Za socializmu bolo na trhu málo originálnych vecí a odhadujem, že vy ste zrejme po originalite túžili. Riešili ste to teda, ako tvorivá žena, po svojom…
V detstve som veľa štrikovala, šila a vyšívala. Bola som dosť aktívna a nerada som sa nudila. Do prvej práce som si sama ušila kostým. V piatok som si kúpila látku a v pondelok som už mala kostým na sebe. Vždy som sa púšťala do odvážnych kúskov.
Ako je vôbec možné, že vás to odvialo „ekonomickým smerom“?
Pôvodne ma lákalo robiť niečo originálne s módou. Ale po gymnáziu som pokračovala na Ekonomickej univerzite. Asi preto, že som nemala úplne jasnú predstavu o tom, čo chcem v živote robiť. Po skončení vysokej školy som spravila skúšky do KPMG, čo je veľká nadnárodná auditorská skupina a začala som robiť v tomto biznise. Nejako to šlo samo.
Zrejme každý, kto chytí do rúk akýkoľvek z vašich šperkov, sa automaticky spýta: Z čoho to je?
Sú to plody la Tagua, ktoré rastú na palme v Amazónii. Je to rastlinná slonovina – chemické zloženie, tvrdosť a trvácnosť je rovnaké ako slonovina zvierat. Čiže našli sme alternatívu v rastlinnej ríši a nezabíjame slony. Táto palma rastie hlboko v amazónskom pralese, pričom rodiť začne až po dvadsiatich rokoch a dáva úrodu trikrát ročne. Za rok vyprodukuje 25 kíl slonoviny, čo je rovnaké množstvo, aké má jeden africký slon na kloch.
Čo veľa ľudí zaujme azda najviac, je, že šperky z rastlinnej slonoviny sú navyše ekologické. V čom?
Po prvé nielenže nezabíjame slony, ale ani neničíme stromy, pretože ide o plody, ktoré z palmy samé odpadávajú. Druhý ekologický faktor je v tom, že Indiáni, ktorí v tomto pralese žijú, sa živili vyrubovaním pralesov na ornú pôdu. Tieto orechy zbierajú a my ich vykupujeme, čím ich podporujeme. Ďalší ekologický faktor je v tom, že šperky sú ručná práca a farbia sa rastlinným farbivom – v Južnej Amerike máme veľa zdrojov ako ovocie a rôzne rastliny – majú krvavočervenú až žiarivo žltú farbu a miešaním získavam rôzne odtiene. Tým, že materiál je rastlinný a biely, farbivá dobre absorbuje. Tie sú nakoniec odolné vode aj slnku a šperk vyzerá ako zalakovaný, keď už je vybrúsený. Nepotrebuje žiadnu ďalšiu úpravu.
Foto: Monika Babčanová
Ako ste sa vlastne k týmto šperkom dostali? Kto vás na to naviedol? Daroval vám ho niekto alebo ste ho kúpili a začali zisťovať jeho pôvod?
Cestovala som po Južnej Amerike, prešla som ju celú z juhu na sever a posledná krajina, ktorú som navštívila, bola Kolumbia. Traduje sa o nej, že tam žijú najlepší ľudia na svete. Navyše chcú zvrátiť fámu drogových kartelov, tak chcú svoju krajinu ukázať v čo najlepšom svetle. Sú milí, ústretoví a na krajinu veľmi hrdí. Mala som šťastie, že som stretla Indiána, ktorý ma vzal do džungle, kde som sa stretla s rodinkami, ktoré tieto plody zbierali. Učila som sa od nich po večeroch pliesť makramé. Oni tieto plody zbierali na výrobu gombíkov do Bogoty, kde sú fabriky, ktoré tento materiál spracúvajú a vyrábajú z nich jednoduché hippies šperky. V tom čase som si urobila svoje prvé šperky, boli jednoduché, no veľmi výrazné a farebné a mojim známym na Slovensku sa páčili. Dokonca v jednom obchode, kde som si skúšala tuniku, ma oslovila majiteľka, či by som vyrobila kolekciu. Tá mala veľký úspech, šperky sa rýchlo predali. Presvedčilo ma to a povedala som si, že idem teda do Kolumbie hľadať zdroj, kto by mi to vyrábal. A mala som šťastie, našla som kontakty, ľudí, s ktorými odvtedy spolupracujem.
Pritiahli ste si aj to, aby ste sa do Kolumbie mohli stále vracať. Ostať tam ste netúžili?
Veľmi sa mi z Južnej Ameriky nechcelo vrátiť späť do kancelárie. Už vtedy som premýšľala nad tým, čo by som vymyslela, aby som sa tam mohla pravidelne vracať. Žiť dlhodobo by som tam nechcela, po roku by som sa v džungli už asi nudila. A to mi vyšlo. Raz za šesť mesiacov sa tam vraciam, ujdem zo stereotypu, nabažím sa atmosféry a užijem si slnka a atmosféry miestnych ľudí. Čerpám z tých zážitkov ďalších šesť mesiacov.
Nositeľné šperky, alebo skôr šperky pre zberateľov. Aj s týmto občas dizajnéri bojujú. Čo zvíťazilo u vás?
Snažím sa vyrábať nositeľné šperky na každý deň, ale aj výrazné, odvážne šperky na zvláštnu príležitosť. Keď robím šperk na objednávku, zákazníčka mi povie časť svojej predstavy a inak mám voľnú ruku. Moje šperky sa vyznačujú farebnosťou – tie sú populárne najmä v lete, no rada robím šperky vo farbách zeme, ktoré lahodia oku po celý rok. Mnohé z nich vyrábam na Slovensku z komponentov, ktoré mi predvyrobia v Kolumbii. Keďže materiál je veľmi tvrdý, hrubé opracovanie prebieha na ťažkých strojoch v Kolumbii, kde mám už dve spolupracujúce rodinné firmy. Som zo zubárskej rodiny, mama mi zohnala zubársku vŕtačku a bola to ona, kto mi na počiatku ukázal, ako môžem s týmto materiálom pracovať. To bol ďalší osudový krok na ceste k mojim šperkom.
Tieto orechy, resp. výroba šperkov vás tak pohltila, že ste sa rozhodli za finančným biznisom zavrieť dvere?
Chcela som to skúsiť, pretože sedeniu v ofise a hlavne toho stresu som už mala skutočne dosť. Podporilo ma tiež to, keď som videla, že sa moje šperky ľuďom páčia. Momentálne idú do popredia bio a naturálne produkty, hlavne vo svete. To ma posmelilo a povedala som si, že to vyskúšam a začnem sa tomu venovať vo väčšom.
Kolumbia preto, že ste cestovali po Južnej Amerike. Ale prečo práve Južná Amerika? Čo ste od toho kontinentu aspoň podvedome očakávali? Išli ste tam niečo hľadať?
Môj bývalý kolega dal výpoveď a začal cestovať po Južnej Amerike. Posielal mi fotky a hovoril o tom, aké zaujímavosti tam možno vidieť. Ja som sa pôvodne vybrala s cieľom učiť sa španielčinu. Zaplatila som si kurz na pláži kúsok od Santiaga v Čile a povedala som si, že keď sa nebudem cítiť bezpečne, doplatím si kurz, doobeda sa budem učiť a poobede ležať na pláži a spoznávať okolie. Dopadlo to ale tak, že v škole som nakoniec bola dokopy tri dni, lebo som stretla cestovateľov, ktorí smerovali na juh…
Foto: Monika Babčanová
Bola Južná Amerika vaša celkom prvá cesta, kam ste sa vybrali sama?
Nie, už na vysokej škole som veľa cestovala, každé prázdniny som niekde bola – v Japonsku, Kanadu som prešla celú, bola som v Južnej Afrike a vo Venezuele pred pätnástimi rokmi, keď tam ešte veľa ľudí nechodilo. Pobyt v Južnej Amerike som plánovala na tri mesiace, napokon sa natiahol na tri roky. Prvý rok som cestovala po Južnej Amerike, druhý som bola v Ázii, v rámci ktorej sa mi najviac páčili Filipíny a tretí rok som zas bola v Strednej Amerike.
Niektorí ľudia, ktorí necestujú, vnímajú túto činnosť ako „vymoženosť“ či luxus, ktorý človek vlastne nepotrebuje. Akoby išlo o nejaký oddych… Vaša motivácia cestovať býva aká?
Ja som prirodzene zvedavá a vďaka tejto zvedavosti sa toho vždy veľa dozviem. Možno niekto iný by na ceste v Južnej Amerike nespoznal Indiánov a nedostal sa k šperkom, lebo by ho nezaujímalo, na čo orechy zbierajú a používajú. A čo som sa vďaka cestovaniu naučila, sú hlavne kontrasty v živote. V Kolumbii žijú ľudia, ktorí nemajú toľko materiálnych vecí ako my, ale žijú rovnako kvalitne, majú rovnaké radosti a trápenia. Tiež riešia lásku a obživu, avšak s tým, že my máme mikrovlnnú rúru a iné technické vymoženosti. Odkedy cestujem, nekupujem vo veľkom a nepresúvam z veľkých obchodných domov do bytu haldy nových vecí, ktoré sú v zľavách, ale radšej si kúpim jednu kvalitnú vec, ktorá sa mi páči. Na cestách som si našla veľa priateľov, s ktorými som stále v kontakte a plánujeme ďalšie cesty.
Veríte myšlienke, že úspešný biznis je práve ten, ktorý robíme s láskou?
Je mnoho ľudí v mojom veku, ktorí sú finančne zabezpečení a práca ich už nenapĺňa. Sú na križovatke života a nevedia, čo ďalej. Aj by si chceli otvoriť nejaký biznis, ale nevedia, s čím, stále vymýšľajú, v čom by začali podnikať. No keď vymýšľate nasilu, nedostaví sa to. Mňa k šperkom doviedol osud a súčasne ma to veľmi bavilo, šlo to teda akosi samo. A robím to s láskou. Vracajú sa mi zákazníčky, ktoré si odo mňa kúpili na Vianoce šperk a v rodine mal nevídaný ohlas, tak chcú kúpiť ďalší. To mi dáva spätnnú väzbu, radosť a presvedčenie, že táto práca má význam.
Majú bobule, ako ich voláte, aj nejaký príbeh? Keď ich budeme jesť, budeme potentní, zdraví, šťastní, alebo niečo podobné?
Indiáni veria tomu, že majú energiu. Keď je plod na palme, je to mliečna drevnatá hmota, ktorú vyjedajú lyžičkou. Už ona je zdraviu prospešná, lebo obsahuje veľa vlákniny. Šperky, ktoré si z plodov vyrábajú, ich mali v minulosti za úlohu ochraňovať. Je to jednoducho zdravie z prírody. Určite je rozdiel, či máte na sebe plast z Činy, alebo prírodný šperk, ktorý radi chytáte, nosíte a veríte mu.
Momentálne možno vaše šperky kúpiť napríklad cez internet či na výstavách u predajcov. Plánujete si otvoriť obchod?
Áno a spojiť ho s galériou a ľuďom týmto štýlom priblížiť Kolumbiu. Malo by to byť v kolumbijskom štýle a chýbať by nemala ani kolumbijská káva. To je môj momentálny zámer, na ktorom pracujem.
Foto: Monika Babčanová
Vaše šperky sú už vašou prítomnosťou a okrem Slovenska máte druhý domov v Kolumbii. Ako na túto zmenu reagovali vaši rodičia?
Keď som plánovala cestu do Južnej Ameriky, ťukali si na čelo, kam sa to hrniem. No keď som priniesla prvé šperky a videli úspechy, časom pochopili, že som našla to, čo som nájsť potrebovala.
Monika Babčanová
Pochádza zo Žiliny. Založila si vlastnú značku coloMBiana a venuje sa výrobe šperkov z rastlinnej slonoviny. Viac info o na webovej stránke www.colombiana.sk či na Facebooku: colombiana SK.