Andrea Coddington: Pri písaní Milovania som sa červenala

Knihy spisovateľky Andrey Coddington patria k bestsellerom.

30.10.2013 12:00
Spisovateľka Andrea Coddington. Foto: ,
Spisovateľka Andrea Coddington.
debata

Uspela už v roku 2009 s autobi­ografickou prvotinou Mal to byť pekný život, zabodovala románom Židovka. Práve jej vyšla piata kniha – Milovanie. Radošinčanka, ktorá žila desať rokov v New Yorku, píše v knihe aj o newyorskom starostovi. Stretla sa s ním osobne, podobne ako s Hillary Clintonovou. Aj tá sa možno raz mihne v jej románe.

V rozhovore po vyjdení Židovky ste povedali: „Viem, že si nikdy nebudem vymýšľať. Písať novelu o manželskom trojuholníku alebo niečo podobné." Vlani vám vyšla kniha Predohra, teraz jej pokračovanie nazvané Milovanie. Zmenili ste názor na písanie o manželskom trojuholníku?
Nezmenila som názor, stále si myslím, že najlepšie, najkrajšie a najneuveriteľnejšie sú príbehy, ktoré napíše život sám. Ja som len akýmsi nástrojom, ktorý ich podáva ďalej. Asi som sama potrebovala uniknúť z reality, kým dokončím dva rozrobené romány o skutočných ľuďoch. Skutočnosť dáva mantinely, a ja som, naopak, potrebovala snívať. Zvolila som si New York, lebo ho za tých desať rokov celkom dobre poznám.

Neovplyvnil vás trošku úspech knihy Päťdesiat odtieňov sivej?
Určite nie. V Predohre sú nejaké šteklivé scény, v Milovaní je erotiky ešte menej. Je to vyslovene kniha o láske a rozhodnutí, ktoré hlavnú hrdinku kvári – zažila čosi, čo nepovažuje len za flirt, a uvažuje, či stojí za to nechať láske otvorené dvere a zahodiť všetko, čo predtým budovala. Alebo si povedať, že to bol ošiaľ a stačilo. Nakoniec sa rozhodne pre lásku, pretože odkaz knihy je: život je strašne krátky, zajtra nemusí byť. Keď tu láska je, stojí za to ísť za ňou.

Píše sa vám ľahšie fikcia alebo príbeh založený na realite?
Oboje má svoje čaro. Pri Predohre a Milovaní som sa až zľakla, čo všetko môžem napísať. Vlastne čokoľvek, nič ma nebrzdilo. Neexistuje žiadna hranica, môžem pobúriť, vzrušiť, poláskať… Láka ma nekonečný svet fantázie. Sedela som v teplákoch na gauči a mala zimomriavky z toho, čo sa mi rodí v hlave. A skutočné osudy ma napĺňajú, pretože sa s ľuďmi z mojich kníh stretávam. Nesnažím sa do nich vcítiť, ale chcem nimi byť. Chcem žiť ich život, aby naozaj z knihy mali pocit, že to sú oni.

Po vašej prvotine Mal to byť pekný život ste povedali, že aj v prípadných ďalších knihách musí byť niečo skutočné, naozaj odžité. Koľko odžitého je v príbehu Arianny, pravej ruky newyorského starostu Bloomberga?
Rada to kategorizujem ako fikciu, ale všetko sa reálne stalo – či už mne, alebo niekomu, koho poznám.

Vy ste newyorského starostu Michaela Bloomberga aj osobne stretli, ako na vás zapôsobil?
S ním som sa stretla ešte ako novinárka v New Yorku. Je veľmi zvláštny, má neuveriteľné čaro. Pritom rozpráva celkom potichu a trochu mi, nech mi prepáči, pripomína veveričku. Nie je práve definíciou najpríťažlivejšieho muža a nikdy nezvyšuje hlas. V New Yorku sú neustále nejaké stresové situácie – vraždy, povodne, na ňom však nikdy nevidieť nervozitu. Človek má pocit, že sa ho môže dotknúť. Na rokovaniach je zo všetkých najnižší, ale majú ho radi – veď je tretíkrát starostom, čo sa pred ním ešte nikomu nepodarilo. Asi preto, že investuje vlastné peniaze, to Američania oceňujú.

Máte teda pocit, že sa dokážete vžiť do Bloombergovej kože?
Ten pocit by mal asi každý. Neviem, ako toho toľko stihne, a pritom stále vyzerá šarmantne. Má nasekaný program, ale všetko robí s noblesou. Aj keď kruhy pod očami, samozrejme, má.

Prečo ste sa rozhodli zakomponovať ho do knihy ako šéfa hlavnej hrdinky Arianny?
Prišlo to nejako samo. Ženy z manhattanskej štvrte Upper East Side väčšinou nepracujú. Ich manželia sú investiční právnici alebo zdedili nejaké firmy. Moja hrdinka Arianna k týmto luxusne vyzerajúcim, vyšportovaným a napohľad bezchybným ženám patrí aj nepatrí. Žije v rovnakej štvrti, ale na rozdiel od nich pracuje. Nemá toľko času na tenis, pilates, charitu a iné aktivity, ktoré im vypĺňajú čas. Takže som chcela, aby tam patrila, ale zároveň bola trochu iná. Je jasné, že v Microsofte pracovať nebude, byť Bloombergovou pravou rukou je uveriteľnejšie.

Mali ste pre Ariannu nejaký predobraz alebo je to čiste fiktívna postava?
Je vymyslená, ale to, čo sa jej deje, vymyslené nie je.

V rámci svojej práce ste stretli Hillary Clintonovú, Kofiho Annana alebo Václava Havla, je lákavé skúsiť sa do nich vžiť? Na druhej strane možno aj trochu nebezpečné, stačí si spomenúť na Irenu Obermannovú a jej Tajnú knihu, kde píše o vzťahu s Najväčším Čechom čiže Havlom. Aj keď Arianna nemá románik s Bloombergom, ale s golfovým trénerom…
Nikdy mi nenapadlo, že by som sa mohla báť. Presne si pamätám, ako sme sa s Hillary Clintonovou stretli v jej úrade vo Washingtone, vtedy som ešte pracovala ako novinárka. Mala na mňa sedem minút. Stihla počas nich zložiť poklonu Mikulášovi Dzurindovi za to, že beháva newyorský maratón, vedela, kto je Mečiar, povedala, že Slovensko je nádherná krajina pod Tatrami a potom odpovedala na tri otázky, na ktoré ostal čas.

Viete si predstaviť, že sa v niektorej vašej knižke mihne aj Hillary Clintonová?
Viem. Prečo nie? Keď mi niekto povie roh Sedemdesiatej druhej a Columbus Avenue alebo Päťdesiatej šiestej a Piatej Avenue, presne viem, čo tam je, ako tá štvrť vyzerá a akí ľudia v nej žijú. Zato neviem, aký je rozdiel medzi Dolnými honmi a Ružinovom. New York sa mi dostal pod kožu, takže si viem v knižke predstaviť aj malú vsuvku s Hillary Clintonovou.

Ešte pred pár rokmi ste sa nepovažovali za profesionálnu spisovateľku, teraz už áno?
Čo ja viem? Nehrám sa na Tolstého, ale spisovatelia sú už moji kolegovia. Písanie je moja hlavná náplň práce. Takže asi som spisovateľka.

Je spisovateľ ten, kto predáva desaťtisíce kníh alebo ten, kto má neodolateľné vnútorné nutkanie písať bez ohľadu na predaj?
Na začiatku som sa naozaj bála, aby som nevyzerala, že sa hrám na nejakú umelkyňu. Spisovateľka, to znie vznešene. Teraz som staršia a mám v tom poriadok. Nikomu sa nevnucujem, ale spisovateľka asi už som.

Boli ste aj novinárkou. Je ľahšie byť spisovateľom alebo novinárom? Kto má väčšiu slobodu? Spisovateľ je pod tlakom, aby sa predalo dosť výtlačkov, aby mal nápad na ďalšiu knihu, ale nemá šéfa ako novinár…
Napriek všetkému má spisovateľ väčšiu slobodu ako novinár. Poslaním novinára je zistiť nejakú informáciu, porozumieť jej, spracovať ju a podať ju ďalej. To je základný princíp novinárčiny. Spisovateľ predáva príbeh, emóciu, niečo úplne iné. Spisovateľ sa mi zdá slobodnejší, aj keď tvorivosti sa ani v novinárčine medze nekladú. Stále mám kopu kamarátov novinárov, ktorí mi hovoria, že by sa nikdy na písanie knihy nedali – ani len životopisnej, ktorá viac pripomína novinárčinu. V novinárčine je iná dynamika, adrenalín, občas aj nebezpečenstvo. Spisovateľ je ako taký tichý potôčik – keď nevydá knihu, čo sa stane?

Kanadská bestsellerová autorka Joy Fieldingová napísala vyše 20 kníh a vie z hlavy vymenovať minimálne osem negatív spisovateľa, od tŕpnutia či dostane nápad a ako sa uživí, kritiky, že dielo nie je dosť dobré, cez tlak vydavateľov aj čitateľov, aby každý rok vydal novú knihu…
Nezľahčujem to. Spisovateľ, vrátane Joy Fieldingovej chce byť pod tlakom, aby každý rok vydal knihu, lebo tak je o jeho knihy záujem. Samozrejme, vnútorný tlak, či človek dostane nápad a písanie mu pôjde, je druhá vec. Iná vec je písať pre radosť a iná písanie ako zdroj obživy. Niekoľkonásobne platí, že svoju prácu by ste mali robiť s láskou.

Od začiatku ste vedeli, že Predohra bude mať pokračovanie?
Áno, Predohra mala otvorený koniec. Od začiatku sa pomyselný kruh musel uzatvoriť.

Aj vy ste podobne ako Fieldingová vydali každý rok knihu. Milovanie je už piata. Tlačí na vás vydavateľstvo alebo je to vaše prirodzené tempo?
Na napísanie knihy potrebujem rok, čo je celkom luxus. Nikto na mňa netlačí, pracujem s tímom profesionálov. Keď knihu dopíšem, tak ma to vyšťaví, že potom je mi zaťažko napísať aj mail. Tiež nie je kniha ako kniha a niektorá potrebuje viac času ako iná.

Máte nejaký denný limit na písanie, tak ako Fieldingová?
Nie som stroj, ktorý dokáže napísať trebárs tisíc znakov denne. Niektorí autori dokážu tristostranovú knižku napísať za dva mesiace. Ja sa považujem za disciplinovaného človeka, ale takto to u mňa nefunguje. Niekedy mám dni, keď to vyslovene nejde, odbieham od počítača a trápim sa. A inokedy mi písanie ide ako samo. Ale už sa poznám. Viem, že keď to nejde, treba počkať. Sedieť šesť hodín za počítačom nemá zmysel, len z toho bolia oči.

Pred časom ste povedali, že nestačí vyletieť a prekvapiť, dôležitejšie je udržať nastavenú latku a prekonávať sa. Darí sa vám prekonávať tú pomyselnú latku a ako ste si ju stanovili?
Moje prvé dve knihy Mal to byť pekný život a Židovka sú mimoriadne úspešné v predajnosti. Cudzia krv tiež a nakoniec aj tým najnovším sa celkom darí. Som vďačná každému čitateľovi. Jedine ľudia, čo ma čítajú, môžu odpovedať na túto otázku.

Takže prekonávate svoju latku?
Dúfam, snažím sa o to. Našťastie mám väčšinou pozitívne reakcie, samozrejme, sem-tam sa niekomu čosi nepáči. Hlavné však je, že sa môžem na seba pozrieť do zrkadla, lebo viem, že som žiadnu zo svojich knižiek neodflákla, som na všetky pyšná. Asi nemôže byť každá kniha rovnako úspešná, dôležité je, že sa im darí. Viem, že v danom momente som urobila všetko pre to, aby boli dobré – inak by sa nepredala ani jedna kniha. Veď čitatelia – aká je to veľká neznáma, sú tam lekárky, docentky, ale aj upratovačky, pričom žiadne povolanie nechcem zhadzovať. Napísala mi napríklad osemdesiatsedem­ročná pani, že Predohra bola úplne perfektná a nech sa nedám odradiť. Vraj sa jej to číta fantasticky, ona je stará a vie, že každodenného chleba sa nikto nepreje, ale čerešničku na torte si každý zapamätá. A potom si poviem, že aj keby ona bola moja jediná čitateľka, stálo to za to. Tento list mám odložený.

Ako často vám píšu čitatelia?
Píšu mi veľa na webstránku, cez facebook, aj klasické listy. Je to super, ľudia sa mi často vyrozprávajú, majú pocit, že ma poznajú z kníh. Rozprávajú mi o sebe, je to milé. Dnes je každý dosiahnuteľný.

Posledné knižky majú pikantný námet. Ako ľudia reagujú na knihy s názvami Predohra či Milovanie?
Mala som aj reakcie: Zaujímalo by ma, na čo ste mysleli pri písaní. A ja si hovorím, panebože, ešte že to nevieš, lebo sa červenám sama pred sebou. Raz som bola na čítačke a mala som čítať úryvok z Predohry. Nerátala som s tým a nevedela som vybrať nič, čo by ma neprivádzalo do úzkych.

Viete si predstaviť, že túto knihu o pár rokov budú čítať vaše deti?
To je otázka aj pri prvotine Mal to byť pekný život, veď tá kniha je aj o nich. Snažím sa deti vychovávať tak, aby boli rovní ľudia. Niekedy sa nám dejú čudné veci a na otázku prečo nie je odpoveď. Ale knihy pred nimi skrývať nebudem. Sára má teraz deväť rokov, už to nie je žiadne bejby. Aj syn je už veľký. Už sa ani nedajú pomojkať. Teraz vidím, ako rýchlo to ubehlo. O chvíľu mi odídu z domu, no a potom si môžu prečítať aj moje knihy. Dúfam, že budú na mňa hrdí. Ja som na nich veľmi.

Andrea Coddington

Narodila sa 20. júla 1975, pochádza z Radošiny. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka pracovala v STV a v rádiu Koliba, v januári 2002 odišla do USA ako zahraničnopolitická spravodajkyňa. Bola šéfredaktorkou slovenského denníka vychádzajúceho v Amerike. V New Yorku sa zamilovala, vydala a nakoniec aj ovdovela. V roku 2009 vydala svoju prvú knihu s autobiografickými prvkami Mal to byť pekný život. S ročným odstupom nasledovali ďalšie knihy: Židovka, Cudzia krv, Predohra a najnovšie v októbri jej pokračovanie nazvané Milovanie. Andrea Coddington má dcéru Sáru a syna Maxa, momentálne žije v Bratislave.

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #profil #rozhovor #milovanie #Andrea Coddington

+ Pohyb na čerstvom vzduchu zlepšuje cirkuláciu krvi a zvyšuje vašu energiu.
Zohnať si peniaze nie je pre vás...

+ Využite slnka a pekného počasia a urobte si prechádzku do prírody.
Nebuďte smutný pokiaľ máte v práci zlé...