Pripúšťa, že umeleckú cestu má vďaka rodinnému zázemiu vydláždenú, ale kráča sa jej po nej ťažko: stále myslí na to, aby dedka nesklamala. Nemôže si dovoliť chybu. A to aj preto, že je primáška a v kapele má samých chlapov. Navyše dobrých muzikantov.
Vaša kapela sa volá Bohemiens – znamená to bohémov?
Premýšľala som nad tým, aké pomenovanie by pre nás bolo najvýstižnejšie. Dopátrala som sa, že pojem Bohemiens vznikol od pomenovania Rómov, ktorí sa presťahovali z Česka do Francúzska. Tam ich tak začali volať a potom sa to slovo zaužívalo pre umelcov a hudobníkov všeobecne, sú to dodnes bohémovia.
Vy ste bohémka?
Mama mi vždy hovorí, že nemám byť bohémka, ale cítim, že my hudobníci sme bohémi. Umelci vždy žijú slobodnejší, voľnejší život.
Ale vy ste aj disciplinovaná – aj CD robíte poctivo, už by mohlo byť vonku, ale vy si ho pomaly a dôkladne chystáte na Vianoce… Neponáhľate sa.
Áno, som na seba veľmi prísna a snažím sa robiť všetko tak, ako najlepšie viem. V súčasnosti je to veľmi ťažké. Aj preto, že pochádzam zo známeho muzikantského rodu, sa odo mňa niečo očakáva. Tieto očakávania by som nechcela sklamať, naopak, snažím sa udržať kvalitu. Aby som právom mohla hrdo povedať, že môj dedko bol Ján Berky-Mrenica a môj otec Eugen Botoš. Aby som nepremárnila kvality, ktoré mi boli predurčené.
Ako ste sa dali dokopy v kapele Bohemiens? Vraj každý z vás šiestich pochádza z iného kúta Slovenska.
Bolo to zaujímavé. Najprv som sa kamarátila s cimbalistom, ktorý mi dohodil basistu. Veľmi ťažko sme zháňali gitaristu, ktorých je málo. Ja som chcela, aby v kapele namiesto violy bola gitara, ktorá má mladistvejší zvuk. Nemali sme byť typická cimbalová hudba. Túžili sme ísť do iných žánrov a štýlov, a to bolo veľmi náročné. Robila som konkurz, na ktorý prišli štyria gitaristi. Jeden až z Košíc, ale vynikajúci. A ten sa stal členom kapely. Všetci sme si veľmi sadli, sme aj priatelia, aj sa nám spolu dobre pracuje. Druhým huslistom bol najprv môj brat, ale on hrá v SND a má veľa projektov, takže nestíhal a namiesto neho sa druhým huslistom stal Marek Konček, môj spolužiak. Spolu sme chodili k profesorovi Michalicovi.
Ste v kapele jediná žena. Primášok je vôbec málo. Bola okrem Cinka Panny ešte nejaká známa?
Cinka Panna je jediná známa. Žila v osemnástom storočí a prezliekala sa za muža, aby bola prijatá a rešpektovaná ako primáška. Ale za posledný rok som už zaregistrovala aj iné primášky. Myslím, že v SĽUK-u, takže už sa začína emancipácia aj v tomto smere. Ja som jediná so stálou kapelou, ale vo folklórnych súboroch som si už primášky všimla.
Ste najmladšia? Koľko ste mali rokov, keď ste kapelu založili?
Takmer dvadsaťjeden.
Ako vás poslúchali ostatní muzikanti?
Najprv to bolo troška zábavné, lebo ja som chcela byť dominantná, ale nešlo to, pretože sme boli kamaráti a smiali sme sa na tom, že chcem byť prísna. Zistila som však, že ma chlapci rešpektujú.
Ako ste to dosiahli? Dali ste im aj sláčikom po prstoch?
Keď už niečo viackrát zopakujem a niekto to nepochopí, začnem byť nervózna. Som trpezlivá do určitého času, ale potom, keď sa moja trpezlivosť preleje, som už trošičku nepríjemná. Odmeranejšia. Nemám rada, keď niečo musím povedať viac ráz a ešte to nejde. Poviem napríklad: Na tomto mieste musíme urobiť kreščendo a furt na to niekto zabudne! Tak som sa zlostila a potom sme sa smiali, že aká viem byť nervózna.
Ako primáška ste pri vystúpení aj dirigentkou?
Áno, úlohou primáša je aj viesť kapelu, určovať, kedy sa spomalí, zrýchli, stíši, vlastne celú tú agogiku (zmenu tempa v priebehu skladby) nástrojov udáva primáš.
Ako to dávate najavo?
Husľami, zvukom, ale aj tým, že sa otočím, urobím prudší pohyb. To sa musí vycítiť. Primáš udáva smerovanie kapely, ako by mala znieť, aký by to malo mať obal. Každý totiž môže byť vynikajúci muzikant, ale treba to vedieť skompaktniť a vytvoriť celok. Primáš dáva smer, aby sa všetky prvky spojili, stmelili a vznikol umelecký názor.
Stalo sa, že muzikanti mali iný názor ako vy? Že by tam to kreščendo nemalo byť a že by sa to malo zahrať inak? Nepovedia, že si myslíte, že ste najmúdrejšia a zatiaľ…
Nedovolia si to povedať, ale vidím, že nejaký pohľad hodia. Ja sa len usmejem, pozriem: máte iný názor? Vždy však poviem – tak si to vyskúšajme aj inak. A uvidíme, čo bude znieť lepšie. Takmer vždy znie lepšie to, čo som navrhovala ja. Som však otvorená nápadom. Ak je niečo lepšie, ako vymyslím ja, som len rada. Teším sa, keď niekto niečo vymyslí, keď sa len nevezie, potom hudbu aj inak cítiť.
K založeniu kapely vás nabádal váš dedo Berky-Mrenica. Ako to vlastne bolo? Aký podnet vám dal?
On ma odmalička volal Cinka Panna. Mal víziu, že raz budem mať za sebou nejaké hudobné teleso. Ja som inklinovala ku klasickej hudbe, takže si predstavoval, že budem mať klasický ansámbel. Do šestnástich rokov som k ľudovej hudbe absolútne nemala vzťah. Stále som uprednostňovala klasické koncerty, klasické ponímanie husľového hrania. Potom som začala počúvať už aj inú hudbu a s dedkom som sa rozprávala o tom, že by som chcela hrať hudbu z rôznych kútov sveta. On mi radil skladby, čo mal aj sám v repertoári. Pár sme ich vybrali aj nejaké noty mi dal. Prvého koncertu kapely sa bohužiaľ nedožil, ale keď sme začali s kapelou skúšať – to bol jún – júl 2008, nahrávali sme naše hranie na diktafón, urobili z nich cédečko a doniesli mu ho do Očovej. Každému susedovi, ktorý ho prišiel navštíviť – a chodilo tam vtedy veľa návštev – to cédečko púšťal aj trikrát: toto si ešte nepočul. Nahrávka mala nekvalitný zvuk, ale on sa z toho veľmi tešil.
Videl vo vás pokračovateľku.
Bol rád, že som sa na to dala, že si idem za svojím. Vedel, že to nebude ľahké, ktovie, či budú ľudia akceptovať ženu primášku. Vlastne mi radil, čo robiť, aby ma prijali. Ešte som bola veľmi skromná, až ustráchaná. Mala som dvadsať rokov, išla som zakladať kapelu a obklopila som sa hudobníkmi, o ktorých som si myslela, že sú niektorí lepší odo mňa a mala som trošičku zaváhania. Nebola som si istá, či na to mám a dedo mi dodal sebavedomie a silu. Veď ty hráš tak a tak, ty študuješ na vysokej škole, ty máš úplne iné ponímanie, a keď ponúkneš to, čo si ty, budeš mať vyhraté, hovoril mi. Vždy ma varoval, že sa nemám od nikoho dať nahovoriť na niečo, čo necítim. Mám stále robiť to, čo budem cítiť, a to bude tá správna cesta. Vtedy budem sebavedomá, istá aj výnimočná. Mám ísť za tým, čo cítim, som predsa primáška!
Ostatní členovia kapely nemajú vyštudovanú hudbu na vysokej škole?
Majú konzervatórium, Marek študuje na Akadémii múzických umení a cimbalista prerušil štúdium…
Ktorý nástroj rozhodol, že to bude iné ako cimbalová klasika?
Najmä gitara. Gitara predurčuje, že sa nemusí hrať iba rómska hudba, môže sa prejsť do bosanovy, samby a podobných štýlov. Hosťuje s nami aj perkusionista, snažíme sa tak prejavu dodať svieži nádych. Chcela by som sa dopracovať k world musik a ísť do sveta, lebo naša hudba tu možno nebude pochopená tak, ako by mala.
Foto: Ivan Majerský
Vystupovali ste už niekde v zahraničí? Chápali vás?
V Nemecku, v Rakúsku a v Česku. Mali sme úspech. Ľudia boli prekvapení a uchvátilo ich to, že prišla žena, primáška.
Ako ste oblečení?
Dali sme si ušiť aj kostýmy. Ja mám niečo na spôsob novodobej Cinka Panny – korzet a sukňu, ktorá je vpredu krátka a vzadu dlhá s volánmi. Je to aj troška sexi, ale veľmi nie. Renesancia Cinka Panny. Chlapci majú niečo ako fraky, frakové saká. Je v tom symbolika…
Vy chcete povýšiť rómsku hudbu do fraku? Hodí sa to? Nebude ju to zväzovať?
Záleží na tom, ako sa to podá. Rómska hudba sa dá podať tak, že človek má pocit, ako by to bola klasická hudba. Všetko sa dá poňať rôzne. Napríklad obyčajný Montyho čardáš sa dá zahrať klasicky, neklasicky, všetko sa dá rôzne interpretovať a niekedy nie je dôležité, kto čo hrá, ale ako to poníma.
Chceli by ste sa teda odlíšiť aj od ostatných rómskych kapiel?
Áno. Chceme dať skladbám hlavu a pätu, chceli by sme im dať aranžmány, aby to nebola len obyčajná pesnička, ktorá má štyri slohy a je zahratá od začiatku do konca. Ako keď sa napíše klasická skladba, ktorá má určitú formu, úvod a záver. Vlastne len použiť nejakú tému – možno z rómskej hudby – a urobiť z nej skladbu. Ja som predsa len klasik, vyštudovaný, klasickú hudbu milujem. A veľmi ma fascinuje, ako skladatelia dávnych dôb komponovali a dokázali urobiť gigantické diela, ktoré ľudia dodnes počúvajú, chodia na koncerty. Aby rómska hudba nebola len tá, pri ktorej sa tancuje, spieva, ale aby to bola pódiová hudba, koncertná.
Vraj máte rada aj džez?
Áno, veľmi rada. Každý lepší muzikant by mal mať rád džez, mal by sa k nemu troška priblížiť. Asi pred dvoma rokmi som hrala na džezovom festivale Martina Valihoru. Vtedy tam mal indickú kapelu a s nimi som hrala ako hosť. S Oskarom Rózsom a Martinom Valihorom som hrala aj na Cigánskom Bašaveli v rámci Divých makov.
Máte pred vystúpením scenár koncertu? Používate pri koncerte noty?
Dramaturgiu robím ja, vyberám skladby, ktoré by sme chceli hrať, ale preferujem hranie naspamäť. V ansámbloch obyčajne majú noty. S otcom hrávam vo Violin orchestri a tam máme noty. To je však väčší orchester, je nás asi desať, a to je iné. Hranie spamäti je spontánnejšie, uvoľnenejšie.
Máte vtedy lepší kontakt s divákmi?
Áno. A snažíme sa hrať taký repertoár, ktorý chytí ľudí a je rôznorodý. Hráme, samozrejme, tiež dedkove skladby, ktoré si rada aj uvediem. Napríklad Cigánsky plač, Škovránka a Montyho čardáš. Tieto tri nechýbajú na žiadnom koncerte. Aj ľudia ich majú veľmi radi.
Vyjadrili ste sa, že talent znamená len jedno percento úspechu. Koľko percent úspechu prináša také umelecky kvalitné rodinné zázemie, ako máte vy? Iní hudobníci takého dedka nemajú. To sú určite body navyše.
Samozrejme, a ja som si toho aj plne vedomá, ale každá minca má dve strany. Moje zázemie bolo úplne iné, ako u väčšiny, ale na druhej strane sa zasa odo mňa veľa očakáva. Sú to tlaky. Cítim, že na seba musím klásť o to väčšie nároky. Je to záväzok. Každý si povie, nech vnučka ukáže, čo vie.
Nemôžete si dovoliť zahrať zle…
Stále musím na sebe pracovať, cvičiť. Niektorí muzikanti vyštudujú a prestanú cvičiť, to si nemôžem dovoliť. Keď idem na pódium, vždy si hovorím: Dedko, neurobím ti hanbu. Ale pravda je, že už mám tú cestu vydláždenú a len pokračujem a dláždim možno ďalej pre mojich potomkov. Tie základy tam sú.
A potomkov kedy plánujete? Môže sa primáška aj vydať?
Samozrejme, musí sa vydať. Aj Cinka Panna sa vydala. Myslím, že za hudobníka vo svojej kapele. Aj ja sa raz určite vydám, ale neviem kedy. Láska je dôležitá v živote. Je to zdroj inšpirácie.
Cvičíte stále päť-šesť hodín ako počas štúdia?
Toľko už nie, to už mám odcvičené. Boli časy… ale také dve-tri hodinky každý deň určite hrám. Keď cestujeme na koncert, tak nie, ale inokedy áno. Mám doma malú izbu s pianínom a tam rada cvičím. Mama mi kričí z kuchyne: Načo toto cvičíš? Cvič iné! Je mi to niekedy smiešne. Doma je ona primáška.
Pri akej príležitosti vám dával dedko tie svoje husle? Bola to nejaká slávnostná udalosť?
Po tých husliach každý z rodiny túžil. Mali vynikajúci zvuk, dedko na nich dlho hral a prešiel s nimi kopu štátov sveta, ale všetci videli, že ja som jeho najväčší miláčik – my sme s ním aj bývali. Povedal mi, keď som išla na konzervatórium, že ak ma prijmú, tak tie husle budú moje. Vtedy som mala obdobie, že som chodila po rôznych celoslovenských husľových súťažiach, snažila som sa, a keď som doniesla nejakú cenu, tak sa z toho dedko veľmi tešil. A keď som nastúpila na konzervatórium, vlastne už v lete, tak mi svoje husle dal.
Foto: archív Barbory Botošovej
Pasovali vám jeho husle?
Som dosť útla aj ruku mám úzku a tie husle boli troška väčší formát, nesedeli mi celkom. Musela som sa s nimi trocha potrápiť zo začiatku. Predtým som mala husle tzv. dámskeho formátu, menšie husle na moju ruku. Jeho husle sú väčšie, také riadne, chlapské. Mám malú hlavu a niektorí si teda mysleli, keď ma s nimi videli, že hrám na violu. Ale zvykla som si na ne a stálo to zato – majú úžasný zvuk.
Nezávideli vám ich ostatní?
Chvíľu som aj počúvala všelijaké poznámky, ale dedko sa ma vždy zastal: ona má najväčší talent, zaslúži si ich. Hovoril o mne, ako by som bola nejaký génius. On ma tak videl. Tešila ho moja húževnatosť.
Teraz máte teda koľko huslí?
Mám ešte jedny, ktoré mi dal dedko tesne predtým, ako umieral, ďalšie mám od otca. Čiže troje a jedny elektronické. Hrávam však iba na tých prvých od dedka. Majú väčšiu škálu možností a mohutný zvuk. Ťažko sa to slovami opisuje. Keď chcem napríklad zahrať tak, aby bol v hudbe smútok, tak tam je taký šelest a ten viem z huslí vydolovať. Keď chcem, aby hudba znela dravo, môžem sa oprieť, ako chcem a nevyjde z nich pazvuk. Niektoré husle, keď sa na ne pritlačí, celkom nespolupracujú.
Majú husle od dedka zaujímavú históriu?
Je to nástroj z dielne bratislavského majstra Osvalda Willmana. On sa s dedkom poznal, dával mu husle skúšať a dedko si vybral tieto.
Aké je celkové prostredie, pre ktoré hráte? Aké máte ohlasy?
Momentálne vnímam situáciu v slovenskej kultúre príliš kriticky, ale, bohužiaľ, je to tak, že výnimočnému koncertu sa v médiách venuje minimum pozornosti. Potom sa koná komerčný koncert a čítam o ňom všade. Akoby kvalitné koncerty, za ktorými je skutočné umenie, prestávali ľudí zaujímať. Problém je internet – ľudia si radšej pustia niečo z youtube v pohodlí domova. Je to asi pochopiteľné, ale ja to nechápem.
Čo hovoríte napríklad na šialenstvo, ktoré spustil kórejský raper Psy so svojou odrhovačkou Gangnam Style?
To je strašné! Nie som diskotékový typ, ale v poslednom čase sme sa boli párkrát s priateľmi zabaviť. Keď toto začnú hrať, hneď som oblečená vo dverách a odchádzam. To je mimoriadne strašné, ale keď sa človek nad tým zamyslí, čuduje sa: Ak to dokázalo chytiť toľkých ľudí? A kam to až pôjde? Potom si mladý človek povie: Oplatí sa vôbec robiť skutočné umenie? To sa už asi v dnešnej dobe nedá. Hudobníci chystajú vážny koncert alebo experiment a premýšľajú, či budú vôbec schopní predať lístky! Sú tu také kvalitné projekty, na ktoré by ľudia mali stáť vonku v rade! V dnešnej dobe je to veľmi ťažké. Ľudia sú zvyknutí napríklad na určité kapely a tie počúvajú, ale nové kapely nemajú možnosť predstaviť sa. Nie preto, že by tie staré kapely boli také dobré. Jednoducho ich každý chce zo zvyku. Je to zvláštny zvyk – všade sú potom tí istí. Už roky. Vytráca sa úplne to, čo má priniesť umenie – sviežosť. Všetko sa stavia proti duševnému prežívaniu a umenie je pre dušu. Trocha som sa rozhorčila, ale je to tak.
Počúvate klasickú hudbu?
V aute mám strašne veľa CD a sama si robím dídžeja. Každý, koho zoberiem do auta, sa čuduje, aký mám rôznorodý repertoár. Ja mám na jednom CD nahratú klasiku, za tým cimbalovku, potom etno… Jednoducho podľa chuti.
Váš dedko kedysi povedal, že ľudia počúvali k nedeľnému obedu z rádia ľudovú hudbu a že to bolo pekné. Čo počúvate k nedeľnému obedu vy?
Pamätám si to, často sme sa o tom s dedkom rozprávali. Zapli ste si v nedeľu na obed televíziu a dávali tam ľudovú hudbu. Dodnes to tak ešte je myslím v Maďarsku, neviem, či ju hrá len rádio alebo aj televízia. U nás je vtedy v televízii politika. Máme však doma plno cédečiek a tak si my s maminou v nedeľu púšťame tie. Počúvame klasiku alebo ľudovú hudbu. Moja mama má veľmi rada klasiku. Varí a počúva Sibeliov koncert. Spieva si ho, ako by to bola nejaká ľudová pesnička a hovorí – to sú také krásne melódie. A pri tom mieša niečo v hrnci. Keď dovarí obed, sadneme si k stolu a to cédečko dopočúvame. Jej obľúbencami sú Čajkovskij a Sibelius.
Keď pomáhate deťom v Divých makoch, je to preto, že sú Rómovia, alebo že sú to talenty?
Úprimne povedané, ide o rómske deti, ktoré sú z ťažkých sociálnych pomerov. Netreba sa na to pozerať, či ide o Róma alebo nie, sú to však deti, ktoré by si umelecké vzdelanie nemohli dovoliť. Vďaka tejto organizácii sú finančne podporované, aby mohli chodiť na umeleckú školu a vzdelávať sa. Myslím si, že je úžasné podporovať ich vzdelanie. A celkovo, čo sa týka rómskej otázky, myslím si, že je najdôležitejšie podchytiť deti a pracovať s talentovanými a ambicióznymi ľuďmi. Treba podchytiť tých, ktorí chcú na sebe pracovať. Sú tam napríklad spevácke talenty, ja sa venujem pár huslistom. Chcem ich niečo naučiť, dávam im priestor k samostatnej práci, aby pracovali v kolektíve a mohli predvádzať, čo vedia. Súťaživosť tiež ľudí posúva.
Ste pre rómske deti vzorom?
Asi áno. Mám s nimi priateľský vzťah. Nie som nejaký pedagóg, skôr priateľka.
Povedali ste, že Slovensko sa rýchlo nasýti kultúry – ako vyvolať hlad po umení? Máme krízu, ľudia radšej – aj sú nútení – dávajú peniaze inde ako do kultúry. Ale umenie treba podporovať. Podľa mňa by ľudová hudba mala mať viac priestoru. Tým, že sme vstúpili do EÚ, sa začala vytrácať charakteristická črta nášho národa, naše cítenie, začíname sa správať ako ostatné krajiny a strácame identitu. Ja som kedysi hrala v detskom folklórnom súbore, bolo ich veľa – dnes zanikajú, rovnako, ako sú ohrozené ľudové umelecké školy. Pritom je tu veľa talentov, ale školy nie sú iba pre talenty, aj národ sa tým podvihuje. Prečo by mala byť najdôležitejšia len komercia a ekonomika? Ale to je môj názor, názor človeka, ktorý miluje umenie. Nemám pocit, že talent, ktorý sa narodí na Slovensku, má priestor, aby mohol tvoriť kvalitne a spokojne, aby mohol ľudí obohacovať. Poznám veľa spevákov alebo hudobníkov, ktorí boli vynikajúci, ale museli odísť do zahraničia, aby sa dočkali ohlasu, ktorý je pre umelca veľmi dôležitý.
Raz ste sa vyjadrili, že dedko bol výnimočný umelec a bezhraničný huslista. Čo je pre vás bezhraničný huslista? Že mu všade rozumejú?
Dedko hral ľudovú hudbu, ale doma cvičil klasické koncerty, a to takým spôsobom, že ma to uchvacovalo. Cvičil Mendelssohna, hral Čajkovského koncert, Španielsku symfóniu. To, čo sa naučil v klasickej hudbe, potom uplatnil v hudbe ľudovej. On nebol taký, že keď hral folklór, tak by cvičil len folklór. To sa mi páčilo a k tomu viedol aj mňa. Hovoril: V prvom rade je klasika. Ak budeš na tom stavať, už to bude vždy dobré. To je to pozdvihovanie. A ďalšia vec – bezhraničný bol aj v tom, že nech hral pre akékoľvek publikum, či pre dedinu, či pre mesto, či pre dvadsať alebo dvesto ľudí, vždy vedel zahrať tak, aby mali zážitok. Je veľmi dôležité, aby to umelec vedel. Mnohí totiž hrajú najmä sami pre seba. Umelec je služobník, musí vedieť vyprodukovať to, čo ľudí obohatí, nielen to, čo teší jeho. Muzikanti často hrajú to, čo majú oni radi, vyžívajú sa vo svojich postupoch a harmóniách, ale v umení ide o to, aby boli ľudia na koncerte uchvátení. Umelec musí vedieť vyvolať v obecenstve silný umelecký zážitok. V tom je jeho poslanie.
Barbora Botošová
Narodila sa 18. augusta 1987 v Bratislave do hudobníckej rodiny – jej otec je huslista Eugen Botoš, dedko známy ľudový muzikant Ján Berky-Mrenica. Husliam sa venuje od 6 rokov. Vyštudovala konzervatórium a potom VŠMU v triede prof. Petra Michalicu. V roku 2008 založila kapelu Bohémiens, ktorej je primáškou podľa vzoru legendárnej Cinka Panny. Bohémiens vystupovali na rôznych festivaloch na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2010 sa Barbora Botošová venuje lektorskej činnosti v Divých makoch, kde spoluvytvára dramaturgiu koncertu talentovaných rómskych detí na festivale Cigánsky Bašavel. Hrá so svojím otcom aj vo Violin Orchestra a tiež v komornom zoskupení The Ladies.