Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vaša kapela sa volá Cigánski Diabli. Nikdy ste nemali problém s označením Cigánka?
Absolútne nie. Bola som tak vychovávaná doma a vychovávam k tomu aj svoju dcéru. K nášmu etniku sa hlásime hrdo, pretože si myslíme, že v žiadnom národe alebo etniku nie sú len tí dobrí, alebo len tí zlí. Preto nechápem, prečo by som s tým mala mať ja alebo moja dcéra nejaký problém. Ja som hrdá na svojich rodičov, ona tiež. Nemáme dôvod hanbiť sa.
Skôr som myslela na označenie „Cigáni“. Mnohým Rómom prekáža, chcú byť oslovovaní „Rómovia“.
Je mi jedno, či mi poviete Rómka, alebo Cigánka. Tieto názvy sú pre mňa úplne rovnocenné. Navyše, slovo Róm pochádza z nášho jazyka a nemám pocit, že by ma mali ľudia oslovovať v mojom jazyku…
Vaši rodičia sa s vami rozprávali po rómsky?
Bohužiaľ nie a veľmi ma to mrzí. Už moji rodičia nevedeli, čo je hrozná škoda, lebo cigánsky jazyk je nádherný, spevný a krásny. Vždy, keď počúvam kolegov, ako sa spolu rozprávajú po cigánsky, tak im veľmi závidím – že oni vedia a my nie (smiech).
Na rôzne správy o tzv. neprispôsobivých Rómoch reagujete ako?
Rozhodne ma nenechávajú chladnou. Na jednej strane si uvedomujem, že je tu jeden veľký problém, ktorý sa týka nielen ich, ale aj nás, lebo v spoločnosti sú potom tendencie hádzať všetkých do jedného mecha. No na druhej strane si uvedomujem, že v tej situácii sa neocitli len vlastnou vinou. Neospravedlniteľné je však to, ak si rodič neplní svoje povinnosti. Čo sa týka hygieny, možno ja to prežívam až príliš, som prehnane poriadkumilovná, čo je však neodpustiteľné, je, keď rodičia neposielajú svoje deti do skôl. To je vec, ktorú nemôžem prepáčiť nikomu, pretože je to povinnosť každého a má to umožnené každý. Toto ma hnevá, pretože tým pádom nie je šanca, aby sa to zmenilo.
Je na Slovensku rasizmus? Čo hovorí vaša skúsenosť?
Ťažko povedať. Už to, keď niekto posudzuje ostatných na základe nejakej svojej negatívnej skúsenosti, sa dá nazvať rasizmom. Nemusí to byť vždy Róm, kto je ten problematický. Ja sama som prišla do konfliktu so susedom, ktorý mi robil problémy a nebol to teda Róm (smiech). Prišla som kvôli nemu o kopu peňazí, robil nám prieťahy, no kvôli tomu nemienim nadávať na všetkých bielych, že sú takí, lebo ja som dopadla zle. Pravidelne sa nám stáva, že keď prídeme do mesta alebo na dedinu, kde problém s Rómami evidentne majú, páči sa mi, keď zbadajú rozdiel a vedia to odlíšiť. Musím si zaklopať, no ja som nikdy do konfliktu s majoritou neprišla.
Vy máte na Slovensku výchovnú funkciu. Poukazujete na to, že Rómovia sú aj dobrí, tvoriví, úspešní, že pracujú a darí sa im…
Áno. O to sa snažíme, pretože našej menšine nemáme možnosť pomôcť inak, jedine príkladom. Je naozaj dobré môcť majorite ukázať, že Rómovia sú dobrí a pracovití a niekedy robia dokonca až nad rámec ľudských síl. No nie sme ani zďaleka jediní! Medzi Rómami je veľa výborných lekárov alebo maliarov, len sú to povolania, ktoré nie sú také viditeľné.
Otázka na telo: Vždy ste si to tak priali, že váš manžel bude Róm?
Áno (smiech). Brala som to ako absolútne prirodzené, že môj manžel bude Róm (smiech).
O Cigánoch sa vraví, že v nich koluje „cigánska horúca krv“. Čo také cigánske máte vo svojej povahe vy?
Určite máme črty, ktoré sú u nás intenzívnejšie, no nedá sa zovšeobecniť, že sme nadaní. To je hlúposť, lebo nie všetci Rómovia sú hudobne alebo tanečne nadaní. No máme v povahe, že keď sa niekomu z nás stane niečo zlé, držíme spolu. Keď napríklad ochorie Róm, v nemocnici nás bude určite zavadzať veľmi veľa, celá jeho rodina. Máme pocit, že by sme mu mali byť nablízku. Aj keď nás nepustia do izby, aspoň sa s ním stretneme, akoby sme chceli zdieľať tie nepríjemné veci spolu.
Ale to je pekná vlastnosť.
Ale niekedy nie, lebo nám to občas vyčítajú (smiech).
Silvia Šarköziová
S Cigánskymi Diablami má nové CD Carmen, ktoré v stredu pokrstili herci Henrieta Mičkovicová a Filip Tuma v bratislavskej novootvorenej reštaurácii U cigánskeho diabla.