Slovenka v Oxforde: My vedci sme inak normálni

V Oxforde sa presadila v konkurencii vedcov z mnohých krajín sveta, na svoju rodnú krajinu však nezanevrela, naopak.

Mnoho šikovných slovenských vedcov vrátane vás odchádza pôsobiť do cudziny. Čo to vypovedá o slovenskej vede?
Fakt, že slovenskí vedci odchádzajú do zahraničia, vôbec nesvedčí proti situácii na Slovensku. Zbierať skúsenosti z cudzokrajných pracovísk chodia rovnako Američania, Nemci, Francúzi… V oblasti vedy sa to jednoducho očakáva. Vďaka pobytu v novom prostredí sa človek „oťuká“, zlepší sa v jazykoch, získa sebavedomie a iný pohľad na vec. Dostane možnosť pracovať na projektoch, ktoré sú atraktívne. Problémom Slovenska je skôr fakt, že sa vedci zo zahraničia nevracajú.

Vy by ste sa vrátili?
Prečo nie? Keby som dostala zaujímavú ponuku, určite by som nad ňou premýšľala. Dnes mám však v Oxforde vlastné laboratórium s finančným zabezpečením a očakávala by som podobné podmienky aj na Slovensku, pretože kvalitná veda, ktorá obstojí v medzinárodnej konkurencii, je pre mňa prvoradá. Okrem toho pri práci je pre mňa dôležitá určitá voľnosť bez zbytočnej byrokracie.

Myslíte, že práve voľnosť na Slovensku chýba?
Podľa mojich informácií niekedy áno. Vedcov, ktorí pôsobia na Slovensku, obdivujem. V podmienkach, aké majú k dispozícii, neraz dokazujú priam nemožné. Je smutné, ako málo peňazí ide do tejto oblasti. Aj preto sa slovenskí vedci zo zahraničia nehrnú naspäť. Pritom by so svojimi skúsenosťami mohli neraz získať medzinárodné granty a aspoň čiastočne tak zmeniť situáciu v slovenskej vede. Keď sme však chceli založiť spoločnosť, ktorá by združovala na Slovensku študentov z Oxfordu a Cambridgea, akú majú napríklad aj Česi, zistili sme, že z ľudí, ktorí študovali na týchto školách, sa vracia naspäť domov len veľmi málo.

Vnímate nejaký rozdiel medzi slovenskými vedcami a vedcami z iných krajín? Aké sú ich plusy a mínusy?
My Slováci máme kvalitné vzdelanie a vieme veľmi tvrdo pracovať, čo je predpokladom úspechu. Slovenským vedcom však občas chýba dostatok sebavedomia. Na začiatku svojej kariéry som aj ja na tom bola podobne. S prvou publikáciou sa to však rýchlo zmenilo a dnes som veľmi hrdá, že pochádzam zo Slovenska a mám možnosť svoju krajinu v zahraničí reprezentovať.

Žena ako šéfka laboratória podľa mnohých laikov nie je až taký častý jav. Mali ste niekedy pocit, že s vami zaobchádzajú inak ako s mužskými kolegami?
Ani nie, skôr naopak. Vo vede je počas vysokoškolského štúdia dokonca viac žien ako mužov, takže som v tomto ohľade nebola ničím výnimočná. Prevaha žien, hoci o niečo menej výrazná, pokračuje aj počas doktorandského, ba dokonca aj postdoktorandského štúdia. Potom sa však pomer mužov a žien vo vede dramaticky mení. Len jeden z desiatich držiteľov profesorského titulu v našej oblasti je žena.

Prečo?
Ženy majú po dokončení postdoktorandského štúdia viac ako tridsať rokov. Väčšina z nich stojí pred rozhodnutím – zotrvať vo vede a snažiť sa napríklad o vlastné laboratórium, alebo si zvoliť materstvo a rodinu. V mnohých prípadoch zvíťazí druhá možnosť. Keďže pracovné nasadenie vo vede je veľakrát intenzívne vrátane neskorých večerov a víkendov, je náročné skĺbiť oboje. Takže teraz som na vedúcej pozícii trocha výnimočná, pretože som žena a mám menej ako 35 rokov.

Dá sa táto situácia vôbec nejako zmeniť?
Svoje by mohla urobiť finančná pomoc na opatrovanie detí. Myslím, že dôležité je tiež hovoriť o ženách, ktoré dokázali skĺbiť rodinu a vedeckú prácu. Pre mňa je v tomto ohľade príkladom známa profesorka v oblasti chémie Carol Robinsonová, ktorá popri vedeckej kariére zvláda aj výchovu troch detí. Pozitívne príklady a vzory môžu inšpirovať nielen ženy, ale aj mladých ľudí k tomu, aby sa rozhodli pre vedeckú kariéru.

Vlastné laboratórium je túžbou mnohých vedcov – vám sa už tento sen splnil. Ako sa vám to podarilo?
Prvou podmienkou bola moja publikačná činnosť. Základom sú články v celosvetovo uznávaných vedeckých časopisoch. Ďalšou podmienkou bol návrh na vedecký projekt, na základe ktorého sa Medical Research Council (Rada pre medicínsky výskum) rozhodla udeliť mi grant. Vďaka tomu mám na sedem rokov zabezpečené fungovanie laboratória aj s niekoľkými zamestnancami a vybavením.

Ako sa líši vaša práca šéfky laboratória od predchádzajúcich skúseností?
Určite budem o niečo menej pipetovať, pretože sa budem musieť venovať iným, skôr manažérskym prácam a prednáškam na medzinárodných konferenciách. Keďže sa pri výskume najradšej spolieham sama na seba, bude to pre mňa zmena. Aj naďalej však určite budem pokračovať v laboratórnej práci, pretože zistenia zamestnancov laboratória si chcem overiť vlastnými rukami.

Podľa čoho sa hodnotí úspešnosť laboratória?
Určite podľa výsledkov a podľa publikácií. Čím viac publikujete, tým ste známejší a tým ľahšie získate finančné dotácie na ďalšie projekty. Čiže môžete zamestnať viac študentov alebo postdoktorandov, ktorí potom produkujú viac výsledkov. Je to začarovaný kruh, do ktorého sa treba dostať.

Prirovnali ste bádanie k rozdvojenej ceste – už ste sa niekedy vybrali do tej slepej uličky?
V molekulárnej biológii je výskum založený na hypotéze, ktorá sa experimentálne buď potvrdí, alebo vyvráti a vedie tak k ďalšej hypotéze. Preto ak sa človek mýli, zistí to pomerne skoro. Pokiaľ máte otvorenú myseľ, nemalo by sa stať, že budete na niečom roky pracovať a potom zistíte, že ste sa mýlili.

Mali ste niekedy chuť s vedou skončiť?
Keď človek päťdesiatykrát pipetuje tú istú vzorku a výsledky sa stále nedostavujú, zmocňuje sa ho zúfalstvo. Veda vie byť poriadne frustrujúca. Boli chvíle, keď som toho mala plné zuby, ale nikdy som neprekonávala dlhodobejšiu krízu. Okrem toho vo vede zohrá často dôležitú úlohu aj náhoda. Aj keď sa vaše očakávania nenaplnia, môžu vás nové zistenia priviesť k niečomu, čo ste vôbec nečakali. Môj najväčší doterajší úspech vypínania génov na úrovni transkripcie bol vlastne tiež sčasti dielom náhody – pracovala som vtedy na niečom celkom inom.

Spomínate si ešte na prvú veľkú radosť z nejakého objavu?
Tá prišla ešte na Slovensku, keď som pod vedením profesora Čestmíra Altanera z Ústavu experimentálnej onkológie SAV pracovala na génovej terapii rakoviny prsníkov. Nahým myšiam som vpichla ľudské nádorové bunky, ktoré za niekoľko dní narástli a vyformovali nádor. Potom som ich liečila mnou pripravenou vzorkou. Keď som zistila, že nádory naozaj miznú, bol to fascinujúci pocit. Vtedy som pochopila, že sa molekulárnej biológii chcem naozaj venovať.

Čo je dôležité preto, aby človek vo vede uspel? Trpezlivosť, precíznosť, schopnosť dedukcie…?
Na to, aby človek uspel ako vedec, musí byť kreatívny, trpezlivý, tvrdo pracujúci, priebojný a musí mať aj kúštik šťastia na to, akých ľudí stretne, na akých projektoch pracuje v začiatkoch. Nesmie sa báť riskovať, musí byť otvorený a hlavne – nesmie si nikdy myslieť, že je to on, kto vie a chápe všetko na svete.

O vedcoch sa hovorí, že sú roztržití, oddaní bádaniu, stránia sa ľudí. Je to tak?
Pozrite sa na mňa – som taká? Samozrejme, máme svoj slovník a občas sa mi stane, že v pracovnom zápale vynechám obed aj večeru a som v laboratóriu do noci. Ale inak sme úplne normálni. Veda nie je povolanie, ale poslanie. To nás možno trochu odlišuje od ostatných ľudí. A asi ešte to analytické premýšľanie, ktoré by som niekedy strašne chcela vedieť vypnúť – aspoň na chvíľu. V normálnom povolaní skončíte o piatej poobede, idete domov a hotovo. Vedec skončí neskoro v noci, ide domov, ľahne si do postele, ale mozog nevypne. A tak sa práca vlastne nikdy nekončí…

S akými ľuďmi sa stretávate vo voľnom čase vy?
Mám veľa priateľov vedcov, ale aj takých, čo sa vedou vôbec nezaoberajú. Ľudí, ktorých poznám z posilňovne alebo cez iných priateľov. Niekedy je veľmi osviežujúce rozprávať sa aj o iných veciach, ako je veda.