia, nedalo sa to napísať (a možno aj ľahšie) ako próza?
Prózu som písala od svojich šiestich do dvadsiatich štyroch rokov. Po štúdiu scenáristiky, kde som sa márne pokúšala vystavať pútavý príbeh, napísať živé dialógy a stvoriť presvedčivé postavy, bola pre mňa poetická forma s fragmentárnymi naratívmi a zaostrením na detail doslova vykúpením. Je ním dodnes.

Czas poetóv v Lubline v roku 2011. Autor: archív Márie Ferenčuhovej

Vraj sa poézia číta menej ako próza. Čo myslíte, čím to je?
Jeden môj známy raz na facebooku napísal „Ako to, že v dnešných časoch esemesiek a četovej komunikácie sa tak málo darí poézii? Veď poézia šetrí čas, kto už má dnes čas na 500 stranové romány? Zbierku básní človek prečíta za hodinu.“ Ktosi mu v komentároch na to odpovedal: „Prečíta ju síce za hodinu, ale potom by nad ňou musel rozmýšľať trikrát dlhšie ako nad tým románom.“ Poézia sa skrátka číta ťažšie. Čitateľovi nepomáha jasný a zreteľný príbeh, s lyrickým subjektom nie je vždy ľahké alebo možné identifikovať sa, prípadne význam akosi preteká pomedzi prsty… Na poéziu sa navyše treba naladiť, nedá sa čítať vždy a všade, nevtiahne tak ľahko ako poviedka či román.

Sú spisovatelia, ktorí majú svoje rituály, dokonca aj takí, čo svoj text vedia stále napísať len atramentovým perom. Čo všetko potrebujete k tomu, aby vznikla báseň, vy?
Nemám rituály. Zväčša mi stačí silný vnem, s ktorým sa potrebujem vysporiadať. Ale v prvom rade potrebujem čas iba pre seba a samotu.

A kto ju po vás prvý prečíta? Zakladáte si na tom?
Budete prekvapená, ale rôzni sa to. Jednotlivé básne nedávam čítať nikomu, až celé cykly, prípadne rukopis celej knihy. Prvou čitateľkou Skrytých titulkov v rukopise bola moja kamarátka kunsthistorička, ktorá u mňa pár dní prespávala, druhú zbierku ako prvý čítal spisovateľ a básnik Peter Bilý a tretiu jeden mladý dokumentarista – práve preto, že som pri jej písaní postupovala dokumentaristicky. A tú prvú, ktorá nikdy nevyšla, čítali ako prví Dušan Dušek a Martin Šulík. Výber prvého čitateľa je vždy do istej miery náhodný – závisí od toho, kto je práve nablízku. Vždy sú to však ľudia, ktorých názor si vážim a ktorí vedia byť veľmi kritickí, ak treba.

Predstavujem si, že slovo poetka by malo sprevádzať aj čosi iné poetické, čo človek zakomponuje do svojho života. S vami sa mi spája asi najromantickejšia reč, ktorú ovládate ako materinskú – francúzština a šialená záľuba v parfumoch.
Ale poézia vôbec nemusí byť romantická (smiech). A francúzština nie je o nič poetickejšia ani romantickejšia ako slovenčina, ak ju použije hulvát. Ale máte pravdu v tých parfumoch: parfumérstvo má v sebe čosi z maľby, hudby i z poézie. A ešte kus spotrebnej chémie.

A práve k tej chémii som sa chcela dostať. Pretože kedysi dávno v minulosti ste riešili veľkú dilemu. Nevedeli ste sa rozhodnúť medzi chémiou a scenáristikou. Vraj to boli vaše dve veľké lásky. Vieme si približne predstaviť, ako vzniká láska k písaniu, ale ako sa vytvára k chémii?
Išlo vlastne len o dilemu, ktorú vysokú školu dokončím. Či Vysokú školu múzických umení, kde štúdium voľne pokračovalo večernými filmovými projekciami a nočnými diskusiami o nich, alebo Chemickotechno­logickú fakultu, kde som si biely plášť musela obliekať už o 7.15 ráno. Láska k chémii sa rodí ľahko. Niekedy stačí mimoriadne nadaný stredoškolský profesor a kvalitné (podotýkam francúzske) učebnice. Nikdy som neoľutovala, že som sa rozhodla pre scenáristiku, hoci som neskôr zdupkala aj odtiaľ, k teoretikom a historikom.

S riaditeľom Medzinárodného centra poézie v Marseille Emmanuelom Ponsartom. Autor: Ján Gavura

Minulý rok ste boli nominovaná v súťaži Ceny Nadácie Tatra banky za literatúru. Stretla som sa už aj s názorom, že v literatúre by sa nemalo súťažiť.
Veď ja som ani nesúťažila. Nemusela som sa nikam prihlásiť, za nomináciu vďačím len a len rade Nadácie Tatrabanky. Ceny Nadácie Tatrabanky sú absolútna pocta a vzhľadom na to, akí umelci sa medzi nominovanými ocitajú, je pocta byť aj nominovanou. Ale inak literárne súťaže a ocenenia považujem za zmysluplné, najmä ak je ich vedľajším efektom zvýšenie predaja a čítanosti kníh. Príkladom za všetky je Anasoft Litera u nás, Magnesia Litera v Čechách, o Booker prize, Goncourtovej alebo Nobelovej cene ani nehovorím.

Žijete písaním úplne? Asi nie som ďaleko od pravdy, keď si myslím, že píšuci ľudia všetko najlepšie vyjadria písomnou formou a veľmi neradi telefonujú…
Telefonovať som sa nakoniec naučila, ale máte pravdu, telefonujem nerada. Písaním možno žijem, ale nežijem z neho. Žijem najmä z učenia. Písanie ako činnosť teda nie je pre mňa až také primárne ako premýšľanie. A podať správu o premýšľaní sa pri učení dá v prvom rade ústne.

Váš syn pôjde v septembri do školy. Robíte prísny výber knižiek, ktoré sa mu dostanú do rúk?
Vyberám mu knihy, ktoré sa páčia mne a o ktorých si myslím, že by sa mohli páčiť aj jemu. Buď som mu už dokonale naformátovala vkus, alebo ho máme skrátka podobný.

Poetka by mohla mať asi rada romantických mužov. A nielen to, mať rada romantiku takmer vo všetkom, možno aj v každodennom živote. Veľmi sa mýlim?
Áno (smiech). Poetky, podobne ako ani poézia, nemusia byť iba romantické. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že môj každodenný život by mal vyzerať ako sociálna dráma.

Aby tento rozhovor nebol len o písaní a čítaní… Cestujete rada? Akou formou, kam, s kým a kedy…
Cestujem veľmi rada, najradšej sama a práve kvôli samote. Poézia sa dá písať len osamote, v odlúčení a pod náporom silných vnemov. Osamieť pre mňa znamená scitlivieť a získať oveľa prenikavejší pohľad na svet. Zároveň k písaniu potrebujem ticho a pracovný stôl, často knihy, knižnice. Preto najradšej chodím na dlhšie pobyty, pracovné alebo tvorivé, pri ktorých sa na písanie môžem plne sústrediť a nemusím riešiť otázky každodennej prevádzky. V princípe hocikam, ale priznám sa, že najlepšie sa cítim v krajinách, kde dobre ovládam materinskú reč väčšiny obyvateľov, a zvlášť vo Francúzsku.

Na nábreží pred Stredomorskou galériou v Marseille. Autor: Ján Gavura

Mária Ferenčuhová

je poetka, prekladateľka, filmová teoretička. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení a lingvistiku na Ecole des hautes études en sciences sociales v Paríži. Vydala tri zbierky poézie, Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012) a vedeckú monografiu o dokumentárnom filme Odložený čas (2009). V súčasnosti prednáša na VŠMU v Bratislave a Akadémii umení v Banskej Bystrici. Z francúzštiny preložila napríklad romány Amélie Nothombovej, Philippa Sollersa, Jeana Echenoza, Laurenta Bineta či divadelnú hru Eleutéria Samuela Becketta. Žije v Bratislave.