Už v detstve ste túžili po úspechu. Čo si dieťa pod týmto pojmom predstavuje?
Moja mama mi spomínala, že som už odmalička chcel niečím manipulovať, niečo ovládať. A keď som bol sám, nazbieral som si vojačikov z človeče nehnevaj sa, tvoril som si vojská, tanky a bojoval som. Samozrejme tak, aby som vyhral (smiech). Chcel som uspieť, bol som veľmi ctižiadostivý. V triede som bol najlepší, aj na futbale, chcel som byť vodca stáda.
V čom sú úspech, resp. sláva atraktívne? Prečo po nich ľudia túžia?
Je to postavenie v ľudskom stáde. Úspech znamená, že sa dostávate hore. Túžia po ňom tí, ktorých uspokojuje byť v hierarchii vyššie. Sú ľudia, ktorí by za to dali čokoľvek a preto idú napríklad do politiky. Je to vrodená vec. Niekoho uspokojuje sláva, niekoho túžba po peniazoch, iný sa venuje športu, lebo potrebuje druhých porážať, sú takí, ktorých uspokojuje poznanie a preto viac študujú. V tom sme všetci iní, každého uspokojuje niečo iné.
Ako reagovali na váš Touretteov syndróm vaši rodičia?
Oni hlavne nevedeli, o čo sa jedná. To, že sa to volá Tourettov syndróm, som zistil až ja v nejakých 38 rokoch, videl som to v televízii. Dovtedy som si myslel, že som nejaký chybný. Deti sa ma pýtali, prečo mám tiky a začali mi dávať prezývky debil, idiot. Rodičia si mysleli, že niečo zanedbali, hlavne matka – že urobila niečo zlé v tehotenstve alebo sa stalo čosi pri pôrode. Keď som ale zistil, čo je to za diagnózu, boli dávno na dôchodku. Pre mňa to bol každopádne rozsudok, oslobodenie… Lebo nie je nič horšie ako očakávanie neistoty. Predstavte si, že vás majú odsúdiť, ale neviete začo. Dostanete päť rokov, desať, doživotný trest. Rozsudok je úľava, lebo už viete, na čom ste. A po druhé, dovtedy som investoval asi dva milióny korún rôznym liečiteľom a šamanom. Potom som zistil, že im už nič nemusím dávať.
Máme tomu rozumieť tak, že ste do 38 rokov neboli u žiadneho neurológa?
Bol. Budete sa čudovať, ale oni tiež nevedeli, že sa to volá Touretteov syndróm. V rámci preventívnej prehliadky som bol u neurologičky a povedal som jej, že mám Touretteov syndróm. Pýtali sa ma, kto mi robil diagnózu a na to som odpovedal, že sám. Lekárka sa začala smiať a sama začala zisťovať, čo to je, lebo dovtedy sa s tým nestretla. A to je nás paradoxne dosť. Sú aj takí šťastlivci, ktorí to dokážu tajiť. Ja k nim, žiaľ, nepatrím.
Pomohlo vám, keď ste vyhľadali ľudí s týmto syndrómom?
Samozrejme, vždy je to dobré. Môžeme sa pobaviť na zážitkoch a podeliť sa o skúsenosti.
Dá sa povedať, že dnes už ste so svojou diagnózou vyrovnaný?
S tým sa nedá vyrovnať. Keď vám odtrhne nohu, môžete povedať, že ste s tým vyrovnaná? Myslím si, že kto niečo podobné zahlási, klame. Ale môžem sa mýliť. Na mňa sa okrem iného ľudia pozerajú, ale dnes už mám výhodu, že neviem, či ma kvôli tomu, že ma videli v televízii, alebo kvôli tým tikom.
Veríte v Boha?
Nie. Ale mal som babičku, ktorá bola fanatická katolíčka. Uznávam však, že ju jej viera držala pri živote. Keď jej doktor zistil veľmi nízky tlak a poradil jej, aby začala „zdravotne“ piť alkohol, išla za farárom a on to potvrdil. Vďaka tejto autorite začala denne užívať „štamprlu“ a žila do 96 rokov. Poznám prípady ľudí, ktorým viera pomohla.
Takže neveríte v Boha, ale pripúšťate, že viera môže uzdravovať?
Ja verím, že Boh nie je. Ale verím tiež, že podvedomie má svoje zákonitosti. Na niečo myslím, idem spať, logické myslenie sa vypne v spánku a podvedomie pracuje ďalej. Verím tomu, že nás niečo presahuje, že sú prírodné zákony, ktoré človek nezmení. Ale nie, že to ovláda konkrétny Boh. To je však moje poznanie, iní ľudia majú svoje. Všetci máme svoje duševné hračky.
Ste tvrdý odporca ezoterických a motivačných kníh. Prečo proti nim tak bojujete?
Ľudia ich vo veľkom kupujú, ale šťastie im tie knihy neprinesú. Sú to také dobre znejúce táraniny do životného lajna. Sú nešťastní, tak kupujú Tajomstvá.
Ale aj vaše knihy kupujú nešťastní ľudia.
Áno, ale ja nikomu nehovorím, že viera v niečo im pomôže. Môžeš veriť, ale hlavne pracuj na tom, čo ti má pomôcť! To Tajomstvo radí hlavne to, aby si ľudia pritiahli, čo nemajú. Lenže oni to nemajú preto, že v tom nie sú dobrí. Keď máte talent na šport, nemusíte si ho priťahovať, už ho máte. A po druhé, my chceme šťastie ako hlavný produkt. Máme viac peňazí, sme šťastnejší. Máme dobrý vzťah, vedľajším produktom je, že sme šťastnejší. Veľa ľudí keď si svoje prianie vezme ako hlavný produkt (mať vzťah, úspech, peniaze), privedie ich to paradoxne k tomu, že vyhoria, sú nešťastní a ľudia sa im budú smiať za to, ako sa snažia. To, že mám peniaze ja, je vedľajší produkt. Najskôr som chcel uspieť vo svojom odbore. Chcel som ukázať tým, čo sú postihnutí, že aj oni môžu byť úspešní.
Zasa je to o tej viere…
Áno, viera v seba! Je to viera, súhlasím! Je to viera!
Často sa stretávame s odporúčaním, aby sme si „viac verili“. Ako si má človek viac veriť?
Na to nie je recept. Musíte testovať rôzne veci, s tým, že väčšina nevyjde. Niekomu to nevyjde nikdy, iný je už v dvadsiatich rokoch milionár. Keby bol na to návod, už ho všetci majú.
Aký názor máte na afirmácie? Keď si bude niekto do „nemoty“ opakovať, že si verí, posilní ho to?
Niektorých áno.
Myslíte slabšie tvory?
Naopak, tých slabších nie. Posilní to tých silných! Tie slabšie tvory začnú premýšľať nad tým, prečo sa tomu intenzívne venujú už dvadsať rokov a nič. Takže do budúcna to spôsobí, že to lajno sa zväčšuje a zväčšuje.
Napísali ste dovedna deväť titulov, takže rátame s tým, že ste sa stretli aj s negatívnou kritikou. Dokáže vás vyviesť z miery?
Tak ako každého. Ale mám dosť veľkú frustračnú odolnosť (odolnosť voči sklamaniam). Možno aj kvôli tomu, že vďaka tikom som bol neustále odmietaný. Pomáha mi aj to, že som cholerik. Cholerik sa rýchlo nahnevá, nájde si inú hračku a na svoj hnev rýchlo zabúda. Takže negatívna kritika ma nahnevá, ale musím ísť ďalej a povedať si, že každému sa nezavďačím. Ak to vezmeme na to stádo, tak ani v tom stáde s tebou nejde každý!
Čo vám najčastejšie vyčítajú?
Že nie som katolík. „Pán Boh ťa potrestá,“ občas mi píšu.
Ktorú zo svojich kníh považujete za najúspešnejšiu? V zmysle, ktorá asi druhým najviac pomohla…
Asi Debordelizace hlavy. Pomohla mnohým, ktorí boli napríklad v nemocnici.
Máte radosť z toho, že dokážete ľuďom meniť osudy?
Áno aj nie. Negatívnou stránkou je, že mi volajú alebo píšu ľudia, ktorí majú skutočné problémy – majú depresie, nemôžu si nájsť prácu. Moje postihnutie je nepríjemné, krochkám, vyzerám ako idiot, ale môžem chodiť a nemám poškodené ani myslenie. Nie som na vozíku, nemám rakovinu ani AIDS. Ľudia s týmito diagnózami mi píšu a žiadajú o pomoc. Ja im nemôžem pomôcť.
Rakúsky psychiater Viktor Emanuel Frankl, ktorý prežil život v koncentračnom tábore a napísal o tom knihu s názvom Hľadanie zmyslu života, povedal, že ho na jednej strane teší, že sa jeho kniha stala bestsellerom, na druhej strane ho však trápi, koľko je na svete ľudí, ktorí hľadajú zmysel života. Nemáte podobné pocity aj vy? Aj vaše knihy sú bestsellery a aj vaše knihy si kupujú nešťastní ľudia…
Ale nikde nie je napísané, že ja som stále šťastný, pozor! My môžeme byť dokonca zároveň šťastní aj nešťastní. Keď ste boli mladá, do niekoho ste sa zamilovali, on vás nechcel – boli ste nešťastná. Ale súčasne ste boli šťastná, že ste na škole a že ste zdravá. My nie sme stopercentne šťastní, nirvána je ezoterický blud. Kto bol vo svojom živote trvale šťastný?
Čo máte rád? Na čo utrácate vaše zarobené peniaze?
Cestujeme. Niekedy len s manželkou, inokedy aj s deťmi. Už na Vianoce máme zaplatenú Kubu. Milujeme všetko okolo Indického oceánu. Boli sme v Indii, na Srí Lanke, na Zanzibare, opakovane na Mauríciu či vo Vietname, v Thajsku… Ďalšou významnou položkou je školné pre deti. Chodia do britskej školy, stojí to dosť peňazí. A tiež si kupujem knižky a chodím na školenia ako špión, aby som zistil, ako to robia druhí. Autá mi napríklad nič nehovoria, ale musím mať doma bazén.
Deti, ktoré spomínate, ste vyženili. Netrpíte tým, že nemáte vlastné?
Vziať si ženu, ktorá so mnou nechce mať deti, bola dilema. Mala na to však dôvody – cisárske rezy po ktorých jej lekári ďalšie deti zakázali. Má tiež strach, aby sa jej nenarodilo dieťa s Touretteovým syndrómom. Deti, s ktorými teraz žijem, beriem ako vlastné. Ja im platím školné, nie ich biologický otec, ktorý ich len rozmaznáva. Zašlo to až tak ďaleko, že keď mala Lucka záverečnú šou v tanečnej, pozvala mňa, nie biologického otca.
Zápasíte niekedy s myšlienkou, aký je náš život krátky? Nefrustruje vás to?
Samozrejme, že ma to frustruje. A vtedy som nešťastný (smiech). Ja si vo svojich 47 rokoch môžem povedať, že som asi v polovici života, lebo očakávam, že sa dožijem 94 rokov…
Foto: archív Iva Tomana
Ivo Toman
je známy český motivátor, žije v Prahe. Od detstva je postihnutý silnými tikmi, Touretteovým syndrómom. V roku 2002 sa zameral na osobný rozvoj, o rok neskôr začal s manželkou Martinou Králíčkovou vyvíjať revolučnú metódu učenia jazykov. Napísal deväť kníh, najúspešnejšími sa stala Debordelizace hlavy a Absťák venovaný fajčiarom, ktorí chcú so svojou závislosťou skoncovať.