Každé dieťa odmalička skáče, hopsá, má veľa energie. Bola cesta k tancu vo vašom prípade podobná?
Áno, u mňa v detstve jednoznačne dominoval pohyb, navyše tancovala už aj moja sestra, chodila som sa pozerať na jej nácviky v detskom súbore Vajnoráčik vo Vajnoroch, odkiaľ pochádzam.
Potom prišla príležitosť, ktorá ovplyvnila váš život – štyri strávené roky v Moskve, kde rodičia pracovali na slovenskom veľvyslanectve. Čo vám to dalo?
Bolo nám tam nádherne, mali sme tam slovensko-české mesto v meste. A keďže som stále bola neposedná, raz keď sme sa s mamou prechádzali po meste, naďabili sme na konkurz do národného detského súboru Kalinka. Asi rok rodičia detí neprišli na to, že som zo Slovenska – po rusky som hovorila veľmi dobre. Nebyť toho, že som odmietla zjesť kaviár. Vtedy museli rodičia vysvetľovať, že sme zo Slovenska a na kaviár sme si v Moskve zatiaľ nezvykli, nechutí nám. Vtedy si uvedomili, že som prvá „inostranka“ v súbore. Následne to aj začali využívať na tovar, ktorý sa u nich nedal dostať, napríklad biele pančušky či balóniky. V Kalinke som dostala dobrý základ pre klasický tanec, ktorý je hlavnou súčasťou ich ľudového tanca. A až keď sme sa po štyroch rokoch vrátili na Slovensko, došlo mi, na aké rôzne medzinárodné zjazdy som sa vďaka Kalinke dostala – vystupovali sme napríklad aj v Kremli, v Národnom divadle či v Čajkovského sále, kam sa len tak hocikto nedostane.
Na Slovensku ste neskôr tancovali vo Vajnoráčiku, ktorý sa medzičasom premenoval na Prvosienku a neskôr ste sa prihlásili do Techniku. V tanci neplatí to, čo v športoch? Zmena súboru, ak sa nedarí, resp. výmena trénera? Veľmi populárne je to v individuálnych športoch.
Vo folklóre sa to nedá. Tam ide predovšetkým o disciplínu. Buď sa deti učiť tancovať chcú a baví ich obliekať sa do krojov, alebo nie. My sme neboli vedení k tomu, že keď sa nám nepáči v súbore, prejdeme do druhého. Keď v ňom vyrastáte, stáva sa pre vás druhým domovom.
Vraví sa, čo dedina, to iná pieseň, iný kroj, iný zvyk. Ktoré sú vám najbližšie?
Som blázon do krojov, vyskúšala som si ich už takmer všetky. Snažím sa získať originály cez foklórny súbor Technik, čo bolo vidieť aj na poslednom vystúpení súboru – krojová stránka bola bohatá, pestrofarebná a neskutočne zaujímavá. Osobne som si však najviac obľúbila parchoviansky kroj s bohato riasenou spodničkou, aby silueta vytvárala úzky pás a široké boky.
Váš sen alebo cieľ bol stať sa tanečnicou?
Chcela som sa stať baletkou. Na konzervatóriu som však, žiaľ, nesplnila všetky podmienky.
… a doteraz to ľutujete…
Neľutujem. Išlo o vrodené chyby, ktoré sa nedali odstrániť. Keď už máte možno „o jednu jamku viac“, ako by sa z estetického hľadiska na baletku hodilo, bohužiaľ. Síce som baletkou chcela byť veľmi, nikdy som neoľutovala, že som sa vydala folklórnou cestou.
Boli aj ľudia, ktorí chceli byť členmi folklórneho súboru len preto, aby mohli cestovať, hlavne v minulosti. Ktoré krajiny chýbajú „do zbierky“ vám?
Každý ide do súboru s niečím, čo by chcel vďaka tomu zažiť, no postupne zistí, že už bez tých ľudí nemôže byť, že je od nich závislý. Ja som vďaka folklóru precestovala okrem Južnej Ameriky a Austrálie celý svet.
Máte dvoch synov (11 a 7r.). Tancujú?
Nie je to pre nich vzácne, lebo to majú doma. Neustále sa stretávajú s krojmi, no zrejme to v ich detskom svete nie je in, a úprimne musím povedať, že mi to je ľúto. Som však realistická mama a viem posúdiť, či na to majú alebo nie. Starší chalan sa venuje futbalu a mladší, ktorý je vrtký, má dobrý sluch a vie pekne spievať, chodil so mnou od štyroch rokov na všetky nácviky súboru. Keď som ho čakala, tancovala som s ním v brušku až takmer do deviateho mesiaca. Samozrejme, opatrne. K folklóru mal možno aj vďaka tomu bližší vzťah a už štyri roky chodí do súboru Prvosienka. Uvidíme, či pôjde v mojich šľapajách.
Vaša práca je taká vďačná, robiť ju môžete až do dôchodku…
Ani som si to nikdy neuvedomovala. Vždy som si išla za tým, čo som chcela. Dokonca som si ani nemyslela, že sa tancu budem venovať profesionálne. Spočiatku som ho mala len ako záľubu. Pôvodne som mala pracovať v materskej škole, no stále som chcela robiť folklór s dospelými. A nielen ho učiť, ale aj vytvárať. Preto som študovala ďalej (choreografiu ľudového tanca u pána Nosáľa na VŠMU) a keď mi v Techniku ponúkli venovať sa môjmu hobby profesionálne, na trvalý pracovný pomer, milo ma to potešilo.
Foto: archív Ľ. Meškovej
Práca s deťmi nie je jednoduchá, potvrdí to každý zubár, učiteľ, ale aj tréner. S tancom je to podobné alebo úplne iné?
Ťažká práca je to v tom, že učím deti základy toho, čo sa na ne bude neskôr nabaľovať. Ale je to aj príjemná práca, hlavne keď vidím, že mi na hodinách neplačú a prídu s úsmevom. Neprídu, lebo musia, mama to zaplatila, ale preto, že sa tešia.
Unesco bude po fujare chrániť aj terchovskú hudbu. Aký majú vzťah k folklóru Slováci?
Bolo obdobie, kedy oň nebol záujem, lebo si ho všetci spájali s dychovkou, čo je teda veľký rozdiel. Teraz však je záujem o tanečné školy, ľudia sa chcú učiť, čo je naše, čo nám tu nechali predkovia. Vezmite si, že obyčajná výšivka z Čičmian bola ako vzor na olympijskej kolekcii a vo svete to urobilo veľký dojem. V Taiwane či v Číne obdivovali náš cimbal, husle a tiež ručne vyšívané kroje. Pýtali sa nás, či na to nemáme stroje. Povedali sme, že v každej výšivke je kus človeka, ktorý to robí. Je pravda, že už je možnosť vyšívať strojmi, čo je tiež pekná práca. Ale vlastnoručne vyšitý kroj ako z minulosti, keď sa vyšívali kroje pri sviečkach, je predsa len niečo iné.
Ako je to možné, že sa tanečníci dožívajú takého vysokého veku a stále sú v „čipernom“ stave? Nejde snáď o výnimky.
Určite nie. Potvrdzuje to úslovie „v zdravom tele zdravý duch“.
A okrem pohybu hudba, ktorá tiež robí hotové zázraky.
Tanec je spojený s hudbou, vašimi pocitmi. Dokážete ním vyjadriť, či ste šťastní alebo nešťastní, rýchlosť, čokoľvek. Môžete ním zo seba vybiť všetkú energiu a potom si s príjemným pocitom ľahnúť do postele, ako vám je dobre. Síce vás všetko bolí, ale vnútorne ste oslobodená a je vám fajn.
Predpokladám, že všetky vaše záľuby súvisia s tancom.
Kroje, cestovanie, balet, krasokorčuľovanie… Všetko je spojené s s pohybom či tancom. Rada by som si pozrela Labutie jazero v podaní Ruského národného baletu a išla sa zasa raz pozrieť do Moskvy, ako to tam vyzerá. Nebola som tam od roku 1987. Je pravda, že keď sme tam boli, navštívili sme všetko, čo sa dalo. Ikskrát sme napríklad boli v Leninovom mauzoleu. Spomínam si, že sa tam nemohlo rozprávať nahlas, zastať v rade, zakázané bolo tiež fotografovanie… A mne sa tam raz podarilo kýchnuť. Mamu skoro porazilo, vojak spozornel, čo sa to deje. Bola to sranda.
Foto: Julo Veverica
Pred dvoma rokmi ste boli nominovaná na Slovenku roka, v kategórii podpora vzdelávania mladých talentov. Čo vám dala táto skúsenosť?
Cenu nakoniec vyhrala riaditeľka základnej školy pre sluchovo postihnutých, takže titul bol v dobrých rukách. Tá nominácia bola pre mňa milá skúsenosť, ale asi prišla skoro. Ešte som toho toľko nedosiahla, hoci nemala som to ľahké. Vedúcou Techniku som sa stala ako 21-ročná, čo je vek, kedy sa chce človek ešte zabávať a užívať si a ja som mala prejsť z javiska, na ktorom som zažívala úspechy na opačnú stranu do hľadiska a okrem toho som musela hovoriť ľuďom, ktorí boli odo mňa starší, čo robili zle.
Ľubica Mešková (37), pochádza z Bratislavy, vyštudovala choreografiu ľudového tanca na Vysokej škole múzických umení. Tancovať začala v tanečných súboroch Kalinka a Prvosienka, aktuálne pôsobí ako riaditeľka Vysokoškolského umeleckého súboru Technik Slovenskej technickej univerzity – má na starosti Komorný orchester, Spevácky zbor a Folklórny súbor, venuje sa umeleckej a choreografickej stránke.