Do súťaže, ktorú sme odštartovali v pondelok na poludnie, ste mohli vybrať ženu svojho života a pár slovami opísať, prečo by si práve ona podľa vás zaslúžila odmenu – krásnu kyticu kvetín. Z odozvy sme boli skutočne príjemne prekvapení. Do mailovej schránky prichádzali samé pozitívne, láskou a obdivom či úctou a vďakou naplnené príspevky od vás – našich čitateľov. Písali muži, aj ženy, bez rozdielu neváhali oceniť ženy vo svojom okolí manželia, synovia aj dcéry, otcovia, susedia, dobré kamarátky, mladí aj starší. Vybrať z nich trojicu víťaziek, ktorým zazvoní pri dverách kuriér s kyticou, bolo náročné.
Napokon sme sa v redakcii Žena.pravda.sk zhodli na mene absolútnej víťazky, ktorá získa kyticu za 50 eur. A tiež dvoch ďalších nominovaných dámach. To však neznamená, že by ostatné príspevky neboli zaujímavé alebo dostatočne lichotivé. Napísali ste nám krásne emaily a potvrdili tiež, že ľudia dokážu uvažovať pozitívne, oceňovať a nechať sa viesť srdcom. Okrem troch „víťazných“ príspevkov zverejňujeme aj ďalších desať, ktoré oslovili členov redakcie – ženy aj mužov. Snažili sme sa vybrať mamičky, dcéry, kamarátky aj manželky či učiteľky. Kytice nemôžeme poslať všetkým, ale snáď bude pre dámy odmenou aspoň to, že si prečítajú, ako krásne o nich hovoria a myslia na nich ich najbližší…
Kyticu v sume 50 eur získava Mária Senčeková z Jasenia
Jej dcéra Monika Kubíniová nám napísala nasledujúci email:
Foto: Dagmar Teliščáková
Žena s veľkým Ž je moja maminka Mária. Ďakujem za život, ktorý mi dala, za lásku, ktorú dáva nielen mne, ale aj mojej rodine a za veľkú pomoc v mojom živote, najmä za posledných pár rokov. V jeden krásny slnečný deň pred piatimi rokmi sa mi narodil môj druhý syn Martinko. Po niekoľkých hodinách jeho života boli u neho spozorované novorodenecké kŕče, diagnostikovali ich ako ťažké epileptické záchvaty. Lekári mu nedávali šancu dožiť sa novorodeneckého veku, teraz bude mať päť rokov, je ležiaci, pretáča sa, nerozpráva. Po jeho narodení som s ním musela zostať v nemocnici v Bratislave na Kramároch a doma v Brezne zostal prvorodený syn Andrejko, ktorý mal 2 roky a starala sa o neho moja maminka. Naučila ho základné životné veci, básničky, pesničky, maľuje s ním, vyrába rôzne veci s papiera a iných materiálov. Vždy, keď sme v nemocnici alebo na rehabilitačnom pobyte, pomáha mi. Aj teraz sme na 4-týždňovom rehabilitačnom pobyte, vzdialení od domova 170 kilometrov, z Andrejka je už prváčik, tak stará mama s ním píše úlohy, spoznáva písmenká, počíta príklady. Aj keď aj moja maminka má za sebou ťažkú liečbu chemoterapiou a čaká ju ešte šesť týždňov ožarovania, má v sebe toľko energie, že dokáže pomôcť. Maminka ďakujem, za všetko čo pre nás robíš.
Kyticu v sume 30 eur získava Mária Puchá z Liptovského Mikuláša
O kvety pre ňu požiadala Daniela Brunová s nasledujúcim listom:
Ak si niekto zaslúži úctu a vďaku, tak je to pani Mária Puchá, momentálne žijúca v Centre sociálnych služieb Anima v Liptovskom Mikuláši. Žije v tomto zariadení so svojím ťažko postihnutým synom Peťkom a napriek tomu, že ona sama je po niekoľkých mozgových porážkach, a ako malé dievčatko prekonala mozgovú obrnu, s láskou a v rámci možnosti sa o neho nepretržite už vyše 40 rokov stará. Nie je to moja príbuzná, len dobrá priateľka. Od nej odchádzam vždy o niečo bohatšia. Nie sú to peniaze. Je to poznanie, že ešte stále existujú vysoko hodnotní ľudia.
Kyticu v sume 20 eur získava Ľubica Heribanová z Hornej Potône
Dostane ju vďaka nasledujúcej prosbe od manžela Ľuboša Heribana:
Naše prvé rande sa odohralo presne pred šiestimi rokmi na MDŽ. Bol som vtedy ešte obyčajný študent na vysokej a ona pracovala ako sestrička v Národnom onkologickom ústave, pracovala s pacientmi na chemoterapii. Už od detstva vedela, že chce robiť práve túto prácu. Nevzdala sa, ani keď sa to nestretlo s pochopením u rodičov. Vyštudovala strednú odevnú školu, neskôr sociálnu prácu, ale stihla si urobiť aj Vysokú školu zdravotnícku. Aj vďaka tomu mám doma jedinečnú kombináciu v jednej osobe. Dokáže poskytnúť prvú pomoc, pochopiť človeka pri hlbokom rozhovore a ušiť si šaty na ples. Po svadbe v roku 2010 sme prvé dva roky prežili u rodičov v petržalskom byte, plánovali sme si postaviť dom na vidieku. Minulý rok sme sa konečne sťahovali do vlastného – sparťanských podmienok – a dnes žijeme v rodinnom dome s dcérou Eliškou aj synom Martinkom, ktorý prišiel na svet len pred dvoma mesiacmi. Väčšinu týždňa je moja manželka na deti sama, za prácou cestujem preč. Pre ženu z hlučného mesta plného obchodov bol taký prechod dosť náročný a stále si zvyká. Verím, že ak by jej na dvere zabúchal kuriér s peknou kyticou, znamenalo by to pre ňu vytrhnutie zo stereotypu materskej dovolenky, ale aj motiváciu konať naďalej statočné činy.
Do desiatky čitateľských príspevkov pre ženy s veľkým Ž sme vybrali nasledovné:
Zuzana Sedláková pre 92-ročnú babičku a svoju mamu:
Navrhujem moju babičku, pretože sa dokázala prispôsobiť aj tejto rýchlej dobe, nenechala sa „vykoľajiť“ ničím na svete a malými krôčikmi kráča po tejto zemi neuveriteľných 92 rokov aj keď v živote nepoberala nemocenské dávky, či podporu v nezamestnanosti. Je to taká naozajstná babička a keď bola zdravá nosila vlastnoručne vyšitý podolský kroj. Vždy bola a je milá a pripravená pomôcť – hoci v posledných rokoch „len“ milým slovom. V neposlednom rade by však tá kytica patrila aj mojej mamičke a krstnej mame, ktoré sa o ňu príkladne a skromne starajú bez „podpory“ tohto neschopného štátu.
Lucia Nováková pre svoju mamu Boženu Novákovú:
Priala by som si odmeniť moju úžasnú mamu Božku Novákovú, ktorá pri mne stála v čase mojej choroby, chodila za mnou intenzívne počas hospitalizácie, starala sa o mňa po operácii hrubého čreva. Moja mamina už doopatrovala svoju svokru-otcovu mamu a postupne sa postarala aj o vlastných rodičov – dedka, po ňom babku, medzitým aj staršieho brata a teraz k nám pribudol do domácnosti aj jej mladší brat, ktorý ako dlhodobo nezamestnaný, takmer bezdomovec, zostal po operácii žalúdka a diagnostikovaní rakoviny u nás. Ujala sa ho bez výhrad a aj preto myslím, že práve ona je tá Žena s veľkým Ž, ktorá si zaslúži našu pozornosť.
Mária Ferenczová pre svoju susedku Boženu Sedlákovú:
Som po šesťdesiatke a začala som mať zdravotné problémy a veľmi som uvítala pomoc mladšej susedky. Veľmi mi pomáha a nikdy nie je zištne. Nedávno ma ochotne odviezla do nemocnice, pravidelne sa pýtala, čo potrebujem doniesť, zariadiť či vybaviť. A aj po návrate z nemocnice viackrát denne za mnou zašla – robí tak aj dnes, keď už pomoc nepotrebujem. Všetko robí s úsmevom na tvári, je plná entuziazmu a šíri okolo seba výborné fluidum, nabíja tak aj mňa. Stále myslí pozitívne, čo v dnešnej dobe je vzácnosť. Vzdávam jej úctu a prajem aj iným ľuďom, aby sa mohli zo života radovať, hoci ich blízki a milujúci sú ďaleko, keď majú v okolí takúto obetavú a spoľahlivú osobu.
Ing. Štefan Sloboda pre dcéru Lenku Slobodovú:
Má len 24 rokov, je mladá a pekná, umelecky nadaná a má veľmi dobré srdce. Po štúdiu na vysokej škole sa sama rozhodla, že pôjde na misiu do Afriky. Deti sú jej srdcová záležitosť a pomoc druhým má jednoducho v krvi. Sama si zohnala sponzorov, ktorí je uhradili náklady, naučila sa plynule anglicky bez toho, aby navštevovala nejaký jazykový kurz. Prežila v Ghane na chudobnom vidieku neuveriteľné veci, učila deti, zachraňovala mladé dievčatá z ulice pred nútenou prostitúciou a verila, že toto je to správne, čo má urobiť a čomu sa chce venovať. Podotýkam, že nie je rehoľná sestra, ale úplne obyčajné mladé dievča – žena. A v jej plánoch je čo najskôr sa vrátiť do Afriky, alebo inde, kde by mohla byť prospešná chudobným deťom. V jej veku, keď si mnohé mladé ženy naplno užívajú život, je to fantastické a obdivuhodné a patrí jej môj hlboký obdiv a úcta. A patrili by jej aj vtedy, keby to nebola moja dcéra.
Denisa Kukuliaková pre svoju kamarátku Janku Šimuniovú:
Je to osoba, ktorú poznám už vyše 30 rokov, chodili sme spolu na základnú školu, potom sa naše cestičky na chvíľu rozišli, ale vždy sme si písali, volali. Krátko po škole som sa vydala a odsťahovala ďalej od môjho rodiska, Janka zostala doma. Zase sme fungovali formou listov, telefonátov. Predvlani sme sa nejakým úžasným spôsobom stretli po 20 rokoch. Plakali sme, smiali sa, všetko naraz. Ani naše „veľké“ decká to nechápali, aké emócie urobí jedno stretnutie. A odvtedy hľadáme minimálne raz za rok chvíľku, aby sme sa osobne stretli, porozprávali, postískali. Je skvelá, nikdy ma nepodrazila, vždy mi pomohla, poradila, vypočula. Mám ju veľmi rada a chcem, aby sa nikdy a nič nepostavilo medzi nás a naše priateľstvo!
Marek Mittaš pre svoju priateľku Paulínu Luptákovú:
Ráno sa budím a ona leží vedľa mňa. Pozerám, ako dýcha a iba tým jediným zo mňa robí najšťastnejšieho človeka. Som súčasťou sveta, ktorý si vyvolila za svoj a stala sa svetom mojím. K dokonalej kráse nepotrebuje nič viac, len úsmev na tvári a iba mne dovolila vidieť, kedy je najkrajší. Moja Paulínka, denno – denne v práci ako lekárka zachraňuje ľudské životy. Cudzím ľuďom vracia dôvod na radosť z dobrých výsledkov, pričom nie je chladnou postavou v bielom plášti, ale živým srdcom oddelenia rádiológie. Pritom, keď sa zobudím vedľa nej, viem, že som zachránený aj ja. Od samoty od nudy, od zlých nálad a od života bez naplnenia. Spája nás láska a dnes viem, že toto slovo nie je o spojení dvoch ľudí, ale o nájdení ideálnej osoby, s ktorou život rozkvitne ako kvety.
Denisa Ambrová pre učiteľku Zlaticu Schreiberovú:
Dodnes nechápem, ako mohla naša pani učiteľka mať pre viac ako tridsať žiakov prvej triedy toľko pochopenia a podpory. Bolo nás veľa a určite sme neboli všetci geniálne deti, čo sa učia sami od seba. Nepamätám si, že by musela zvyšovať výrazne hlas alebo používať nejaké iné donucovacie prostriedky. Bola prirodzenou autoritou, ktorú sme rešpektovali a pritom sme ju mali radi. Pre mňa bola pani učiteľka pokladom, pretože ma naučila školu a vedomosti milovať. Dodnes sa rada učím všetky nové veci, aj keď som už zo školských lavíc dávno vyrástla. Preto si myslím, že byť dobrým učiteľom je hlavne o osobnosti učiteľa a jeho prístupe k deťom.
Ivan Kiss pre manželku Evu Kissovú:
Som presvedčený, že to je najlepšia žena pod slnkom, strašne si ju vážim za to, čo robí pre naše deti, pre naše manželstvo. Po narodení druhej dcéry som dostal pracovnú ponuku v zahraničí, ktorú som neodmietol s tým, že nanajvýš po roku sa vrátim. Z roka sa stalo sedem a počas tohto obdobia sa manželka starala o dve dospievajúce deti, popri zamestnaní na smeny stále študuje na vysokej škole a zvláda domácnosť. Nikdy som ju neprestal milovať, aj keď mnohí ľudia takýto vzťah na diaľku odsudzovali. Ja mám však pocit, že naša láska má stále čaro a je zo dňa na deň silnejšia. Preto si myslím, že by si zaslúžila potešiť krásnou kyticou. Ak ju nepotešíte vy, spravím to sám – už na Veľkú noc.
Iveta Ďurindová pre starú mamu Rozáliu Žibrinovú:
Ako mladé dievča stratila svojho otca, preto ako najstaršia dcéra pomáhala svojej mame s výchovou dvoch mladších sestier. Vydala sa za životnú lásku, porodila vytúženého syna – môjho otca. Ale žiaľ, šťastie ju opustilo – ako mladá ovdovela, jej životu dával zmysel jediný syn. Bohužiaľ, pred dvoma rokmi nás navždy opustil aj on. To bola asi najťažšia rana pre moju starkú a bolo ťažké vrátiť jej znovu chuť do života. Ale aj dnes sa ešte tešíme z našich spoločných dní, starká má rada jarné mesiace – keď príroda ožíva a preto si myslím, že by si zaslúžila kytičku z úcty a lásky.
Terka Bugárová-Pápežová pre učiteľku Annu Ehrenbergerovú-Sokolovú:
Učila ma na základnej škole v dedinke Sološnica na Záhorí, prišla tam z Bratislavy. Bola krásna, mladá a hlavne milá a úžasná pani učiteľka. Vtedy učitelia bývali na dedine v podnájmoch v rodinách, takže sa zdržovali v dedine po celý týždeň a mali tak čas navštevovať rodiny detí. Pani učiteľka Anička bola v dedine veľmi obľúbená, milá ku každému, každého milo pozdravila, podebatovala, vyžarovala dobrotu a úctu k mladým aj starším. Pre mňa bola idolom. Od ukončenia základnej školy sme už mali veľa stretnutí s bývalými spolužiakmi a naša Anička Ehrenbergerová-Sokolová vždy príde, je stále milá, úžasne vzdelaná, rozhľadená, stále vyzerá mladistvo, má krásneho ducha a počúvať ju pri téme z hocijakej oblasti je zážitok. Mám Vás veľmi rada, milá pani učiteľka Anička Ehrenbergerová-Sokolová!
Redakcia si vyhradzuje právo na skrátenie a úpravu jednotlivých čitateľských príspevkov.