Zuzana Minarovičová: Inde ako na Slovensku žiť nechcem

, 07.01.2014 08:30
Zuzana Minarovičová
Zuzana Minarovičová. Autor:

Všetko sa začalo vlakom a v detstve. Zuzana Minarovičová by na bratislavskej Hlavnej stanici presedela hodiny aj dni. A predstavovala si, aký príbeh majú asi ľudia, ktorí niekam idú alebo sa odniekiaľ vracajú...

Spomínate si na svoju úplne prvú cestu a na pocit, kedy ste si uvedomili, že byť niekde je fajn?
Konkrétne miesto nemám, ale mám spomienku: Sedím na bratislavskej vlakovej stanici a pozerám na všetkých tých ľudí, ktorí mi pred očami behajú sprava-doľava a zľava doprava. A vtedy mi prvýkrát napadne: Aj ja tak chcem chodiť. S mamou sme veľa cestovali po Slovensku vlakom alebo stopom, no najviac zo všetkého ma fascinovalo letisko a stanice – autobusová a vlaková. Miesta, na ktorých sa ľudia vítajú s kuframi, objímajú sa, mávajú vreckovkami , tešia sa a plačú. Taký svet emócií a zmien…

Čo bolo na tom najpríťažlivejšie. Tie odchody?
Ako dieťa som to nedefinovala. Vždy som len s úžasom sedela na lavičke a nechcela odísť. Sedela by som tam aj celý deň a vymýšľala si príbehy o ľuďoch, o tom, čo sa tam asi deje.

Časom sa to zrejme menilo. Človek mal rád vlak kedysi, potom už radšej nie, obľúbi si lietadlo, a tak ďalej…
Vlak mám rada dodnes. V minulosti som milovala ten šuchotavý zvuk, ktorý mi pripomínal tlkot srdca. Okrem toho sa mi páči, že v ňom nemusím sedieť na zadku. Vlak mám stále ako dopravný prostriedok najradšej, ak nerátame lietadlo na dlhé vzdialenosti.

Cestovanie je zaujímavá záľuba. Dnes už viete zadefinovať, „o čom“ je to vaše?
Ja na cestách hľadám seba.

Jazero Phewa lake
		(Pokhara,
		Nepál)
Krajina dolného
		Mustangu (Nepál).
+9Budhistická stúpa
		Bodnath v Kathmandu (Nepál).

Ale odjakživa to asi tak nebolo.
Nebolo. Prvé cesty boli tradičné chorvátske dovolenky. Ísť k moru, najesť sa, vypiť si víno, odfotiť sa pred Oplom alebo Mercedesom (smiech). Popritom som si ale začala všímať zaujímavú šišku na strome, netradičný tvar kameňa, inú uličku ako ostatné… A začala som fotiť. Cestovanie teda pre mňa začalo byť o fotení a tým sa to menilo. Pátrala som po fotogenických destináciách, no nie tradičných „cestovkových“. Pred desiatimi rokmi som bola napríklad v Nórsku, kde som videla obrovskú loď, ktorá sa plavila okolo Lofotských ostrovov. Keď som si o nich niečo naštudovala, zhodnotila som, že by som tam raz chcela ísť. Tento rok v máji sa mi to splnilo. Dali sme sa dokopy partia a išli sme na Lofoty. Celé sme ich prešli autom. Bola to fotogenická a divočinová dovolenka.  

Uvedomujete si na svojich cestách, že ste šťastná? Dostaví sa taký pocit? Aspoň občas?
Áno, veľmi často. Som šťastná, keď sedím na vyvýšenom mieste v horách a pozerám sa do údolia. A keď som už v takej nadmorskej výške, že nado mnou je už len pár kopcov. Vtedy mám pocit, že mi na svete nič nechýba, že som šťastný človek. To isté zažívam, keď som na pláži, kde hučí more, šumí to tam, vetrisko fučí. Vtedy akoby ma premkol vesmír a cítim sa ako malinké zrnko prachu. Vtedy nie som ja, Zuza Minarovičová, ale niečo malé, ale také, čo vie vnímať všetky zvuky, vône a tvary. Naraz mám úplne iný pohľad na svet a tiež myšlienky – iné ako v bežný deň.

Hovorí sa, že cestovanie je závislosť. Súhlasíte?
Áno, súhlasím.

… a že je to najlepšia investícia.
Aj s tým súhlasím. Ja som peniaze neinvestovala do žiadneho veľkého bytu, nemám ani žiaden majetok, no zato mám nenormálne množstvo fotografií (smiech), zážitkov a spomienok.

Jazero Phewa lake (Pokhara, Nepál)
Jazero Phewa lake (Pokhara, Nepál) Autor: Zuzana Minarovičová

Skúste spresniť, ako na cestách spoznávate samu seba. Ľudia, ktorí necestujú, asi nevedia, čo si majú pod týmto pojmom predstaviť.
Spoznávam svoje slabiny a silné stránky. Posilňujem schopnosť vedieť si zorganizovať dovolenku a nebyť závislá na výsledku, lebo stačí malý chaos na letisku a už je všetko inak. Už vtedy zistíte, čo vás vytočí, kde sa viete flexibilne prispôsobovať a kde stuhnete. V bežnom pracovnom dni také veci nezažívame, pretože približne vieme, čo nás čaká. Pri cestovaní sa vždy učím niečo nové. A je jedno, či je to stavanie stanu, varenie s plynovou bombou alebo potreba prispôsobiť sa zahraničným účastníkom v kempe, ktorí sa tiež chcú osprchovať a navariť si na dvojplatničke, ktorú máme spoločnú. Keď sa vrátim do Bratislavy, bývam nenormálne šťastná, ako sa tu mám dobre. Že mám strechu nad hlavou, čisto, sprchu, splachovací záchod, teší ma, že funguje výťah…

Radšej máte hory ako mestá. No keď sa ocitnete v takom Paríži, čo určite nevynecháte?
V prvom rade Notre Dame, lebo kostoly sú vždy dosť dôležitou súčasťou. Nasleduje botanická a zoologická záhrada, múzeá a parky s fontánou. Nákupné centrá nenavštevujem. Rada ochutnávam špeciality, sedím na káve a sledujem chod mesta. Paríž má svoje čaro.

Či už ste v meste alebo v prírode – necítite tie dojmy intenzívnejšie, až potom, neskôr, keď sa už povedzme vrátite domov?
To áno. A veľakrát mi až pri prezeraní fotografií dorazí vnem, že tam som. Lebo keď tam som, vnímam to, že tam som, no akoby som to nevedela tak precítiť. Až keď sa vrátim domov, všetko to zaklapne. Takže áno, cestujem ešte aj po návrate.

Pamätáte si pri prezeraní fotografií nielen atmosféru, ale aj vône, zvuky a chute?
Aj svetlo. A funguje u mňa pocit, kde mi bolo „mňam“ a kde mi „mňam“ nebolo. Vybaví sa mi tiež ruch, zvuk, čokoľvek, čo k tomu patrilo. V zime, keď už nemám dovolenku a nemôžem tým pádom cestovať, dosť veľa času trávim prezeraním fotografií . Vtedy sa vraciam akoby späť.

Do „zbierky“ vám chýba už len pár kontinentov – Austrália a Antarktída. Dá sa povedať, že sa cestovanie stalo zmyslom vášho života?
Zmyslom môjho života je byť spokojná s tým, čo robím. Cestovanie je súčasť môjho života. Bez neho by som to nebola ja. Keď dlho sedím na zadku, až ma nadvíha. Cítim, že mi niečo chýba. Vtedy všetko zavriem a musím. Minimálne odísť do vedľajšej dediny, hocikam, je to jedno. Musí to byť však miesto, ktoré nepoznám, kde som ešte nebola.

Ráno pod Kilimandžárom (Keňa).
Ráno pod Kilimandžárom (Keňa). Autor: Zuzana Minarovičová

Lebo miesta, na ktorých ste už boli, vás nudia?
Do Tatier sa vraciam zakaždým, no stále v inom období, za iného počasia, trávim tam čas sama alebo s inými ľuďmi. No keď mám ísť do zahraničia, chcem iné miesto, lebo svet je velikánsky a ja to celé nestihnem ani z tretiny.

Zaujalo ma v tej odpovedi slovo „sama“. Tiež asi na to človek potrebuje dozrieť – aby sa mohol niekam vybrať sám. V čom je to podľa vás iné alebo náročné?
Ísť niekam sám je zažiť to úplne inak. Človek je v takom prípade odkázaný sám na seba a všetky zmysly má stále napäté. Naopak, keď ide s niekým, venuje pozornosť dvom veciam. Cestovaniu a tomu, s kým cestuje, pričom veľa vecí mu uniká. Aspoň mne určite, lebo veľa energie investujem do toho, aby sme sa so spolucestujúcim dohodli, mali spoločnú potrebu niečo vidieť. Cestovať s niekým má tiež výhody – naučí to človeka kooperovať, deliť si prácu. Keď cestujem sama, moje zážitky sú hlbšie a aj miesta si pamätám inak.

Keď hľadáš odpoveď na nejakú otázku, choď čo najďalej, hovorí sa. Tiež chodíte ďaleko, keď potrebujete niečo rozlúštiť?
Vtedy idem do hôr. Tam je vo vzduchu akási energia, ktorá mi dovolí kompletne vyčistiť hlavu tak, že v nej neostávajú žiadne balasty. Také výlety podnikám, keď sa potrebujem rozhodnúť o niečom dôležitom. Aj môj posledný výlet v Belianskych Tatrách bol o tom. Chcela som pracovnú zmenu. Vybrala som sa sama s foťákom, s tým, že si vyčistím hlavu. Padlo tam rozhodnutie, že chcem použiť všetky schopnosti, ktoré som sa naučila – z cestovania, zo sebapoznávania a z osobnostného rozvoja a niečo s nimi robiť. Povedala som si, že keď sa vrátim domov, nájdem si typ vzdelania, na základe ktorého budem môcť v tomto smere niečo ponúknuť. Odvtedy to realizujem. Snáď sa mi čoskoro podarí, že budem popri mojej momentálnej práci aj koučovať.

Prečo? Všimli ste si, že dokážete ľuďom pomôcť?
Odjakživa som bola počúvač príbehov. Vďaka mame som stretla zvláštnych ľudí, každý mal nejakú boliestku. Už vtedy som si hovorila, ako by som im asi pomohla. Podobne som navigovala aj mamu. Ako dieťaťu mi robilo dobre, keď ma chválili: Ako dobre si mi poradila! Ja som to pritom nebrala tak, že radím. Len som hovorila niečo, čo je vo mne. Zdalo sa mi normálne, že sa ľudia vedia počúvať. Potom som sa ale dostala do obdobia, kedy som nevedela počúvať a neustále som presadzovala seba, lebo sama som mala nejaký problém. Až keď som popreskakovala svoje veci, ktoré som potrebovala v sebe poodhaľovať a poliečiť, povedala som si, že sa chcem znova vrátiť do tej Zuzy, čo počúva. Múdre rady pre iného neexistujú. Každý máme recept sami v sebe a položiť správnu otázku je umenie. Aj zareagovať či ostať ticho, keď treba. Nemám radu pre nikoho, kto za mnou príde s tým, aby som mu poradila. Budem počúvať a klásť otázky. Odpoveď, ktorá klientovi príde, nie je pre mňa, ale preňho. Často sa stáva, že niečo sama riešim a počúvam človeka, ktorý ten istý problém nastolí. A to, čo zo mňa vylezie, je odpoveď aj pre mňa, takže je to obojstranné, koučing je partnerstvo. Páči sa mi na ňom, že sa príliš nerýpeme v minulosti, ale pozeráme sa do budúcnosti. Ideme si tvoriť pekný život. Jasné, že v ňom budú aj chvíle, ktoré zabolia, bez toho to nejde. Ale môžeme sa vyvarovať zbytočných konfliktných situácií, keď si presne zadefinujeme, čo od života chceme. Potom sa už cesta väčšinou „sama“ pekne upraví.

A dá sa aj vďaka cestovaniu liečiť?
Rozširuje sa mi okruh vnímania sveta ako takého a toho, ako naň reagujem, čo je super, lebo oveľa viac rozumiem ľuďom. Ja som napríklad bola veľmi spokojná so svojou cestou do Nepálu, keď sme išli na trek okolo Everestu. Vopred sme sa dohodli, že keď niekoho prekvapí výšková choroba a ja ju nedostanem, zídem s tým človekom dolu, pričom zvyšní dvaja môžu smerovať nahor do base campu. Nikto z nás nepredpokladal, že sa to naozaj stane. Plán bol úžasný, ale jeden z nás tú výškovú chorobu skutočne dostal. Nafotiť Everest bol môj sen od detstva. A ja som od neho bola blízko – len tri dni. Mala som veľkú vnútornú dilemu, či pôjdem s kamarátom dole, alebo či ho nenecháme ísť dolu s niekým iným a ja si radšej pôjdem splniť svoj sen. Vyhralo priateľstvo, išla som dole. Som na seba veľmi hrdá. Vrátilo sa mi to vzápätí, keď sa vymenili roly. Ja som ochorela a chalan, čo bol chorý dovtedy, sa staral o mňa.

Zuzana Minarovičová.
Zuzana Minarovičová. Autor: Karol Srnec

Čo bude nasledovať, aká destinácia vás láka?
Sever Nórska, Island, Grónsko, momentálne ma láka sever. Neviem, kedy sa k tomu dostanem. Ale dostanem sa.

Ľudí, zväčša tých, čo málo cestujú, na Slovensku neustále čosi hnevá. Vtedy majú smelé plány a výroky o tom, ako by to tu zabalili, navždy odišli a nikdy sa už nevrátili. Vy, čo ste precestovali kus sveta, asi viete, že to také jednoduché nie je. A že je iné cestovať a niekde žiť. Čo by ste nám k tomu ešte povedali?
Chcela by som sa k tomu vyjadriť jedným vyhlásením: Inde ako na Slovensku bývať nechcem. Mne sa tu páči, som tu doma, rozumiem nášmu jazyku. Je iné byť v cudzej krajine ako turista, kde nemusím myslieť na zdroj príjmu a na každodenné povinnosti a úplne iné ostať tam žiť. Nehovorím, že je to nemožné, ale určite je to ťažké. Všetko samozrejme, závisí aj od veku, v ktorom človek odchádza, aj od jeho nastavenia sa v hlave. Nemyslím si, že je na svete miesto, kde padajú pečené holuby do huby. Nemyslím si, že je na svete miesto, kde nie sú rôzne druhy ľudských pováh. Nemyslím si, že je na svete miesto, kde ujdeme sami pred sebou.

 

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#dovolenka #vlak #cestovanie #fotografia #emócia #Zuzana Minarovičová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Životné prekážky budete musieť prekonávať s väčšou námahou.
Nebojte sa prijať to, čo je darované s...

+ Otvárajú sa vám skvelé možnosti prejaviť sa ako harmonický človek.
Darujte všetky zbytočné...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk