Násilie nie je facka. Je to forma moci

Po rokoch sa rozhodli oceňovať tých, ktorí najviac prispeli k odklínaniu spiacej verejnosti. V predvečer Medzinárodného dňa žien si jednu z cien Piata žena odniesla Iveta Škripková v mene štúdia TWIGA (Theater women improvisation gender action) pri Bábkovom divadle na rázcestí v Banskej Bystrici. „Násilie nie je facka ani bitka. Násilie je permanentný trvalý proces, v ktorom niekto niekoho ovláda,“ hovorí riaditeľka divadla, zakladateľka štúdia, dramaturgička a autorka Iveta Škripková.

Prečo sa vo svojej tvorbe venujete práve ženskej otázke?
Venujem sa ženskej skúsenosti viac ako desať rokov vo svojej autorskej a režijnej tvorbe. Hľadala som, čo sa ma osobne najviac dotýka. Akosi prirodzene som sa dostala k otázkam, kto som, kde žijem, či je život v ženskej koži iný ako v mužskej. Slovom, k otázkam ženskej identity. V tejto téme sa vynorili rôzne tabu. Jedným je práve domáce násilie na ženách. No významným tabu je naša celospoločenská tolerancia násilia. Myslím akékoľvek násilie, nielen voči ženám, ale voči marginalizovaným skupinám či deťom, starším ľuďom, národnostným skupinám a podobne. V súčasnosti je téma násilia v akejkoľvek forme a intenzite pre mňa jednou z najdôležitejších.

Ktorý druh násilia považujete za najnebezpečnejší – násilie na deťoch, ženách alebo na závislých skupinách, ako sú invalidi, starí ľudia?
Podľa môjho názoru je to všetko rovnako zlé a nedá sa vyčleniť, ktoré násilie je lepšie alebo horšie. Jednoducho už to, že existuje spoločnosť, postavená na tolerancii násilia, je zlým východiskom pre život ľudí.

Naozaj máte pocit, že stále väčšinovo tolerujeme násilie a nevieme sa mu brániť, keď je celý svet prepojený a štáty prijímajú antidiskriminačnú legislatívu? Nezasvätenému sa môže zdať, že dnes už nikto nemusí zotrvávať v násilníckych vzťahoch.
Násilie nie je len to, čo je viditeľné navonok, ako údery, facky, vulgárne oslovenia. Násilie je tiché a neviditeľné a deje sa niekoľkými prúdmi. Je klasifikovaných päť druhov násilia – ekonomické, sociálne, psychické, fyzické a sexuálne. Začína sa od banálnych posmeškov, dokonca vtipov. Ak sú vtipy založené na ponižovaní niekoho iného, niečo nie je v poriadku. Prečo nám pripadá zábavné ponižovanie iných? Násilie nie je facka ani bitka. Násilie je permanentný trvalý proces, v ktorom niekto niekoho ovláda – potichu alebo viditeľne. Naše štúdio TWIGA sa venuje násiliu na ženách v párových vzťahoch. Skúmame mocenské schémy v rodine z hľadiska ženskej skúsenosti, lebo „ženy vydržia všetko“. Veľakrát sa nám zdá, že to, čím žena v mene lásky prechádza a čo prežíva, ani nie je násilie, že je to niečo normálne. V mene lásky a zachovania rodiny prinášame najväčšie obete. Ibaže obete sa vyžadujú predovšetkým od ženy, matky.

Porota vybrala z troch kandidátov na cenu práve vás aj pre kampaň, s ktorou ste vyšli mimo stien divadla priamo medzi ľudí.
Východiskom k nominácii bol happening v obchodných centrách proti domácemu násiliu, páchanému na ženách, s názvom Vec: cesta číslo 5. Odohrával sa v obchodných centrách v siedmich mestách – v Banskej Bystrici, Martine, Poprade, Prešove, Košiciach, Michalovciach a Bratislave a podieľalo sa na ňom viacero miestnych organizácií, venujúcich sa práve tejto téme. Hrali sme v šiestich kójach, jedna bola domácnosť, ďalšia kúpeľňa, iná škola… V každom priestore sa odohrávala iná forma násilia – od nebadateľného, tichého, až po fyzické. Na konci sme vypískali násilie a čítali mená obetí.

Foto: Dodo Šamaj

projekt Vec: cesta číslo 5 Rôzne druhy násilia predstavil projekt Vec: cesta číslo 5 v obchodných centrách.

Tolerancii k násiliu sa učíme už v detstve. Ako deťom vysvetliť, kde sa začína násilie? Aj deti si vedia ubližovať, šikanovať sa navzájom. Na druhej strane mnoho dospelých vraví, že do sporov detí sa netreba miešať, nech si to vyriešia a učia sa životaschopnosti. Ako posúdime, kde je ešte detská hra a kde sa začína týranie druhého dieťaťa?
Detská hra? Je pekné, čo ste povedali o detskej hre, lebo 28. marca má v našom divadle premiéru hra Diagnóza: slovo, v ktorej sa venujeme jazyku a tomu, čo je za slovami skryté. Mottom inscenácie je, že stačí vymeniť slovo a všetko je inak. Skúmame detské hry, napríklad Krvavé koleno, Slepá baba, veršovačky, krásne slovo, mediálne prejavy, reklamu. Pri výskume jazyka zrazu zistíte, že v rozprávkach, rovnako ako v detských hrách, sú skryté kódy ovládania a násilia. V detských hrách vždy vyhráva silnejší, nie šikovnejší alebo slabší. A ako určíme hranicu medzi hrou a týraním? Keď niekto presiahne privátnu, osobnú zónu druhého a spôsobuje mu/jej niečo, s čím on/ona nesúhlasí, tak pácha násilie.

Asi nie je ľahko prijateľné, že hry, na ktorých vyrastali starí rodičia, sú násilnícke.
Napríklad Slepá baba je hra, ktorá hovorí: „Slepá baba, na čom stojíš?“ „Na klátiku.“ „Akú chceš?“ „Štípanú.“ „Málo. Akú chceš?“ „Udieranú.“ „Málo. Akú chceš?“ „Pľuvanú“…a tak ďalej. Priamo vyzývate niekoho, aby vás štípal, udieral, opľúval. Istým spôsobom ho v rámci hry pripravujete na to, aby ubližoval. Samozrejme, je pri tom kopa zábavy a vzrušenia. Na ubližovaní sú postavené nielen mnohé detské hry, ale väčšina medziľudskej komunikácie.

Môžete povedať nejaký príklad z reklamných textov alebo zo správ?
Dámy, máte prsia? Prečo ich nenosíte? Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. (V mene lásky všetko.)

Inscenácia Diagnóza: slovo je vyvrcholením projektu Lexikón sexizmu. Znie to ako dobrý komerčný názov, čo to však znamená vo vašom ponímaní?
Lexikón sexizmu je projekt, na ktorom sme spolupracovali s katedrou slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Mateja Bela a s banskobystrickou časťou Amnesty International Slovensko. Venovali sme sa práve výskumu jazyka, kedy, kde a ako sa objavuje sexizmus, teda ovládanie, znevýhodnenie človeka na základe jeho pohlavia. Stačí, že niekto je žena, a už si z neho robia posmešky, napríklad slovami „baba, babizňa“, alebo nadávkami. Samozrejme, deje sa to aj iným marginalizovaným skupinám, napríklad gejom. Keďže v našom divadle pracuje od roku 2007 štúdio TWIGA, my si všímame rodovo podmienenú ženskú skúsenosť a obrazy znevýhodňovania a tabuizovaných tém.

S projektom Lexikón sexizmu ste sa nedávno dostali do sporu s teologickým Inštitútom Leva XIII. a poslancom Národnej rady za OľaNO Richardom Vašečkom. Obvinili vás, že propagujete homosexualitu medzi deťmi a žiadali zákaz financovania „homo-loby“ vládou. Ako si vysvetľujete tento útok?
Došlo k úplnému nepochopeniu toho, kto sme a na čom pracujeme. Účelovo zneužili deti a homosexuálnu komunitu.

Je vôbec možné propagovať homosexualitu? Nebol to opäť len prejav netolerancie a násilia, páchaného na jednej menšine?
Áno, je to prejav surovej netolerancie. LGBT komunita jasne odpovedala na obvinenia a presne to pomenovala vo svojom liste premiérovi.

Ľudia veľmi nechápu, čo je rodové štúdio a na čo slúži. Môžete to vysvetliť?
V štúdiu TWIGA si všímame tradičné obrazy správania a myslenia mužov a žien – to, v čom bežne fungujeme a sa čo nám javí normálnym z hľadiska predstáv o mužskosti a ženskosti. Všímame si konvenciu a komerciu – telenovely, ale aj umelecká literatúra, kopírujú tradičný model správania muža a ženy. V našich inscenáciách ukazujeme, ako tieto tradičné modely dopadajú na indivíduum človeka, na život ženy.

Prečo ešte stále nie sme ochotní ani hovoriť o tradičných modeloch, ktoré nás obmedzujú?
Pretože by sme stratili istotu. Človek, muž či žena, potrebuje niečomu veriť, potrebuje mať ideály a jedným z najväčších ideálov a mýtov je láska. Len čo sa začne narúšať tento mýtus večnej lásky až po hrob medzi dvoma ľuďmi, znepokojíme sa a nechce sa nám púšťať do odhalení, ako to s nami a s tou láskou v skutočnosti je, komu a čomu slúži a v mene čoho sa to všetko, tak hlboko osobné, a predsa spoločensky riadené, deje.

Muž je stále akýmsi spoločenským potvrdením ženy a nielen ekonomicky je ťažké zo vzťahu odísť.
Súhlasím. Jeden z najznámejších feministických postulátov vraví, že príbeh ženy sa píše podľa jej muža, za koho sa žena vydá, taký má spoločenský status. V mene lásky sme – ženy aj muži – schopní prijímať veci, ktoré by sme inak neprijali. Máme v hlave nasadený čip menom láska. Je to spoločenská dohoda.

Zotrvávanie v nezdravých vzťahoch vyplýva aj z úsilia prežiť a vôbec z usporiadania spoločnosti. Neexistujú nájomné byty, nemáte kam odísť, je stále menej práce a podobne.
Pravdaže, ide aj o stratégiu prežitia. Väčšina partnerov, aj keď sa rozvedú, alebo sa pokúšajú o rozvod kvôli násiliu, zotrváva v jednom byte. To nie je východisko pre obete násilia, ale náš sociálny systém si to nevšíma ako problém. Viete si predstaviť, ako sa žije takejto rodine v jednom priestore s násilníkom. Na odovzdávaní cien Piata žena na to upozornila ďalšia z ocenených, psychologička Eva Sopková – prečo štát dáva toľko miliónov na futbalové štadióny, keď len zlomok z toho by stačil na záchrannú sieť pri riešení domáceho násilia na ženách, na riešenie ich sociálnych problémov, aby sa zlepšili životné podmienky ich aj ich detí. Ibaže z politikov a političiek, ktorí majú zákonodarnú moc, to nikto nepovažuje za problém. Už sa opakujem, ale je to preto, lebo násilie sa v našej spoločnosti považuje za normálne.

Pri skúmaní rodovej problematiky spolupracujete so združením Aspekt. Aká dôležitá je pre vás spolupráca so zakladateľkami feminizmu na Slovensku?
Pre mňa osobne, v mojej tvorbe, bol Aspekt kľúčový. V roku 1994 som objavila časopis Aspekt, začala som čítať knihy, ktoré vydali. Našla som odpoveď na mnohé otázky, ktorým som ja sama nerozumela. Je pre mňa stále cťou pracovať s Janami (zakladateľkami Aspektu Janou Juráňovou a Janou Cvikovou), myslím si, že tieto dve ženy pohli Slovenskom – urobili skutočnú myšlienkovú revolúciu tým, aké témy a otázky priniesli v časopise Aspekt, aké knihy prekladali, čo vydávali a vydávajú v rovnomennom vydavateľstve. Naše divadlo a Aspekt sme spolu v rokoch 2005 až 2008 pracovali na projekte www.ruzovyamodrysvet.sk, ktorý bol zameraný na zvyšovanie rodovej citlivosti verejnosti. Po skončení projektu sa naše rodové snaženie neskončilo, vyústilo do vzniku štúdia TWIGA

Rodové divadlo znie veľmi vážne. Ako sa dá robiť pre deti?
Pre mňa je to život, je to ľudské. Práve s Aspektom sme pre deti robili dve predstavenia v rámci projektu www.ruzovyamodrysvet.sk – Anička Ružička a Tonko Modrinka a Neposlušné macíky. Stále ešte hrávame predstavenie Anička Ružička a Tonko Modrinka, kde sme si všimli, že aj chlapec môže byť bojazlivý, aj dievča môže byť odvážne. Vymenili sme tradičné roly, podľa ktorých je dievčatko poslušné a málo odvážne a chlapci sú hrdinovia. Anička všetko chcela, škriabala sa po stromoch a brat bol veľmi bojazlivý. Išlo nám o narušenie tradičného vnímania, aj chlapci majú právo na strach a je to pre nich traumatizujúce, keď sa im prízvukuje – nebuď baba. Aj dievča má právo škriabať sa po stromoch. Naša herečka Mária Šamajová zaň dostala v roku 2007 medzinárodnú cenu na festivale v Lodži.

Úspešnou bola aj hra pre dospelých Reality snow v hlavnej úlohe s populárnou herečkou Janou Oľhovou. Dá sa ešte vidieť?
Reality snow patrí medzi naše najúspešnejšie predstavenia a opäť ju uvádzame 2. apríla. Jana Juráňová ju napísala pre BDNR, premiéru mala v roku 2011 a Jana Oľhová, ktorá hrá hlavnú rolu matky, si za ňu odniesla zvláštnu cenu za herecký výkon na festivale Nová dráma 2012. Ide o veľmi bežný, takmer každodenný príbeh spolužitia matky na dôchodku a jej dvoch dcér. Všetci si plnia svoje povinnosti, majú sa rady, navonok všetko funguje, no za tým je veľa bolesti, potreby niečo zmeniť, ale v konečnom dôsledku nikto nič nezmení. Matka stále sleduje televíziu a po čase sa vysielanie zmení na realitu jej dcér, ktorú vníma ako televízny seriál. Vidí a vie, ako žijú jej dcéry, ale nikdy sa o tom neporozprávajú.

Štúdio TWIGA uvádza aj vaše autorské projekty. Ktorý bol najúspešnejší?
Veľmi úspešná je inscenácia MOCAD®ÁMY – príbehy v ženskej koži, ktorú hráme od roku 2008. Venuje sa pocitom a problémom žien, vekovo v koži S, M, L, XL. Tematicky inscenácia hovorí o inštituciona­lizovanom násilí. Do autorských hier štúdia TWIGA vnášajú autentické skúsenosti a vnímanie svojho ženstva aj samotné herečky, ktorými sú členky divadla a súčasne študentky Akadémie umení v Banskej Bystrici. Jedna časť inscenácie je napríklad venovaná chudnutiu, druhá hovorí o pôrode, ako sa k rodičke správajú na sále, keď sa žena stáva len číslom, v ďalšej monodráme rozpráva svoje zážitky krásna blondínka.

Aké problémy môže mať krásna blondínka?
Všeobecne sú blondínky považované za krásne, ale „blbé“, čo je len krôčik k bežnému ponižovaniu, k frekventovanému sexuálnemu obťažovaniu pekných a mladých žien. Je to len jedna z foriem neviditeľného spoločensky tolerovaného násilia. Nemenovaný politik sa vyjadril k téme, aby bolo viac žien v politike, takto: „Určite, politika potrebuje viac krásnych a nežných žien.“ Nebol si vedomý, že kladie do popredia krásu a telesnosť, nie rozum a myslenie žien. Túto formu diskriminácie mnohí nevnímajú, skôr obdobné vyjadrenia považujú za lichôtku. Násilie je celospoločenský problém, nie je to vecou jedného násilného manžela alebo vzťahu. Násilie je forma štruktúrovanej, spoločensky odobrenej moci, a v párových vzťahoch sa prejavuje vždy cez ovládanie jedného z partnerov druhým a opačne. Násilie existuje v rôznych formách a intenzite, existuje všade okolo nás, vo všetkých druhoch vzťahov, bez ohľadu na sociálne postavenie, vzdelanie, národnosť, vierovyznanie.

To je veľká otázka celej súčasnosti – zmena uplatňovania moci a posun k spoluúčasti a tolerancii.
Severské krajiny, ako sú Nórsko, Fínsko, Švédsko, majú iný sociálny systém, venujú sa rodovej rovnosti, vzdelávaniu v oblasti scitlivovania verejnosti na prejavy násilia. Dobre, že o tom vieme. Dobre, že existujú súťaže, ktoré upozornia na problémy a na ľudí, ktorí bojujú proti násiliu. Faktom ostáva, že kým budeme prioritne budovať napríklad futbalové štadióny a systémovo necháme obete násilia (deti a matky) napospas násilníkom, tolerancia a citlivosť verejnosti k akýmkoľvek mocenským prejavom ostáva len na úrovni spoločenskej utópie. A tú na Slovensku praktizujú len skupinky oduševnených dobrovoľníčok z nezávislého tretieho sektora alebo napríklad v jednom vidieckom divadelnom štúdiu. Zásadne sa však, žiaľ, nič nemení.