Duša muža porazila ženské telo

24.08.2013 10:30
Michael Declan
Michael Declan v 23 rokoch. Autor:

Pri pohľade na Michaela Declana by len málokto uhádol, že ešte pre pár rokmi mal v občianskom preukaze ženské meno.

Výrazné modré oči a plné pery síce napovedajú, že by z neho mohla byť krásna dievčina, strnisko a plochá hruď však každého presvedčia o jeho pravom pohlaví. To nedostal do vienka tak ako väčšina z ľudí. Musel oň dlho bojovať.

„To, že nie som celkom ako ostatné deti, som si uvedomil už v škôlke. Páčili sa mi viac dievčatá – a ja im tiež. Aj svoj prvý bozk som dostal od dievčatka. Nenávidel som sukne a šaty, robil vylomeniny, skrátka, bol som chalanisko,“ hovorí dnes Michael Declan, ktorý sa narodil ako dievča v Přerove.

Michael Declan ako dievčatko v škôlke.
Michael Declan ako dievčatko v škôlke. Autor: Archív Michaela Declana

Samozrejme, nebol by prvým dievčaťom s trochu chlapčenskou povahou. Rokmi však zisťoval, že nejde len o povahové vlastnosti – on chlapcom naozaj je. Aj keď dnes rozpráva o svojom živote, stále používa mužský rod – za dievča sa totiž nikdy nepovažoval.

Nevítané zmeny

Už v detstve sa Michael zamýšľal nad rozdielmi medzi ním a ostatnými deťmi. Hoci vnútri zmätený, navonok mal Michael veľa kamarátov a kamarátok. Rozhodne nepatril medzi utiahnuté deti, naopak. Vždy ho bolo všade veľa, učil ostatných fajčiť, nahováral ich, aby zvonili susedom na zvončeky a utiekli a mal na účte aj mnoho ďalších zbojstiev.

„V škole som si našiel skôr chlapčenskú partiu a neznáme dievčatá ma ostrihaného na krátko brali ako chlapca. Kamaráti nič neprezradili, naopak, ešte ich v tom podporovali a tešili sa, ako to raz praskne. Ktovie, ako sa cítila mamka, keď jej zazvonili dievčatá a pýtali sa, či môže ísť jej syn von. Keďže starší brat už s nami nebýval, bolo jasné, že myslia mňa…“ hovorí s úsmevom na perách.

S príchodom puberty sa situácia zmenila. Už nestačilo ostrihať si vlasy nakrátko. Michaelovi narástli prsia aj zadok a prejavili sa aj ostatné známky dospievajúceho dievčenského tela. Mladý tínedžer prepadol bezmocnosti „Myseľ v mojom tele nebola o nič horšia či iná ako ktoréhokoľvek chlapca. Ustavične som sa snažil pochopiť, čo sa so mnou deje, kedy sa tento zlý sen skončí a ja budem rovnaký ako všetci ľudia okolo mňa. Ale opak bol pravdou, bol som osamelý a nešťastný z problému, ktorý pre mňa nemal riešenie.“

Radšej vyhadzov zo školy ako sukňa

So stúpajúcim vekom bolo Michaelovi dievčenské meno čoraz viac na ťarchu. Vnímal ho ako väzenské číslo, hanbil sa zaň a znižovalo mu sebavedomie. Preto si v šestnástich rokoch začal hovoriť chlapčenským menom, ktoré používa dodnes. Vďaka krátkemu účesu a chlapčenskému oblečeniu vyzeral takmer ako chlapec – ale predsa bol iný ako ostatní.

„Všimol som si, že ma ľudia na ulici pozorujú, ale neprekážalo mi to. Mrzelo ma však, že sa našli aj takí, ktorí mi ubližovali – hoci len slovom. Mnoho z nich by sa malo naučiť sebakontrole. Čo je pre niekoho len slovo, je pre nás dýka zabodnutá priamo do srdca. Vždy, keď mi niekto povedal, že som mužatka, cítil som bolesť a hnev,“ približuje svoje pocity dnes už mladý muž.

Na štúdium za kuchára a čašníka spomína Michael rád kvôli spolužiakom, s ktorými vyvádzal rôzne pubertálne kúsky. Trýznila ho však rovnošata, ktorú musel počas praxe v obsluhovaní nosiť. „Predstavte si chlapca v sukni, halenke a lodičkách, s pohybmi ako Tina Turner. Veľakrát som prosil našu majsterku, aby som si mohol dať čierne nohavice, ale ona nie. Nakoniec som na čašnícku prax prestal chodiť. Niekomu sa to možno zdá zábavné, ale mňa unavovalo vždy ponížene stáť so slzami na krajíčku a cítiť za sebou majsterku, ktorej mykajú kútiky od smiechu pri každom pohľade na mňa. Mohol mi niekto vyčítať, že som na prax v obsluhovaní prestal chodiť? Myslím, že nie,“ spomína Michael, ktorý našťastie napriek tomu školu dokončil. Po jej poslednom dni prisahal, že ho už nikto nikdy do ženských šiat nenavlečie.

Má vôbec cenu žiť?

Po skončení školy Michael váhal, čo so svojím životom urobiť. Varenie ani servírovanie ho veľmi nelákalo. Túžil po odpovediach, ktoré nenachádzal, v tom čase dokonca ani na internete. „Vyhľadávanie mi vždy vyhodilo homosexualitu alebo lesbičku – a to som ja nebol! Tým som si bol istý na milión percent. Rozhodol som sa, že potrebujem čas a zmenu prostredia, že sa všetko možno ešte otočí a ja budem normálny,“ povedal si Michael a zamieril na čas do Anglicka ako au-pair.

Po návrate do Česka bol však ešte viac zúfalý ako pred odchodom. Celé dni a noci nemohol spať. „Všade okolo seba som videl zamilované páriky. Ja som sa na ne len smutne pozeral – veď kto by chcel byť s človekom, ako som ja? Jediné, čo ma vtedy tešilo v mojom ponurom živote, bol internet a zoznamka.“

Práve cez internet sa zoznámil aj s Dominikou, s ktorou sa začal stretávať. Dievčina ho považovala za chlapca, predstavila ho aj rodičom. Michael bol šťastný, že našiel niekoho, koho miluje a kto miluje jeho. Azda jediným zádrhom bola neprestajná nutnosť skrývať svoje nahé telo a vysvetľovať, prečo sa pred ňou nechce vyzliekať a ich sexuálny život je vlastne jednostranný. Časom sa stalo, čo sa dalo trochu predpokladať. Dominika si tajne prezrela jeho doklady a zistila, že je v nich ženské meno.

„Po prvýkrát v živote som stratil ozajstnú lásku a nôž na kuchynskej linke sa mi zdal zrazu milší, ako dookola niekomu opakovať, že som normálny chlapec a nie žiadny blázon, transvestita alebo lesbička. Sedel som s ním v kúte, slzy mi tiekli z očí a premýšľal som, komu bude chýbať taký človek, ktorý ani nevie, čo je zač. Prosil som pána Boha o pomoc, vysvetlenie, prečo práve ja musím trpieť takéto telo. A potom… neviem, čo sa počas nasledujúcich pár minút stalo, ale pocítil som úľavu. Azda to bol môj anjel strážny. Pocítil som nával porozumenia a lásky, akoby mi niekto našepkával, že musím ísť ďalej, že to zvládnem.“

Vyšetrenia bez konca

Nakoniec mu s novým životom pomohla osoba, ktorá mu už jeden život dala – jeho mama. Keď jej prezradil, čo sa v ňom roky odohráva, situáciu hneď nepochopila, pretože už dlhšie dcéru považovala za lesbičku. Nakoniec však práve ona nasmerovala jeho kroky k známej českej psychiatričke a sexuologičke, ktorá sa zaoberá týmto problémom. Práve od nej počul tie slová, po ktorých túžil najviac.

Počas liečby.
Počas liečby. Autor: Archív Michaela Declana

„Pani doktorka mi povedala: Všetko je v poriadku, ničoho sa neboj. Viem, čo ťa trápi a pomôžem ti. Dovtedy som netušil, čo je transsexuál. Prosil som pani doktorku o radu, ako sa zbaviť poprsia, ktoré ma urážalo – stále som sa musel hrbiť alebo používať obväzy. Vysvetlila mi, že to nejde len tak a čaká ma ročná cesta plná doktorov, psychiatrov, psychológov a testov. Zdalo sa mi to hrozne dlho, ale obrnil som sa trpezlivosťou a postupoval krok za krokom.“

Počas vyšetrení sa stretol s ľuďmi, ktorí na neho hľadeli s pochopením, ale aj s takými, ktorí sa do jeho situácie vôbec nevedeli vcítiť. Patril medzi nich napríklad gynekológ, u ktorého bol po prvýkrát v živote. Namiesto kúska empatie dostal prednášku o tom, že darovať život dieťaťu je dar a on ním mrhá. Michaelova odpoveď bola stručná a jasná. „Nie som dievča, ale chlapec a moje rozhodnutie nezmení nikto. Ani vy pán doktor.“

Okrem gynekologickej prehliadky čakala Michaela konzultácia v genetickej poradni, návšteva nemocničného psychológa, IQ testy a samozrejmosťou boli pravidelné návštevy u sexuologičky. V pamäti mu azda najviac utkvelo vyšetrenie na VPG, kde sa ukáže, pri akých sexuálnych podnetoch sa človek vzruší. „Musel som sa vyzliecť donaha, na prst si navliecť senzor, z ktorého viedli káble do ďalšej miestnosti a pri sadnutí do kresla si priložiť na klitoris kovovú špirálku. V televízii mi následne púšťali erotické obrázky. Po prvýkrát mi to bolo celé veľmi smiešne, takže som test spravil až na druhý pokus.“

Ochlpenie, hrubší hlas a nové meno

Množstvo úsilia prinieslo svoje ovocie – po roku konzultácií Michael mohol nastúpiť na hormonálnu liečbu. „Každý deň som lietal k zrkadlu a hľadal nejaké zmeny. Tie sa prejavili až po piatej alebo šiestej dávke – hlas mi trochu zhrubol, ochlpenie na hrudníku sa zvýraznilo. Všetko som vnímal ako zázrak a bol som naozaj šťastný. Zároveň som pokračoval vo svojej ceste k operáciám.“

Nakoniec sa ocitol pred odbornou komisiou, pred ktorou musel obhájiť svoju žiadosť o zmenu pohlavia. Hneď po jej skončení dostal schválenie a mohol postupovať ďalej. „Chcel som sa najprv zbaviť pŕs, ale keďže podľa zákona máte nárok na nové rodné číslo a doklady až po operácii zdola, uprednostnil som ju. Všimol som si totiž, že keď som ľuďom napríklad pri hľadaní práce ukázal doklady s ženským menom, boli zdržanlivejší. Niektorí si dokonca mysleli, že si z nich robím žarty, veď som chlapec a nie dievča.“

Michael Declan žije v súčasnosti vo Francúzsku.
Michael Declan žije v súčasnosti vo Francúzsku. Autor: Archív Michaela Declana

Dnes je Michael aj po operácií pŕs a v jeho dokladoch vidíte meno Michael Declan. Jediné, čo mu ešte zostáva, je operácia penisu. Tú by chcel absolvovať na budúci rok v Bangkoku, kde s ňou majú bohaté skúsenosti. „K dokonalosti mi už chýba len tento posledný krok, potom budem konečne chlapec so všetkým, čo k tomu patrí,“ spokojne konštatuje Michael, ktorý už dva roky žije vo Francúzsku. Svojím príbehom sa snaží pomôcť ďalším mladým ľuďom, ktorí sú na tom rovnako ako ona, ale aj lepšiemu prístupu spoločnosti k transsexuálom ako takým.

Na záver dodáva: „Prial by som si, aby ľudia pochopili, že transsexualita nie je nič zlé a že v takejto situácii sa môžu ocitnúť aj ich deti. Nemali by sa im preto posmievať, ale naopak, pochopiť ich život, ich strádanie a ponúknuť im pomoc, lásku a podporu.“

#sexualita #transsexualita #zmena pohlavia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Prospela by vám masáž chodidiel, zaslúžite si poriadny relax.
Na plánovanú lyžovačku nebudete...

+ Myslíte si, že všetko zdravé je bez chuti ? Omyl, stačí nájsť dobrý recept.
Vo firme vás...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk