Olga Sommerová: Milujem, ale viem žiť aj sama

Režisérka a feministka Olga Sommerová pricestovala do Bratislavy spolu so svojou filmovou hrdinkou Věrou Čáslavskou, aby do kín uviedli celovečerný dokumentárny film Věra 68.

12.09.2013 17:00
Olga Sommerová Foto:
Režisérka Olga Sommerová uvádza do kín svoj nový film.
debata

Pôsobili ako kamarátky, zabávačky, výborne zohratá dvojica. Čáslavská na tlačovke porozprávala, že pred časom Olge zatelefonovala, či by o nej nenakrútila krátky film, rekviem, ktoré by si raz priatelia pustili doma namiesto účasti na jej pohrebe, lebo tie nemá rada. Olga výzvu prijala, skamarátili sa a nakrútili film, ktorý je plný života. Získal už mnoho ocenení, naposledy cenu za najlepší dokumentárny film na medzinárodnom festivale v Číne.

Boli ste si v Šanghaji po filmovú cenu aj s pani Čáslavskou?
Nie, ona necestovala. Pozvali len mňa a ja som prijala, lebo som to považovala za svoju povinnosť. Veľmi sa mi tam nechcelo, s cenou som nerátala. Mesto Šanghaj bolo celé štyri dni zahalené smogom, sivá klenba stála nado mnou a ja som sa tešila domov na modrú oblohu a slnko. Ale – som rada, že som tam bola, zišlo sa vidieť Čínu dnešných čias, lebo to je iná Čína, ako sme boli zvyknutí. Prišla som teda aj na záverečný večer, kde sa udeľovali ceny, a naraz počujem: Věra 68! Bežala som na pódium celá šťastná. Bola som nadšená aj preto, lebo predsedom poroty bol Francúz, ktorý sa zaoberá už dlho dokumentárnym filmom, a dobre mi padlo, že ma chválil. Poznamenala som: To Věra je taká úžasná! On s tým súhlasil, ale opakoval, že ten film je výborne urobený. Takže som mala veľkú radosť.

Dostali ste už v živote veľa cien, nielen za tento film – čo môže porotu osloviť pri hodnotení dokumentu predovšetkým?
Najprv musím povedať, že ceny sú veľmi pofidérna záležitosť. Závisia od zloženia poroty a jej vkusu. Každému z členov poroty sa niečo iné páči, a tak si myslím, že ak sa porotcovia zhodnú na nejakom filme, je asi naozaj dobre urobený. To znamená, že drží pokope, má dramaturgiu, je to dráma, „šliape“ to.

Pre vás je čo najdôležitejšie, keď robíte film?
Samotný obraz, ktorý sa nakrúca pri dokumente za pochodu. Ťažko ho urobiť tak, aby bol krásny. Ale najdôležitejší zo všetkého je dramatický príbeh. To hodnotia aj poroty. Všímajú si tiež, či je pohľad tvorcu objavný. To je podstatné. Často počúvam, že dokumentárny film by mal byť objektívny. To však vlastne nie je možné a ani by to nemalo cenu: Dokumentarista nie je žiadny dokumentátor, on dáva filmom najavo svoj osobný názor a ten vyslovuje prostredníctvom reality. Dokumentárny film je esej, čo znamená, že esejista má nejaký predmet, informácie, s ktorými sa pohráva. Dáva ich do rôznych súvislostí, ktorými vyjadruje svoj názor na vec.

Vo filme Věra 68 má hlavná hrdinka aj monológy, v dokumentárnom filme sa vôbec ľudia často o niečom staticky vyjadrujú. Ako dopĺňate takéto pasáže obrazom, aby boli dynamické?
To je tá najväčšia zábava! To je naša profesia! Samozrejme, že pre nás je najcennejšie, keď zachytíme autentickú situáciu. Máme radi aj situácie, ktoré si pripravíme a tie potom nejakým spôsobom z diania vyplynú. Skrátka, dobre je, keď sa niečo deje a nielen sa hovorí na kameru. No – vyjadriť sa na kameru hrdina tiež musí. Potrebujem jeho výpoveď, to je práve na tom tvorivé! S tým sa hrám. A v strižni potom nastáva tá najzaujímavejšia práca: z hlušiny sa stáva diamant, obrusuje sa, je to napokon tvar, v ktorom sa naukladá všetko – emócie, informácie, musí tam byť piano aj forte, hudba aj ruchy…

Zdá sa, že Věra Čáslavská je dobrá herečka. Pomohlo to filmu?
Ona nie je herečka, ale výborne vie hovoriť. Má výborný slovník, má nápady, pamätá si množstvo vecí, ktoré sa stali, takže sa s ňou výborne robí. Naozaj som si nemohla priať lepšiu dokumentárnu hrdinku ako Věru Čáslavskú.

Vytvorili ste nielen pracovný tandem, rozumiete si bez slov, viete robiť šou, máte podobné názory – ako dlho ste sa zohrávali?
Tri roky. Áno, my sme také, že sa vždy naťahujeme, aj na verejnosti. „Špičkujeme sa“, dopĺňame sa, často sa smejeme, ale preberáme spolu aj dôležité veci. Cestou do Bratislavy sme napríklad vo vlaku hovorili o českej politike – čo môžeme urobiť. Skrátka, kuli sme „pikle“ a potom sme sa zasa smiali.

Kuli ste „pikle“? Máte teda aj ďalšie spoločné plány?
Filmové plány nemáme, jedine, že by Věra odo mňa naozaj veľmi chcela to rekviem, ktoré som jej sľúbila pred tri a pol rokom! Ja som ho ešte nezostrihala! Ona nalieha, trvá na tom, že rekviem musím urobiť! Ježišmária! Takže plány máme, a to nielen osobné. Áno – aj občiansky sa chceme angažovať.

S každým, o kom ste nakrútili film, ste sa skamarátili v súkromí ako s Věrou? Nechcú tí ľudia pokračovať vo vzťahu s vami a radiť sa o svojom živote? Nie je to pre tvorcu aj ťarcha?
Záťaž to je. Ja som na začiatku svojej kariéry, čiže asi pred 35 rokmi, mala pocit, že s každým svojím hrdinom musím ďalej komunikovať a priateliť sa. Po čase som zistila, že to nie je možné. Musím však povedať, že z mojich dokumentárnych hrdinov mám priateľov. Keď som mala takých štyridsať, päťdesiat, tak som mala aj mnoho energie a samozrejme som sa s nimi veľmi intenzívne stýkala. Teraz, keď mám 64, tú energiu nemám, a tak vzťahy sú už skôr len na diaľku. Keďže si vyberám hrdinov, ktorí sú príkladní, skvelí ľudia – lebo inak by som o nich netočila – je to vždy dobrý „materiál“ aj na kamarátsky vzťah. Ale fungovalo to aj opačne – pár filmov som urobila o priateľoch, ktorých som mala skôr, ako som začala filmovať. Je to všetko previazané.

Máte pred niektorým nakrúcaním strach?
Mávala som trému v časoch, keď som začínala. Film ma stál veľa nervov. Pri dokumente človek totiž nevie ani hodiny, ani minúty… Kedy sa čo stane! Takže, dokumentarista musí byť pružný, musí sa rýchlo prispôsobovať. Hlavne, keď som ešte nakrúcala na tridsaťpäťku (filmový materiál), to bolo hrozné. Mali sme veľmi málo materiálu a ja som mala z toho strašné nervy – aby som natočila a nie vytočila! Potom, keď prišlo video a neskôr digitálny záznam, bola som šťastná, že mám možnosť nakrúcať a že môžem aj chybovať. Ale ani teraz v žiadnom prípade nechcem zbytočne nakrúcať more materiálu. Som zvyknutá – z toho celuloidového filmu – že musím byť úsporná. Teším sa z nových technických možností a – už nebývam nervózna. Viem už, že nakoniec všetko dobre dopadne, len musí byť človek pripravený. Šťastie praje pripraveným! Ja som dobre pripravená – najmä keď idem do strižne. Nerobím to nikdy tak, že by som nahrnula strihačovi materiál a povedala mu: Rob, čo vieš!

Najprv sa oboznámite s tým, čo máte – ako vyzerajú vaše podklady k filmu?
Všetko mám popísané, očíslované, popodčiarkované. To je priam úradnícka práca, potrebná na to, aby som sa v tom množstve vyznala, aby som film skomponovala, lebo kompozícia je v dokumente najdôležitejšia: aby bol dramatický.

Učíte to aj mladých?
Ja už neučím, „pedagógovala“ som 16 rokov, najprv na FAMU v Prahe a potom na akadémii v Banskej Bystrici. No, ja som taká – keď ma niečo nahnevá, odchádzam.

To je zaujímavé… Všade vás nahnevali?
O tom nechcem hovoriť. Ja som mala tú školu v Banskej Bystrici strašne rada, veľmi som si obľúbila tamojších študentov. Boli ústretovejší ako pražskí. „Famáci“ sú takí – no, myslia si, že zožrali Šalamúnovo h…, že sú majstri sveta. V Bystrici boli veľmi dychtiví za poznaním. Aj v Prahe som samozrejme mala svojich miláčikov, študentov, s ktorými som si rozumela, a nechcelo sa mi pedagogickú prácu opúšťať. Tá práca je totiž ako droga, to je vášeň, a keď máte možnosť – a chcete – odovzdávať to, čo ste sa naučili, ďalej, tak je to dobre. Mne záleží na dokumentárnom filme – aby bol dobrý, aby som odovzdala niečo zo seba, takže – rada som to robila, mala som tých študentov veľmi rada, ale po šestnástich rokoch som si povedala, že to stačí.

Stretávate sa s niektorými svojimi žiakmi?
V Prahe sa stretávam so študentmi, ktorí sú práve vo flóre, veľa nakrúcajú, a tu na Slovensku, z Banskej Bystrice, mi zostali dvaja, s ktorými mám kontakt – Denisa Havrľová a Tomáš Krupa. S nimi som sa kamarátila už v Bystrici a vydržalo mi to dodnes.

Po Věre Čáslavskej nakrúcate film o speváčke Marte Kubišovej, ktorá mala podobný osud ako slávna športovkyňa. Je to však celkom iný typ – bude to teda aj celkom iný film?
Marta Kubišová je žena, ktorá sa narodila v tom istom roku ako Věra Čáslavská, čiže v roku 1942 a mali podobný osud. Marte v roku 1968 zakázali spievať, podpísala chartu, bola v ústraní a objavila sa zasa až po revolúcii. To je rovnaké, ako to bolo s Věrou, ale inak sú to celkom rozdielne osobnosti. Majú však v osudoch spoločné body.

Je to pre vás teda o to ľahšie či ťažšie?
Je to úplne iné, ale predsa – je to asi ťažšie. Věrin osud bol veľmi dramatický a udalosti mi nahrávali, aby som ich dokumentaristicky využila. Skrátka, tých dramatických momentov bolo vo Věrinom živote viac, a to je pre film výhoda. Marta je tiež ikona českej spoločnosti a má zaujímavý život. Je príkladom toho, ako niekto dokázal so cťou prežiť dvadsať rokov okupácie. Ona sa nedala! Ako Věra neodvolala svoj podpis pod 2000 slov, tak Marta nešla režimu po ruke, aby mohla spievať. A ešte majú spoločné aj to, že sú to ženy a ženy sú statočné – ako je známe! To som rada.

O vás niekto robí film?
V posledných rokoch svoje filmy nakrúcam s dvoma kameramanmi – so svojimi deťmi. So synom Jakubom a s dcérou Olgou. A my sa tak hráme, nakrúcame si…

Najmä Olga Špátová, vaša dcéra, je už známou filmárkou.
Robí si svoje filmy, mne robí kameru a nedávno prišla s tým, že by zase o mne nakrúcala. Raz už nakrútila film o nás dvoch, volal sa Necenzurované rozhovory a bol o vzťahu matka a dcéra. Tým, že sme mali kameru kedykoľvek doma po ruke, mohli sme kedykoľvek pracovať a kedykoľvek to aj „scenzúrovať“, hoci to boli necenzurované rozhovory. Tým to bolo zvláštne. A teraz sa chystá, že urobí o nás ďalší film, ktorý by bol viac o mne, lebo ja som sa ešte nedala – okrem svojej dcéry – nikomu filmovať.

Nedávno ste vystúpili v relácii Miroslava Donutila, kde ste hovorili, že muži potrebujú dozor. Kolegovia v redakcii vás obdivovali kvôli šarmu a pýtali sa, či to myslíte s tým dozorom vážne?
Ja som to samozrejme hovorila ako žart, lebo to bola zábavná relácia. Moja feministická kariéra vyvrcholila okolo roku 2000, keď som vydala tri knihy O čem sní ženy. Vtedy som bojovala proti diskriminácii žien, ktorá v Česku stále je. To bolo v čase, keď ma to zaujímalo, keď som to robila z vnútorného popudu a musela som provokovať: musela som preháňať, aby som na ten problém upozornila. Na to, že sú ženy diskriminované. A ohlas žien bol taký obrovský – po tom, čo som nakrútila v roku 1999 film O čom ženy sní a následne vydala tie knihy – že bolo jasne vidieť, aká je spoločnosť chorá, že ženy idú pod svoje možnosti. Niektoré sú tak vychované, ale týka sa to aj tých druhých, ktoré stáli v jednotnom zákryte a ani spoločnosť im nedávala šance.

Zmenilo sa niečo odvtedy?
Myslím, že najmä v rodinách. A vôbec – vtedy bola feministka sprosté slovo! Už sa o tom nevtipkuje, ani o sliepkach a blondínach sa toľko nehovorí, muži si to už nedovoľujú, a platí, že čo je politicky nekorektné, to sa nemôže robiť. Ale v tom spoločenskom svete a vo svete zákonov sú ženy stále diskriminované a nemajú také šance ako muži. A to ma veľmi mrzí! Že sa to za tých vyše desať rokov príliš neposunulo! Kedysi som jazdila na besedy do rôznych miest, ženy na mňa čakali, cítila som to ako záväzok. Hlásala som tú ideu, ale teraz som si povedala, nech to robia mladí! Ja už to mám za sebou. A mladí toho robia podľa môjho názoru málo, nie je to veľmi vidieť. Ja som teda s Donutilom samozrejme vtipkovala, ale už som nemala ani chuť, ani silu ísť do extrémov, aby to bolo ešte vtipnejšie. Bol to len taký vyšepnutý zvyšok toho, čo som kedysi hlásala – že ženy sú lepší ľudia. Ale, stále mám ženy rada, viem, že rodinu držia ženy. Muži idú za svojou profesiou, rozpúšťajú sa niekde v tom svojom svete a ženy ich ťahajú späť do rodiny, lebo tam ich potrebujú ony aj deti. A dnes sú tí mladí chlapci, ako ich pozorujem, iní. Už sa veľmi starajú o deti, veľmi sa zaoberajú rodinou a delia sa medzi kariéru a rodinu. Mladé ženy ich k tomu trošku aj donútili. Čiže v rodinnom živote sa situácia trochu zmenila, ale v zmysle zákona je to stále zle.

A čo váš osobný život? Ste zamilovaná?
To je problém. Ja totiž nie som zamilovaná. Lásku samozrejme mám, lebo bez lásky človek nemôže žiť a láska bola moja celoživotná téma aj filmárska. To bola samá láska, láska, láska… Dnes je to láska k priateľom, k priateľkám, k vlastným deťom, k profesii, k prírode, k zvieratám. Ja sa láskyplne rozdávam týmto bytostiam. Sú tam všetci, ale – nie je tam muž. A aby som pravdu povedala, neviem prečo. A to je celé.

Neboja sa vás? Ste taká príliš dokonalá, krásna, úspešná…
Ja neviem, naozaj neviem. Nikdy v živote som si nemyslela, že budem žiť bez muža! Celkom úprimne to hovorím. Mala som mužov, dve manželstvá a kopu ctiteľov, a tak podobne, a nikdy som si nemyslela, že budem raz žiť bez muža. A už žijem bez muža desať rokov. Keď som nakrúcala s Martou Kubišovou, tá to formulovala úplne pregnantne a Věra Čáslavská tiež: mali manželstvá, ktoré človeka potom trošku odradili. Ale ja to mám inak. Neviem, čím to je, ale nebojím sa žiť sama. Ženy často žijú aj s niekým, kto ich trápi, len aby neboli samy – nevedia byť samy, nedokážu to. Ja dokážem žiť sama a mám všetko to, čo milujem, všetko to, čo som a mám ešte hlavne seba. Zamilovať sa musí človek tak, že vzdychne: áááách! – a to sa nedá vynútiť. Takže asi tak je to.

Olga Sommerová
Známa dokumentaristka sa narodila 2. augusta 1949 v Prahe. Študovala na FAMU na katedre dokumentárnej tvorby. Začiatkom 70. rokov bola redaktorkou v Československej televízii, po roku odišla a začala režírovať dokumenty pre Krátky film, neskôr aj pre televíziu. V roku 1991 začala učiť na FAMU a bola aj predsedníčkou akademického senátu. V roku 1994 sa stala vedúcou Katedry dokumentárnej tvorby na FAMU. Prednášala aj na filmovej škole v Písku. Od roku 2005 nastúpila ako mimoriadna profesorka na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. Vo filmoch sa zaoberá najmä ľudskými vzťahmi, rôznymi javmi v spoločnosti, v kultúre, v histórii. Nakrútila populárny film O čem sní ženy a vydala tri rovnomenné knihy. Pridala titul O čem sní muži. Počet jej filmov sa blíži k stovke, najnovšie má úspech s filmom o gymnastke Věre Čáslavskej, Věra 68, a chystá film o speváčke Marte Kubišovej. Bola vydatá za skladateľa Vladimíra Sommera, s ktorým má syna Jakuba. Druhý raz sa vydala za dokumentaristu Jana Špátu, s ktorým má dcéru Olgu Špátovú. Obe deti sa venujú filmu. Žije sama.

debata chyba
Viac na túto tému: #film #dokumentárny film #Čáslavská #Sommerová

+ Vaša cieľavedomosť vás môže dostať ďaleko, treba však vedieť kedy ju využiť.
Veľa ste pracovali, aby ste mali...

+ Obmedzte spracované potraviny a uprednostňujte čerstvé suroviny.
Snažte sa zapôsobiť hlavne na nadriadeného, iba...