Emíre Khidayer: Ľudí s víziou mieru je vždy viac

19.06.2013 17:30
Emíre Khidayer
Emíre Khidayer v zimnej Káhire na bazári Chán al-Chalílí. Autor:

Vyštudovala arabistiku, vstúpila do diplomacie a vycestovala na Blízky východ.

Keď rozpráva o Oriente, oči jej žiaria. Emíre Khidayer sa narodila z veľkej lásky Slovenky a Iračana. S otcom stratila kontakt ako šesťročná, no v dospelosti opäť našla kontakt s jeho kultúrou. „Na Blízkom východe je veľmi dôležité zasiať do ľudí, aby v človeku videli v prvom rade ľudskú bytosť bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza a aké náboženstvo vyznáva. Toto teraz vidím ako alfu a omegu,“ hovorí o svojej zamilovanej časti sveta spisovateľka, autorka románovej novinky Dubajské tajomstvá, podnikateľka a dnes už bývalá diplomatka.

Vyrastali ste na Slovensku s exotickým menom aj mierne exotickým vzhľadom. Nemali ste ako dieťa problémy, pretože ste boli iná?
Vyrastala som na dedine v Žlkovciach. Je to malá dedina, ktorej stereotyp narušilo, keď tam moja mama priviedla môjho otca. Prvotný šok opadol a Žlkovčania po tom, čo zistili, že existujú aj iné štáty a iné národy, prišli na to, že s cudzincom si majú aj čo povedať. Nakoniec, keď môj otec prišiel do šenku, dal si s nimi pivo aj panáka, stal sa jedným z nich a rozprávali sa ako starí známi. Otec vždy všetkých pozdravil, prihovoril sa, opýtal sa, ako sa majú – jednoducho, uplatnil svoju arabskú mentalitu, ktorá veľmi dobre zapadla v žlkovskej dedine a dodnes ho tam spomínajú. Pokiaľ ide o mňa, hoci mi v základnej škole párkrát vykričali, že som Arabka, zásadné problémy kvôli inakosti som nemala. Hoci spomienka na to, ako ma chceli deti od seba separovať, v mojej duši ostala, predsa mi k niečomu pomohla.

Spomínali ste, že otec išiel do šenku. Neviedol vás k islamu?
Vôbec nie. Otec bol komunista, otvorená liberálna duša, tešil sa, že je v socialistickom Československu, preňho v úžasnom systéme. Aj v živote bol liberál, práve preto si vybral štúdium ekonómie v Prahe. Pochádzal z rodiny, kde ich bolo sedem bratov a jedna sestra. Väčšina z nich študovala, jeden v Rusku, ďalší v NDR, iný žil vo Francúzsku. Otec neuplatňoval žiadne také pravidlá, o akých sa dozvedám – že muži nútia svoje priateľky a nádejné manželky prestúpiť na islam. Také niečo sa u nás nikdy neriešilo.

Manželstvo vašich rodičov sa však rozpadlo, s otcom ste stratili kontakt. Nepodarilo sa vám ho neskôr obnoviť?
Naši sa rozišli, keď som mala šesť rokov. Otec sa vrátil do Iraku a založil si novú rodinu. Odvtedy som s ním nebola v kontakte a ani sa nám už nepodarilo stretnúť. Keď som konečne prišla do Iraku, otec bol už mŕtvy. Našla som iba svojich bratov, ktorí čakali, že sa niekedy objavím. To je tá polovička, o ktorej vravievate, že vám chýba a ktorá vás priviedla k štúdiu arabistiky? Áno. Aj moja snaha dostať sa k arabskej kultúre bola dosť podmienená tým, že mi otec chýbal ako dcére – tým viac som túžila po kultúre, s ktorou bol spojený.

Ktorá z kultúr je vám dnes bližšia – západná kresťanská alebo východná muslimská?
Táto naša kultúra, nazvem ju stredoeurópska, mi je jednoznačne bližšia. Myslením sa necítim Arabkou v tom zmysle, ako si ju zvyčajne predstavujeme. Cítim sa obyvateľkou tejto planéty, tak akosi globálne, a tak prestávam riešiť hranice, čo ma aj oslobodzuje. Pokiaľ ide o kresťanskú kultúru – som pokrstená, chodila som do kostola, poznám všetky kresťanské modlitby – viedla ma k tomu babička, mám teda pochopenie pre kresťanstvo. Mala som možnosť vyštudovať islam, takže som mala na jednej tácke dve svetové náboženstvá a mohla som na ne nazerať zvrchu. Ale tu už uplatňujem môj voľnomyšlienkársky prístup, že nesplyniem ani s jedným, ani s druhým. Nie som typ, ktorý by napĺňal predstavy cirkvi ako spoločenstva. Vezmem si to, čo je použiteľné, lebo to má opodstatnenie. Mám svoju vlastnú životnú filozofiu, ktorá prekračuje rámec všetkých dostupných náboženstiev. Aj tak je najťažšie nájsť morálne hodnoty a životné pravdy sám v sebe. Hoci práve takto je to najpravdivejšie, najoslobodzujú­cejšie a napokon aj najpríťažlivejšie.

Považujete niektoré z náboženstiev za nebezpečnejšie ako iné, najmä z hľadiska fanatizmu či terorizmu?
Fanatický smer ľubovoľného náboženstva môže byť považovaný za nebezpečný do takej miery, do akej miery mu to prisudzujeme a aký priestor mu na to dáme. Nech je teória akákoľvek, skutočnosť závisí od jednotlivcov, ktorí ju tvoria a prezentujú. Otázkou akiste smerujete k islamu a pravda je taká, že muslimskí teroristi zväčša tvoria malé skupiny alebo ide o jednotlivcov, ktorí svoje zúfalstvo zvyčajne riešia atentátmi. Robia to viditeľne, o to ide. Nazývam to otvorený terorizmus. Stále viac vnímam aj skrytý terorizmus, s ktorým sa stretávame aj my, len ho tak nenazývame. Hovoríme síce o náboženstve, ale terorista, fanatik či fundamentalista nemusí byť iba muslim, kresťan, žid či príslušník nejakej sekty, ale vedia nimi byť napríklad aj niektorí politici, obchodníci, vedci či lekári.

Je podľa vás možné bojovať proti terorizmu bez obmedzovania základných občianskych práv?
Najprv musím povedať, že bojovať proti terorizmu formou boja považujem za neúčinné. Dosiahne sa pravý opak, terorizmus sa iba posilní. Takže nebojujme. Riešenie hľadajme v komunikácii. Teda na upravenú otázku, či sa dá riešiť terorizmus, a pritom zachovávať základné občianske práva, odpovedám jednoznačne áno. Aj teroristi sú ľudia z mäsa a kostí. Ľudia s citmi, túžbami a nenávisťou. Každý rieši nejaké veci, väčšinou problémy. Každý z nich má rodinu, blízkych, priateľov. Sú to nešťastní a zúfalí ľudia s nesplnenými túžbami. Chytia sa najbližšej myšlienky, ktorá je deštruktívna, a svojím spôsobom upútavajú na seba pozornosť. Takto treba k nim pristupovať a s úprimnou snahou ich pochopiť. Pochopiť a zistiť, prečo to robia a vtedy svitne riešenie. Na to, aby sme odstránili terorizmus, v spoločnosti by sa mali udiať zásadné zmeny v spôsobe myslenia, ale to by musel chcieť každý z nás.

Vaša prvá kniha, Arabský svet – Iná planéta? odpovedá aj na to, či je každý Arab moslimom a každý moslim fanatikom, aké sú vzťahy medzi mužmi a ženami, ako sa kastuje spoločnosť, aký je postoj k drogám a podobne. Spolu s druhou, Život po arabsky, kde sa viac venujete rodinnému životu, ich hodnotíte ako „bibliu o Araboch“. Mohli by byť aj návodom pre ženy, ktoré premýšľajú o vzťahu s muslimom?
Tieto knihy sú pre všetkých. Sú základnou sociologickou štúdiou arabských spoločností. A spoločnosť tvoria muži a ženy. Ako autorka som vo svojich knihách spojila tri úrovne samej seba – prístup arabistky, vnímania ženy a pohľad človeka, ktorý má stále otvorené oči. Témy sú širokospektrálne. Jednou z nich sú aj mužsko-ženské vzťahy vrátane typov sobášov. To znamená, že aj žena vo vzťahu s muslimom si v nej nájde odpovede na svoje otázky a nemusí to byť iba v tejto kapitole. Prekvapujúco ju môže nájsť v kapitole o doprave. Ak čakáte „recept na Araba“, poskytnem vám viac. Znalostnú bázu a odkaz, pričom riešenie zostane na sile vašej osobnosti.

Emíre Khidayer v jemenskom údolí Dahr na...
Emíre Khidayer v jemenskom údolí Dahr na výskumnej expedícii. Autor: Archív Emíre Khidayer

Čoho sa vyvarovať, keď prídeme do arabských krajín, aby sme neboli zle pochopení?
Treba mať prečítané moje knižky (smiech). Teraz vážne. Mali by ste vedieť základné veci, ako tá kultúra funguje. Keď sa žena vyzývavo usmieva a žmurká, na muža to pôsobí veľmi lacno. Je to signál, že ju môže „dostať“. Nenosí sa ani priamy pohľad do očí, vyzývavé oblečenie. Nie je v poriadku, ak žena za muža napríklad zaplatí. Hocičo, vstupenku, účet v reštaurácii, drink. Arabský muž, vychádzajúc zo svojej kultúry, sa má postarať o ženu, takže keď už, drink jej má zaplatiť on. Keď teda bude egyptský, tuniský či iný arabský mladík žiadať partnerku – vybav mi letenku, víza, ide o jasný signál, že o žiadnu lásku nejde, že ju chce využiť. Tiež treba vedieť, že s láskavým prístupom vybavíte viac, ako keď sa budete dožadovať svojich práv. My z inej kultúry máme pocit, že ani žena nie je v arabskej kultúre vnímaná rovnocenne, hoci je toho istého vyznania. Aké sú najväčšie rozdiely medzi postavením arabskej a západnej ženy? Žena môže byť aktívna, atraktívna, zahalená, odhalená, vzdelaná, nevzdelaná, z dobrej rodiny, chudobnej, submisívna – to sú všetko parametre, podľa ktorých sa hodnotí jej postavenie v rodine aj v spoločnosti, podľa toho sa na ňu muž pozerá. Videla som stovky manželstiev, fungujúcich podobne ako v Európe, akurát majú iné zvyky. Sú prípady, keď žena utláčaná je, ak jej muž zakáže chodiť do práce alebo jej nariadi sa zahaľovať, no stále väčšiu skupinu tvoria ženy, ktoré sa pre túto formu rozhodnú samy.

Aké boli hlavné motívy, ktoré podľa vás viedli k arabskej jari? Bola to naozaj túžba po liberalizácii, demokracii alebo skôr ekonomická, náboženská alebo kmeňová frustrácia?
Veľmi významným dôvodom bola nezamestnanosť, jednoducho ekonomická situácia bola ťaživá. Mnohí z miestnych obyvateľov sú vzdelaní ľudia, vedia, ako to chodí vo svete. Porovnávanie a neschopnosť žiť podobne ako v Európe, Austrálii či Severnej Amerike. Tiež frustrácia niečo v živote dokázať, byť prospešným, mať možnosť sa vyjadriť a získať dostatočné hmotné zabezpečenie. Toto sú bezprostredné dôvody. Spadajú však pod zákonitý vývoj spoločnosti, zmeny sú vývoj.

Splnili sa očakávania arabskej jari?
Veľa ľudí je sklamaných, ale sú takí, ktorí sú napriek neľahkej situácii vďační za zmeny. Mnohí očakávali, že už zajtra bude dobre, že hneď to bude vyzerať ako v Európe, že budú mať veľa peňazí, demokratickú vládu, ktorá splní ich požiadavky, a to okamžite. Neboli ochotní a schopní priznať si, že všetko chce svoj čas. Bola to eufória, aká nastala v Československu po nežnej revolúcii, v tomto sú predstavy ľudí, aj keď z iných kultúr, veľmi podobné. Vôbec si neuvedomili, že aj keď si zvolia úplne nových ľudí, ktorým veria, títo ľudia nevedia, ako vládnuť. Nemajú tú skúsenosť, musia sa všetko učiť a od predchodcov sa a priori učiť nebudú. Mnohí sa vrátili zo zahraničia, lebo chcú budovať nové Tunisko, nový Egypt, novú Líbyu a museli sa prispôsobiť domácej realite – a to sú veci, ktoré sa dnes začínajú ukazovať aj ako rozpory. Viditeľným pozitívom je, že oproti minulosti vzrástlo sebavedomie arabského občana.

Po arabskej jari vzrástli obavy zo vzostupu extrémizmu a fundamentalis­tických islamistických hnutí. Sú tieto obavy oprávnené?
Vzostup fundamentalis­tických skupín považujem za logický vývoj, pretože najmä v Egypte, Líbyi a Tunisku vládli sekulárni vodcovia. S ich odstránením chceli tieto národy aspoň navonok odstrániť aj ich systém sekulárneho myslenia, to znamená, že sa priklonili k niečomu antagonistickému, čo v danom momente predstavovala náboženská alternatíva. I keď fundamentalisticky ladená so spoločensky príťažlivým sklonom k charite. Táto etapa je však dočasná a jej dočasnosť sa už prejavuje.

Počas pôsobenia na Blízkom východe ste navštívili aj Sýriu. Aký máte pocit, keď dnes vidíte stovky mŕtvych vrátane detí, rozstrieľané historické mesto Aleppo? Ako myslíte, že sa to s touto krajinou skončí?
Napriek tomu, že už teraz je stav v Sýrii katastrofálne zlý a uvedomujem si, že by dokázal byť ešte deštruktívnejší, verím, že silám, ktoré majú na jeho ukončení úprimný záujem, sa to podarí politicky, teda rokovaniami. Tiež verím, že ľudí s víziou mieru je vždy viac ako tých, ktorí presadzujú svoje egoistické záujmy a snažia sa z vojny ťažiť. Prvým krokom je zastavenie násilia, a ten bude v istom zmysle najťažší. Je to otázka času. Potom príde na rad politické riešenie nového sýrskeho systému. Medzitým obnova krajiny a spoločenského vedomia. Sýrčania dostali tvrdý zásah do vlastnej integrity, ktorú im narúšajú cudzie elementy, ktoré sami nechcú. Spamätať sa z tohto a nadobudnúť vieru vo vlastné sily, hoci sused je a zostane alawita, sunnita, kresťan či palestínsky utečenec, bude najbolestnejší, ale najtrvácnejší prerod.

Čo si myslíte o nepokojoch v Turecku? Je to „turecká jar“? A môže niekedy Turecko vstúpiť do väčšinovo kresťanskej Európskej únie ako 75-miliónový muslimský štát?
Mám pocit, že došlo k podceneniu toho, čo sa v krajine deje. Keď je politik dlho vo vrcholovej politike, prestáva byť citlivý na reálny život občanov a nevie reflektovať jeho skutočné pocity a potreby, taká je väčšinová skúsenosť. Ospravedlnenie a empatia chýba aj v tomto prípade. A je to na škodu. Veď práve takáto situácia by sa pekne dala využiť na upevnenie vzťahov v spoločnosti. A to je dôležité robiť práve v čase, keď za hranicami zúri vojna. Ohľadne EÚ si myslím, že momentálne otázka neznie či kresťanský Západ si pustí moslimský Východ medzi seba. Situácia je oveľa prozaickejšia, kulminujú iné problémy: veľký konglomerát EÚ s rôznymi identitami má čo robiť so sebou, viaceré jeho súčasti riešia prežitie a potom je tu turecký sused – Sýria. Turecko je v tejto veci bytostne zaangažované, je jedným z hráčov, ktorí participujú na mierovom urovnaní.

Máte silný vzťah aj k Sudánu, ktorý sa po krvavom konflikte severu a juhu napokon mierovo rozdelil na dva štáty. Sudán poznačil konflikt medzi kresťanmi a muslimami, no na smrť znepriatelené skupiny sú aj v rámci islamu, ako šiiti a sunniti. Prečo je to tak?
Je to ako v kresťanstve, kde sú katolíci proti luteránom alebo ortodoxným. Aj prúdy a frakcie islamu musia prekonať isté obdobie, kým prestanú myslieť iba na seba ako na predstaviteľov tej najsprávnejšej viery. Vzdelanie, prípadne absencia vzdelania zohráva v tomto veľkú rolu. Na Blízkom východe je veľmi dôležité zasiať do ľudí, aby na človeka nazerali v prvom rade ako na ľudskú bytosť, bez ohľadu na to, kto odkiaľ pochádza a aké náboženstvo vyznáva. Toto teraz vidím ako alfu a omegu.

Je to reálne?
Určite to reálne je, len je to otázka času. Ako sa učíme nové veci, treba sa učiť vnímať ľudskosť a človečenskosť. Máme OSN a okrem iných činností by mala byť jej úloha aj v tomto. Sú programy OSN, cez ktoré sa vzdelávanie, prístup k informáciám realizujú, ale na rýchlejší vývoj, a teda rýchlejšie pochopenie by ich malo byť viac. Vzdelávacie programy a publikácie by mali podporovať aj národné vládne inštitúcie. Napríklad moje knihy Arabský svet – Iná planéta? a Život po arabsky nedostanú dotáciu na preklad do cudzích jazykov, lebo sa považujú za literatúru faktu, zatiaľ čo beletria a romány dotáciu na preklad dostanú. Takýto je prístup slovenských aj európskych inštitúcií.

V čase vojenského vstupu Spojených štátov do Iraku ste mali na starosti práve túto oblasť a aj ste v nej pôsobili. Považovali ste tento zásah za oprávnený?
Od začiatku som mala pocit, že bol neoprávnený. Bolo to aj o pocite, aj o faktoch, ktoré boli k dispozícii. A tých, čo dokazovali, že je správne a užitočné útok vykonať, bolo málo. Dnes, po desiatich rokoch, otvorene hovoríme o tom, že žiadne zbrane hromadného ničenia sa v Iraku nenašli. Keď som po invázii vstúpila na územie Iraku a bola som v paláci Saddáma Husajna na brehu Tigridu, vtipkovala som, že tie rakety s hlavicami, čo sú namaľované nad diktátorovým kreslom, sú jediné ozajstné, ktoré sa našli. Okrem toho, akýkoľvek vojenský zásah považujem za nesprávne riešenie. Som presvedčená, že všetko sa dá dosiahnuť komunikáciou, ale správnou komunikáciou. Alebo ešte lepšie mediátorstvom, ktoré komunikujú tí správni ľudia.

Ako žene z východnej Európy a k tomu slobodnej, sa vám podarilo na Blízkom východe preraziť aj ako obchodníčke – konateľke IT firmy. O tom píšete v najnovšej knihe Dubajské tajomstvá…
Román Dubajské tajomstvá hovorí o tom, ako sa žije v Dubaji. Ako sa tam robí biznis, aké sú vzťahy so zákazníkmi. Žijete síce v jednej krajine, ale zistíte, že v každom jej emiráte sú iné nariadenia a aj miestni občania sa inak správajú. Celý román stojí na rôznych vzťahoch: Emirátčanov k nám zo Slovenska a Česka, k ostatným Arabom, Indom, Filipíncom. Rozoberanie spoločenských zásad v tomto najkozmopolitnejšom meste Blízkeho východu, vrátane vlastných precitnutí, dopĺňa dejovú líniu Dubajských tajomstiev.

Po dvoch rokoch ste sa vrátili na Slovensko a založili ste vlastné vydavateľstvo, v ktorom vyšla vaša najnovšia kniha…
Založila som si firmu, prvotným úmyslom nebolo vydavateľstvo. To, že som si teraz vo vlastnej firme vydala knihu, bol logický vývoj. Aj to, že som si vytvorila vlastný e-shop na svojej webovej stránke. Tak som napríklad mohla poskytnúť prácu aj mojej mame a ona sa po rokoch neúspešného hľadania zamestnania v dôchodku realizuje a potvrdzuje svoj potenciál. Kvôli tomu sa naučila pracovať s IT aplikáciami. Toto zasa patrí k radostiam života.

Ste veľmi úspešná. Chceli by ste sa ešte vrátiť k zahraničnej politike?
Nikdy som neuvažovala o tom, ako chcem byť úspešná, ale o tom, čo chcem robiť. Zahraničnú politiku stále sledujem, je to súčasť môjho života. Akým spôsobom sa moja cesta vyvinie, neviem, nechávam to otvorené. Hlavné je, aby som robila, čo ma baví.

Emíre Khidayer (1971)

  • Narodila sa v Piešťanoch slovenskej mame a irackému otcovi, detstvo prežila v Žlkovciach a v Trnave. Teraz žije v Bratislave.
  • Vyštudovala arabistiku a islamistiku v kombinácii s anglistikou na FF UK v Bratislave, kde z arabských štúdií urobila doktorát.
  • Bola prvou ženou v slovenskej diplomacii pre oblasť Blízkeho východu. Pôsobila v Egypte, kde otvorila Lektorát slovenského jazyka na univerzite Ajn Šams v Káhire. Bola vedúcou konzulátu SR v Kuvajte, kde na základe jej práce otvorili v roku 2004 veľvyslanectvo SR. V roku 2003 sa ako prvý slovenský diplomat dostala do Iraku, prešla krajinu, zmapovala vyrabované veľvyslanectvo a podieľala sa na jeho znovuotvorení.
  • Po desiatich rokoch v diplomacii sa stala konateľkou GCWare Middle East v Dubaji. Pre IT firmu, zameranú na dopravné informačné systémy a mapovania, otvorila trh v Ománe, Saudskej Arábii a Sýrii.
  • Po dvoch rokoch v Dubaji sa vrátila na Slovensko. Založila svoju firmu Rotran, v ktorej vydala najnovšiu knihu Dubajské tajomstvá. Predtým jej vyšli tri knihy v nakladateľstve Marenčin P. T.: Arabský svet – Iná planéta? (2009), Život po arabsky (2010) a Príbehy zo Sumhuramu (2010). Boli preložené do češtiny a poľštiny. Príbehy zo Sumhuramu vyšli ako e-kniha v angličtine.
  • Píše články o arabskom svete, je autorkou troch rozhlasových seriálov. Do slovenčiny preložila poviedky egyptských autorov Salámu Músá a na arabské pomery kontroverznú Nawál as-Saadáwí.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Popremýšľajte, prečo vám chýba energia, nezabúdajte na zdravú stravu.
Výhovorkami len tak žiarite,...

+ Konečne sa poriadne vyspíte a vaše telo sa vám za to poďakuje.
Vyhýbajte sa výmene názorov, hlavne ak...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk