Rozprávky napísala Adela asi pred dvanástimi rokmi. Darovala ich na Vianoce mame, lebo mala vraj rada „vyrobené darčeky“. Vždy sa jej vraj páčilo, keď jej dcéra bola kreatívna a keď to boli rozprávky, tak to boli rozprávky. „Mala som obdobie, kedy som chcela odcestovať do nejakého paralelného vesmíru a tie detské vesmíry sú príjemnejšie,“ povedala Banášová na krste svojej knihy, ktorú si sama aj ilustrovala. Čo sa týka textu, po rokoch v ňom robila len malé úpravy. „Vravela som si, nebudem autorke do toho zasahovať. Mala vtedy 21, takto to videla, snáď z toho vyrastie.“
Hlavnými „protagonistami“ knihy sú tzv. bryndzovníci, ktorí vzišli z mliečneho procesu v zabudnutom vedre s ovčím mliekom. „Keď sa pýtate, či to skončí dobre, alebo zle, tak ono to nijako neskončí,“ prezradila tiež Banášová, ktorá mala v detstve rada knihy od Kristy Bendovej, Pipi Dlhú Pančuchu a Mach a Šebestovú. Nedá sa vraj povedať, že rada čítala. „Mala som pocit, že kniha je niečo také hrubé, že ju treba čítať asi rok. To pre mňa bolo nepredstaviteľné. Hanka Lasicová (krstná mama projektu) bola naopak úplný knihomoľ, ona dokázala dávať jednu knižku za druhou, to ale nebol môj prípad.“
Dnešným trendom je deti neustále a takmer za všetko chváliť. Banášovej mama bola Adeliným prvým kritikom Zabudnutých rozprávok. Čo na ne povedala? „Mama sa tešila, ale ona ma za všetko nechválila. Zároveň si nemyslím, že je dobré dieťa za všetko chváliť. Učíme ho tým, že hodnotu má všetko, čo niekto pochváli a potom bude neustále čakať na pochvaly a keď ich nedostane, bude nešťastné. Lepšie je dieťa vychovávať v istej slobode: Rob, čo ti robí radosť a nech si o tom ostatní myslia, čo chcú. Ja by som cez pochvaly nešla a moja mama to tiež nepreháňala.“
Aký vzťah má Banášová k rozprávkam dnes? Patria niekam do dávnej minulosti? Nie. „Mám rada rozprávky. Stále v sebe nesú veľa ponaučenia. Veď rozprávky boli kedysi pre dospelých. Hovorili si ich ľudia, keď párali perie, aby sa strašili a chlapci potom mohli odprevádzať dievčatá domov, keď sa báli.“ Dodala, že pôvodné rozprávky v sebe nesú veľmi veľa právd typu „až keď niekto skutočnou láskou pobozká človeka, preberie sa z nejakého zakliatia“. "To sú metafory, ktoré majú veľmi hlboký význam aj pre dospelého človeka.
Samu seba považuje Adela Banášová za realistku. „Práve preto sa neobmedzujem len na to, že realita je len to, čo si myslím, že existuje. Podľa mňa existuje veľa vecí, som napríklad presvedčená o paralelných vesmíroch. Netrúfam si mojím malým mozgom a obyčajnou bytosťou povedať, čo je realita a čo nie,“ skonštatovala.
Ak sa ľudia delia na tých, čo sa lepšie a radšej vyjadrujú písomne ako slovne, Banášová patrí asi do tej druhej skupiny. „Nie som človek, ktorý rád veľa píše. Síce publikujem fejtóny, no mám rada skratku. Neviem si predstaviť, že by som napísala 400-stranovú knihu ako môj otec. Určite som toho v živote narozprávala viac, ako napísala.“