Zúčastňovala sa rôznych súťaží, ktoré sa netýkali len operného spevu. „Moja mama hovorí, že som začala skôr spievať ako rozprávať, že spev so mnou rástol,“ skonštatovala Fogašová v dámskom klube Herial. Súťaže vyhrávala už v škôlke, úspech pokračoval v ľudovej škole umenia, na základnej škole, pravidelne sa zúčastňovala aj súťaže Melódie priateľstva, ktorú zakaždým vyhrala. Spev bol vždy súčasťou jej života. „Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som nespievala.“
Dva roky v detstve prežila Fogašová s rodinou v Líbyi, v krajine úžasných pamiatok, vďaka tomu, že jej otec bol pilot. Aj napriek tomu však má najkrajšie spomienky z detstva na Českú republiku, kde žili jej starí rodičia. „Pre mňa s bratom bolo najcennejšie stráviť letné prázdniny u nich. Bláznili sme sa tam, behali po poliach, kúpali sa v rybníkoch,“ vymenovala ďalej Fogašová.
V Líbyi chodila operná diva do československej školy, ktorá bola pri veľvyslanectve. „Boli tam príjemní ľudia a učitelia sa nám vzorne venovali, možno to bolo aj tým, že nás bolo v triede málo,“ spomenula ďalej Fogašová. Líbya má podľa nej svoje čaro, je to čarovné miesto na zemeguli. Jediné, čo jej v tom čase prekážalo, bolo, že jej chýbal brat, ktorý už v tom čase študoval na vysokej škole v Bratislave.
To, že z nej bude jedného dňa speváčka, Jolana Fogašová vedela dávno. Poukazovali na to už štyri roky konzervatória a ďalšie roky na Vysokej škole múzických umení. Po skončení školy začala spolupracovať s umeleckou viedenskou agentúrou, ktorá ju začala manažovať po celom svete. Už tam začali prvé krôčky smerom k tomu, že to bude robiť naplno, lebo to má význam. Spievať môže podľa jej slov veľa ľudí dobre, menej už je tých, ktorí spievajú výborne a ešte menšie, vzácnejšie percento tvoria tí, čo spievajú vynikajúco.
Fogašová si myslí, že sa speváci líšia od seba tým, koľko srdca do spevu dávajú. „Možno sa vám už stalo, že ste boli na predstavení, kedy speváčka krásne spievala, ale neoslovilo vás to. Technicky to bolo odspievané, bolo tam to, čo tam má byť, ale nebolo tam srdce. A po tom srdci túži každý z nás a keďže tá hudba je o emóciách, myslím si, že aj ľudia, ktorí prídu a sadnú si do publika, túžia nielen počuť vynikajúci výkon po technickej hlasovej stránke, ale túžia aj po emócii. Keď ju umelec dokáže dať, je to bonus, ktorý nás umelcov robí jedinečných.“