Ako prezrádza jej názov, knižka je o spolužití so zvieratkami. Jela Matuškovičová, ktorá sa v minulosti dostala na úplné dno, ich má doma až štyri. Dvoch psov a dve mačky.
Jej príbeh je zaujímavý. „Spočiatku to bolo hrozné. Osmelila som sa a povedala si, že aj bezdomovci sú ľudia. Snažila som sa k nim byť slušná, pochopiť ich.“ Peniaze vraj nemala, bola na tom finančne rovnako ako oni. Ako sa to stalo? „Ja som taká dôverčivá, mňa o peniaze každý oberie alebo ma ľudia využívajú.“ Mnohí bezdomovci, ktorých poznala, boli vraj alkoholici.
Jela Matuškovičová má už sedem rokov to isté miestečko – na bratislavskej Patrónke. Časopis Nota Bene tam predáva od rána, na obed má malú prestávku. „Do večera som pekne zarobila. V prvom rade som kúpila pre všetkých stravu, dokopy ich bolo asi desať. Všetci čakali na to, čo prinesiem. A boli tam aj cigarety, lebo ja som taký charitatívny typ, rada pomáham druhým,“ povedala Matuškovičová ďalej.
Foto: Martin Šveda
Bez alkoholu by si vraj život predstaviť vedela, horšie je však ostať na ulici bez cigariet. „Ja som málokedy pila, to je pravda a Nota Bene som vždy predávala triezva.“ Bez cigariet je podľa nej ťažko aj z dôvodu, že väčšina bezdomovcov fajčí. Doslova na ulici vraj nebola nikdy. Vždy si s „parťákmi“ našli nejaké miesto pod strechou, priniesli si zo smetiska gauč, alebo bývali v chatke, v ktorej bol predtým odpad. Bývala tiež v starom vagóne bez strechy, všetko spomínané prežila.
Čo ju trápilo najviac, boli asi opovržlivé pohľady ľudí. „Bolo mi ľúto, že ma posudzujú podľa toho, aké mám v spoločnosti postavenie,“ povedala matka dvoch synov, s ktorými nemá dobrý vzťah. „Komunikujú so mnou len náhodne, príležitostne, ale veľmi dobrý vzťah mám s nevestou,“ pochválila sa. Prečo sa to deje? „Hanbia sa za mňa. Oni nemajú radi výstrelky, ani nič, čo upútava pozornosť. Sú to mladí ľudia, ktorí sa výborne uplatnili v živote.“
Hoci sa tomu dá len ťažko uveriť, Jela Matuškovičová vraví, že synovi nechala v minulosti byt a sama sa rozhodla ísť na ulicu. Syn vraj o jej zámere vedel a „veľmi bol proti“. O peniaze ju pripravili všakovakí známi a menej známi, ktorí sa tvárili, že ich potrebujú viac. A ja ťažko rozoznávam, kedy je niekto úprimný a kedy nie. Tak som pomáhala všetkým. Ako je možné, že ľudia sa chcú vyzuť z toho, keď majú vrátiť peniaze," pýta sa ešte dnes žena, ktorá nemá odhad na ľudí.
Na otázku, či mala v minulosti ambície alebo plány, ktoré si nestihla naplniť, odpovedala: „Vždy som chcela ísť na strednú školu do Čimelíc, ktorá už neexistuje. Chcela som skúsiť hocijakú profesiu okolo filmu, aj keby som mala len káble nosiť. Na vysokú školu som už nemala odvahu ísť. Dodnes to všetko ľutujem.“
Foto: Martin Šveda
Písať začala na psychiatrii, kde strávila dlhé roky. Mimochodom, celý život bojovala s duševnými chorobami a prežila dokonca aj klinickú smrť. „Tam sa ľudia nudia, chodia dookola alebo pospávajú. Práve tam som mala priestor rozmýšľať nad tým, prečo a ako sa stalo a rozhodla som sa svoje spomienky napísať.“
Dnes býva autorka kníh v domčeku so záhradkou, so štyrmi zvieratami. Ubytoval ju muž, ktorý ju niekoľkokrát videl predávať na Patrónke Nota Bene. „Tento pán nemá žiadne predsudky. Prihovoril sa mi a od začiatku mi veril, hoci sa mu rodina smiala a rok som to nevládala platiť. Našťastie som dlh vyrovnala a som nesmierne šťastná, že som dodržala slovo. Aj naďalej sa budem snažiť, aby som ho nesklamala.“
Okrem predaja časopisu Nota Bene ju živí aj výťažok z napísaných knižiek, účinkovanie v divadle a tiež dôchodok. Počítač nemá, považuje sa za antitechnický typ. „Píšem na kolene rukou do zošita. Mám svoju pisateľku, ktorá rada lúšti rukopisy,“ usmiala sa.
Tohtoročné Vianoce sa chystá stráviť so svojimi najlepšími priateľmi – štvornohými miláčikmi. Teší sa na to, že ju nebude nikto obmedzovať. „Budem sa venovať zvieratám, dávať im pochúťky, pôjdem sa s nimi prejsť, porozprávam sa s nimi… Ja mám rada spoločnosť zvierat.“