Nie je to záležitosť posledných dvoch-troch rokov, hovorí pre Pravdu enologička Edita Ďurčová. Slovensko zastupovala na viacerých prestížnych medzinárodných súťažiach, odkiaľ tohto roku vinári priniesli doteraz nevídané množstvo zlatých a strieborných medailí.
Čo je za úspechom slovenských vín, ktorý rezonuje doma aj v odbornom vinárskom svete?
Aktivita našich vinárov, ktorí začali v hojnejšom počte posielať vína na medzinárodné súťaže. Chceli, aby im kolokvium všeobecne uznávaných zahraničných degustátorov, ktorí sú vyberaní podľa veľmi prísnych kritérií, dalo svoju známku. Dočkali sa naozaj výborného medailového ocenenia.
S vínom sa naši vinári dorozumejú s kýmkoľvek, ale horšie je to už s ich angličtinou a nie to francúzštinou. Ako vlastne poslali vína do sveta?
Tak, že sme všetci, ktorým záleží na nezávislom medzinárodnom potvrdení vysokej kvality slovenských vín, spojili sily. Poprekladali sme súťažné formuláre, sústredili na jedno miesto všetky vzorky a spoločne, teda lacnejšie, ich poslali na súťaže. Stodesať vín na svetovej súťaži v Paríži, reprezentatívne zastúpenie v Madride, neskôr v Štrasburgu a potom v Cannes prinieslo odmenu v podobe až neočakávane dobrého výsledku. V Paríži v prepočte na množstvo súťažných vín Slovensko predstihlo Francúzsko a iné vinárske veľmoci. To je úspech porovnateľný s titulom slovenských majstrov sveta v hokeji.
Ktoré vína možno označiť za nezameniteľných predstaviteľov slovenského vinárstva?
Jednoznačne biele vína. Všade upútajú pozornosť, či už ide o slepé, alebo komentované degustácie. Každé zo špičkových slovenských vín je nejakým spôsobom typické. Vezmime si Veltlínske zelené, zdanlivo neutrálne víno, ktoré je v slovenskom prevedení postavené na štruktúre, guľatosti chuti a vynikajúcich vlastnostiach oceňovaných v kombinácii s jedlom. Rizling rýnsky zo Chateau Belá, to je zasa moselský štýl svetovej úrovne s typickými petrolejovými tónmi. Zároveň je to víno rýdzo slovenské, vynikajúce krásnou ovocnosťou, ktorá ho odlišuje od nemeckých rizlingov. Práve svieža, šťavnatá ovocnosť je rys, ktorý minerálne nemecké vína nemajú taký výrazný.
Na Slovensku sú vyhľadávané vína z novošľachtencov. Všíma si ich vôbec zahraničie?
Všíma, a to najmä bielu odrodu Devín. Všade, kde sa víno z nej objavilo, zbieralo medaily. Keď sme nedávno predstavili v Bruseli Devín 2011, šampióna Národného salónu vín od Richarda Tótha, zožal obrovský úspech.
Na európskej mape ružových vín žiari slovenská bodka. Čím sú slovenské ružové iné ako zahraničná konkurencia?
Najtypickejšou črtou slovenských ružových vín je výrazná šťavnatá ovocnosť a úžasná sviežosť, pikantnosť, ktorú nemajú napríklad ani české vína. Tie sú dosť výrazne postavené na zvyškovom cukre a aj v slepej degustácii ich podľa neho možno rýchlo identifikovať. Slovenské vína charakterizuje krištáľová čistota a šťavnatá pikantnosť. Cabernet Sauvignon sa okamžite prejaví ako kabernet a Frankovka modrá zasa jemnou smotanovou dochuťou, hladkosťou. Slovenské „roséčka“ patria do extratriedy. V Madride na súťaži Bacchus boli v kategórii ružových vín dve najvyššie ocenené vína slovenské vína – a to Cabernety Sauvignon z vinárstiev Mavin Vinosady a Víno Mrva&Stanko.
Potvrdila to aj špecializovaná súťaž Mondial du Rosé v Cannes?
Áno. Boli sme krajinou s 5. najväčšou účasťou vzoriek a získali sme až 50 percent medailí, čo je skvelý úspech. Najmä ak zvážime, že Francúzi si potrpia na prestíž tejto súťaže. Medaila z Mondial du Rosé je ocenením najvyššej kvality rosé vín na svete. To má pre SR obrovskú hodnotu.
Ružové víno dvíha slovenské vinárske povedomie. Ale asi si treba uchovať triezvosť a nepreceňovať úspech. Prečo?
Francúzsko produkuje obrovské množstvo ružových vín. Sú tam oblasti, ktoré sa veľmi výrazne odlišujú štýlom vína. Iný štýl má údolie Loiry, ktoré je postavené predovšetkým na kabernetových odrodách. Na druhej strane je južné Francúzsko ktoré stojí na odrodách ako je Grenache, Cinsault, Mourvedre, Syrah a Carignan. Čo oblasť, to iná odrodová a štýlová charakteristika. Naproti tomu stojí Slovensko so svojou trpasličou zberovou plochou desaťtisíc hektárov viniča, z čoho na modré odrody pripadá necelých 30 percent a na výrobu rosé vín, hoci rastie, ide stále menej hrozna ako na produkciu červených vín. Je tu však jeden faktor, ktorý Slovensko má a Francúzsku chýba.
A to?
Slovenské ružové víno je iskrivé severské víno. Šťavnaté, pikantné, so sviežim ovocným výrazom, ktorý som vo francúzskych vínach nenašla.
Ani v údolí strednej Loiry, podnebie ktorej možno prirovnať k Slovensku?
Ani tam, hoci tu robia ružové vína z Cabernetu Sauvignon, Cabernetu franc, Merlotu, Pinot noir či ich typickej odrody Grolleau. Iskrivú slovenskú pikantnosť som v ich ružových vínach neobjavila. Ani v „roséčkach“ z Bordeaux, kde ich vyrábajú skôr v slabších ročníkoch, alebo z mladších vinohradov. Ich rosé majú väčšiu guľatosť, ale chýba im šťavnatá pikantnosť, ktorá je charakteristickým rysom pre naše vína.
Hovorili sme o polohe a jej prínose pre víno, ale čo dávajú vínu samotní slovenskí vinári?
No predsa svoju slovenskú dušu! Víno pre nich nie je len povolaním, ale vášeň a láska k vínu sa prejavuje v tom, že ho vypiplú ako svoje dieťatko. To sa v charaktere vína ukáže a možno preto slovenské vína zbierajú medaily na zahraničných súťažiach. Nechcem tým povedať, že Francúzi by nerobili víno s láskou, ale možno to, že víno je už tak dlho súčasťou francúzskej tradície a kultúry, spôsobuje to, že im práca s vínom nepripadá takým objavovaním nových dimenzií ako Slovákom.
Takmer sme zabudli na červené vína. Aj nimi Slovensko prekvapilo. Vyrástli vďaka ročníkom, technológiám či nespornému talentu vinárov?
Vo všetkých chladných vinárskych oblastiach, a Slovensko medzi ne patrí, je ročník veľmi dôležitý. Zároveň sme vyrástli aj tým, že používame technológiu v dobrom zmysle slova. Teda ako pomocníka vinára a nie ako prostriedok manipulácie. Dobrí slovenskí vinohradníci a vinári idú na čoraz nižšie výnosy. Používajú čoraz menej chémie a pomocou technológie „iba“ dozerajú počas kvasenia a vyzrievania vína na to, aby sa vínu niečo neočakávané nestalo. Aby to bol čistý produkt, aby víno malo dušu a charakter, skrátka vlastnosti, ktoré zaujmú nielen odborníka, ale aj milovníka, ktorý zaň s ochotou zaplatí cenu, čo zabezpečí vinárom prosperitu.
To je v skratke príbeh slovenského vína a nielen červeného. Ale jedným stručným slovkom o jeho osobitosti.
Keď nedávno v Bruseli ochutnali Frankovku modrú od Vladimíra Mrvu, Paves od Milana Pavelku a Štyri živly od Ladislava Šeba z vyzretých ročníkov 2009 a 2008, konštatovali, že každé víno vyniklo iným charakterom, ani náhodou sa na seba nepodobali, ale všetky boli nádherné, hladučké, s veľmi príjemnými tanínmi a ukazovali štýl, ktorým sa slovenské vinárstvo uberá, to znamená odrodovo čistý štýl pri frankovke a komplexný pri cuvée. Dobrá správa hovoriaca o tom, že je na čom stavať. Slovensko je šťastná vinárska krajina, pretože, ako ukázali svetové súťaže, vyniká aj prírodne sladkými vínami. A tiež tokajskými. Ročník 1989 výberové 6-putňové víno zožalo v Bruseli ovácie za živosť a sviežosť nehľadiac na svojich 24 rokov.
Všetkých, čo majú radi slovenské vína, trápi scvrkávajúca sa plocha vinohradov. Čo podniknúť pre to, aby sme si zachovali vinohrady?
Ukázali sme, že máme výborných vinohradníkov aj vinárov, ktorí vedia z unikátneho terroiru, súčasťou ktorého je aj človek, vyrobiť veľké vína. Nemôžeme dovoliť, aby sa vinice, ktoré dávajú hrozno na skvelé vína, vypredali ako stavebné pozemky. Musíme zo zákona dosiahnuť, aby sa vinohrady podobne ako vo Vinohradníckej oblasti Tokaj nesmeli predávať ako stavebné pozemky. To je alfa a omega slovenského vinohradníctva. Máme aj iné problémy, ale všetko ostatné je druhoradé. Pokiaľ si necháme naše vinohrady zastavať, zabudnime na slovenské víno.
Podľa ústavy je nadradené slobodné nakladanie s pôdou nad ochranou vinohradu, hoci ide o cenné dedičstvo, ktoré predkovia vytvárali po stáročia.
Francúzsko je príkladom nielen špičkového vinárstva, ale aj ukážkou demokratickej spoločnosti rešpektujúcej kultúru vytvorenú vínom. Iba podotknem, že tam v každej apelácii majú výbor, ktorý dbá na to, aby sa vinohrady predali, po prvé, len vinohradníkovi a, po druhé, táto komisia má právo rozhodnúť, komu predať, pričom prioritu má vinohradník alebo vinár, ktorý už v danej apelácii spracúva hrozno na víno. Všetky vinárske krajiny, ktoré majú vinársku tradíciu a kde vinohrady tvoria prirodzenú kulisu krajiny, zo zákona chránia vinohrady. Majiteľ vinohradu nemôže egoisticky rozhodovať o svojej vinici, pretože je súčasťou národného bohatstva.