V živote sa treba občas zasmiať

Dana Zacharová-Jarunková je ilustrátorka a karikaturistka. Dcéra spisovateľky Kláry Jarunkovej spomína na mamu ako na skvelého, tvorivého človeka, s ktorým bola radosť spolupracovať.

14.01.2009 13:00
V živote sa treba občas zasmiať
V živote sa treba občas zasmiať
debata

Mamin román Jediná ilustrovala ešte ako prváčka na Vysokej škole výtvarných umení. Odvtedy vytvorila množstvo ilustrácií ku knihám rôznych autorov. Na svet sa rada pozerá zo zábavnejšej stránky a aj preto rada kreslí karikatúry. Vlani ju na festivale humoru Kremnické gagy ocenili Zlatým gunárom za karikatúru.

Ako sa ilustrujú knihy vlastnej mamy?
Ľahšie, lebo ju poznáte lepšie ako ktokoľvek iný, alebo ťažšie, pretože mama býva k dcére kritickejšia? Mama sa zdržala akýchkoľvek poznámok a tešila sa na výsledok. Celé si to vymyslelo vydavateľstvo, ktorému sa zdalo zaujímavé, aby na jednej knižke spolupracovali matka a dcéra. Bola som ešte študentka a nenamýšľala som si, že by si ma vybrali pre prelomový výtvarný prejav. Brala som to ako úžasný zážitok.

Čítali ste mamine knižky ešte predtým ako vyšli?
Samozrejme, bola som mamin prvý čitateľ. Milujem jej knižky a rozumiem im. Viete, veľký talent v jej prípade neznamenal – čo sa občas stáva – určitú izolovanosť. Moja mama bola vyslovene žiarivý človek. Žila i písala vo vnútornom súlade, s ťažkosťami bojovala písaním a s pubertiakmi láskou a humorom. Práca na jej knihách bola pre mňa vždy bonbónikom pri ilustrovaní iných textov. Ale mne chýba hlavne ten žiarivý človek.

Ako si spomínate na detstvo s mamou spisovateľkou?
Na svoje rodné hniezdo spomínam ako na veľký dar. Mala som strašne dobrých, múdrych rodičov a láskavú starú mamu. S mamou som si veľmi rozumela. Otec – stavebný inžinier – bol hlavný realista v rodine. Mal však pre nás s mamou veľké pochopenie. Možno preto som vždy tak rada pracovala s deťmi – myslím si, že to dobré, čo človek zažije, treba životu vracať.

Vymýšľala vám mama rozprávky? Mala na to vôbec čas alebo ju pohlcovali jej knižky?
Hlavnú časť života mojej mamy, samozrejme, tvorila jej práca, ale tá nebola odrezaná od rodiny. Písala knihy o mladých a mládež si ich prisvojila, hoci boli myslené skôr pre rodičov – aby sa svojim deťom naučili rozumieť. Naša domácnosť bola ako rozprávačský klub, kde sa rozprávali rôzne príbehy a úvahy. Veľa lásky, veľa rozhovorov, veľa milých ľudí. Uznávam, že to vyzerá príliš ideálne, ale čo už, bolo to tak.

Knihy vašej mamy mali pomôcť rodičom pochopiť deti. Chápu dnešní rodičia svoje deti?
Pripravujem deti na stredné a vysoké výtvarné školy a chodia ku mne maľovať aj malé deti. Nepoznám deti, ktoré nič nezaujíma, ani zlých rodičov, aj keď i takí sú. Myslím, že rodičia milujú svoje deti rovnako ako kedykoľvek predtým. Zaujímajú sa o dušu svojich detí. Vidím, ako sú celkom očarení ich kresbami, pretože niekedy z nich možno vyčítať oveľa viac, ako si mysleli. Pre deti je maľovanie prirodzený jazyk, ktorým vedia vyjadriť viac ako slovami.

Čo naučili mamine knihy vás?
Okrem toho, čo iných čitateľov, aj niečo, čo ostatní vidieť nemohli: pochopila som, že umelecká robota je rehoľa, nezávislá od odoziev na ňu. Pritom dielo mojej mamy malo obrovské odozvy najmä v zahraničí. Jej knihy vyšli v 39 jazykoch v 130 vydaniach, doteraz sú povinným čítaním v Austrálii a Taliansku. Som hrdá na to, že vďaka dielu mojej mamy mnohí vedia, že Slovensko existuje. Klára Jarunková bola literárnou redaktorkou v Roháči, kam písala humoristické črty. Prispelo to k vášmu záujmu o kreslený humor? Nepochybne. Humor odľahčoval všetky ťažké chvíle, pomáhal žiť. A pomáhal by aj dnes, keby mal viac priestoru. Nehovorím totiž o tej najvulgárnejšej podobe humoru, s ktorou sa ľudia často stretávajú.

Čo je podľa vás dobrý humor?
Predovšetkým sa na ňom musí dať zasmiať. Musí mať pointu a byť natoľko inteligentný, aby neotrávil inteligentného prijímateľa. To sa v súčasnosti dosť podceňuje – nie sme taký hlúpy národ, ako témy, ktoré sa nám občas predostierajú. A dobrý humor by mal mať určitú všeobecnejšiu platnosť: veci sa nedejú len tu a teraz, ale aj inde a v iných súvislostiach, o súvise s ľudským založením ani nehovoriac. Ozaj dobrý humor funguje aj bez slov, je medzinárodný, ozajstné ľudské spojivo. Dostala som cenu na Taiwane, existuje veselší dôkaz? O humore sa však ťažko hovorí, treba sa na ňom smiať. Karel Čapek kedysi vyhlásil, že ženy nemajú zmysel pre humor. Vy s ním asi nebudete súhlasiť, veď kreslené vtipy ste začali vymýšľať ako šestnásťročná. Možno si Čapek všimol, že veľa žien sa berie príliš vážne. Ale možno je to tým, že od žien sa stále očakáva perfektné zvládanie ženskej roly. A tá sa dá brať buď vážne, alebo sa na ňu možno pozrieť s humorom. Asi som mala šťastie na duchaplných ľudí okolo seba, mužov i ženy.

Je ženský humor iný ako mužský?
Na skutočne dobrom humore sa zasmeje každý, nerozlišovala by som ho podľa pohlavia. Možno je ženský humor láskavejší, hoci si viem predstaviť pekne zlomyseľné žienky. Myslím, že tam, kde sa muži ešte smejú, sa žena už môže zľaknúť, lebo vidí, kam to smeruje.

A na čom sa smejú deti?
Deti majú obrovský zmysel pre humor. Dokonca niekedy samy humor kreslia, a vôbec nie slabý. Majú otvorené vnímanie, nepoznajú bariéry. Keď malému dieťaťu poviete, aby nakreslilo, ako sa cíti, nespýta sa, ako na to. Staršie dieťa už zaváha. Je zmysel pre humor vrodený alebo ho treba nejako kultivovať? Niekedy len stačí nespevňovať múry, ktoré bránia humornému prejavu. Skôr pomôcť deťom otvoriť dvierka, ktorými sa z nich tvorivosť môže dostať von. Na festivale humoru Kremnické gagy ste vlani získali Zlatého gunára za karikatúru aj cenu publika za improvizáciu.

Je ťažké nakresliť vtipný obrázok do piatich minút?
Naopak, bolo to veľmi zábavné. Losovali sa témy, napríklad"sto­lička", na ktoré potom päť karikaturistov kreslilo vtip. Už si ani nepamätám, čo som kreslila, boli to momentálne nápady. Myslím, že operadlo stoličky objímalo toho, čo na nej sedel. V Kremnici nepanovala nejaká krvopotná, súťaživá atmosféra. Jednoducho sme kreslili a ľudia sa bavili s nami. Rada kreslíte spontánne a nepremýšľate hodiny nad kresbou, aby bola vtipná? Rada, ale profesionál vie robiť aj bez okamžitého nápadu. Niekedy stačí len chvíľu posedieť, pustiť myseľ z reťaze a ona si už nájde svoje cestičky.

Na čom rada pracujete?
Teší ma kreslený humor, ale aj ilustrácie. Nedávno sa mi dostala do rúk knižočka poézie a sama som bola prekvapená, ako veľmi ma to chytilo. Kým som knižku nevidela, zdalo sa mi, že ilustrovať verše bude ťažké. Keď som sa však začítala, bola to ohromná práca. Ilustrácia sama osebe je parádna oblasť, ktorá poskytuje pôžitok tomu, kto ju robí. A ilustrátor len dúfa, že si pôžitok potom užije aj čitateľ.

Na čom ste si špeciálne zgustli?
Na dávnych fejtónoch ruskej dvojice Iľf-Petrov, ktoré som ilustrovala niekedy v 80. rokoch. Boli až komicky aktuálne. Vyšli v pokusnej humorno-satirickej edícii, ktorá však po niekoľkých knižkách zhasla. Satira bola vtedy nežiaduca. Vlastne je čiastočne nežiaduca vždy. Prečo?

Satira vždy podpichovala a rýpala. Vždy bola nemilovaná tými, do ktorých by sa ryplo. A asi to tak vždy aj bude.

Myslíte si, že ľuďom karikatúra chýba?
Iste, veď pomáha pozrieť sa na svet z inej stránky. Ale životom sa nemožno len tak prechechtať – veď občas je pekne náročný. Možno si v ňom humorom pomôcť. Nielen odľahčiť, ale i mnohé pochopiť.

Myslíte si, že čítanie dobrej literatúry prežíva krízu?
Zdá sa, akoby aj krásne ilustrovaných detských kníh bolo čoraz menej. Slovensko má malý trh a ilustrácie knižky predražujú. Aj rodičia investujú viac do encyklopédií, ktoré považujú za knihy na celý život. Neverím však, že ľudia prestanú čítať dobré knihy. Neviem si predstaviť, ako si človek namiesto s knihou ľahne do postele s počítačom. Ani si nemyslím že je mládež menej hĺbavá. Mám s ňou celkom opačnú skúsenosť. Dobrá literatúra bude vznikať vždy, len je prehlušená kopou balastu.

Neorientujú sa mladí na iné veci ako čítanie knižiek?
Samozrejme, musia sa orientovať na to, ako sa uplatnia v živote. Ale pokiaľ ide o kvalitu záujmov, myslím, že mladí veľmi dobre vedia, čo im rozšíri životný záber. Isteže, aj mať je dôležité. Ale čo s tým potom? Mladých stále zaujíma poznanie, sú čoraz vzdelanejší, majú lepší prístup k informáciám ako mala napríklad moja generácia. Tej otvorenosti sa teším. Na druhej strane – my sme možno prvá generácia, ktorá bude v starobe počuť lepšie ako mladí – ohlušení mp3 -prehrávačmi a diskotékami. Pokiaľ u nás ešte nejakí mladí ostanú, veď svet je taký zaujímavý.

Poznajú deti, ktorým dávate hodiny kreslenia, knižky vašej mamy?
Áno, majú ich v rodinných knižniciach. Práve preto, že mamine knižky majú stále čo povedať. Teším sa z toho.

Zdá sa, že kreslenie je pre vás nielen prácou, ale aj najväčším koníčkom, tak ako boli pre vašu mamu jej knihy.
Áno, niekedy som si hovorila: ako to žiješ? Stále sa len zabávaš kresbami, ale treba podať aj výkon. Mala som potom záchvaty driny v záhrade.

Zažili ste obdobie, že vám nič vtipné nenapadalo?
Keď mi zomreli blízki ľudia, ťažko som to niesla. Vedela som, že sa musím vrátiť medzi deti. K deťom totiž človek nesmie prísť smutný. A držím sa toho, čo povedal ktosi múdry: Chceš byť šťastný? Tak buď. Až na niektoré straty v živote väčšinu vecí netreba vidieť čierne. Život je dar, za ktorý by sme mali byť vďační a odplácať ho láskou.

Info:Dana Zacharová-Jarunková,
ilustrátorka a karikaturistka, 61
Rodáčka z Bratislavy, členka Slovenskej únie karikaturistov Slovenska, dcéra spisovateľky Kláry Jarunkovej.
Na Vysokej škole výtvarných umení vyštudovala odbor figurálna maľba. Učenie detí na ľudovej škole umenia striedala s pôsobením na voľnej nohe. Ilustrovala vyše 40 kníh, práve dokončila kresby do knihy poézie Martina Studeného zatiaľ bez názvu a knihu Jany Pudlákovej Byť tak Bondom. S Úniou karikaturistov vystavovala po celom svete: v Nemecku, Belgicku, Anglicku, Holandsku, každoročne v Prahe, Brazílii, Bulharsku, Poľsku, Japonsku a inde.

Zdroj: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ivan Majerský, Pravda

debata chyba

+ Dôležitý je aj spánok, nezabúdajte na kvalitu a dĺžku.
Nesnažte sa o všetkom rozhodovať sami, poraďte sa s...

+ Dajte prednosť varenej strave, na rýchle občerstvenie zabudnite.
Nemusíte byť dobrý vo všetkom, každý je dobrý v...