Chcú tak naznačiť, že Mistralky robia vietor. Vlani v Rakúsku vyhrali tri zo štyroch rafterských disciplín, a stali sa tak absolútnymi majsterkami Európy. Z tohtoročných majstrovstiev sveta v Bosne sa zase vrátili s dvoma striebornými medailami.
Je rafting tvrdý šport?
Sukničky sa na rafte nenosia, ale je to aj ženský šport. Nejde len o silu, ale skôr o techniku záberu. A medzi bránkami sa často tancuje. V raftingu sú však štyri disciplíny a nie všetky sú také tvrdé ako paralelný šprint, kde sa pri súboji dvoch raftov o ideálnu stopu pritrafí aj úder pádlom. V poslednom čase sú rafterské posádky veľmi vyrovnané. A ak na maratóne štartuje päť najlepších posádok vedľa seba, na vode sa 45 minút odohráva bitka – všetci sa vytláčajú zo stopy. Ešte pred ôsmimi rokmi bola z 15 posádok dobrá tretina, dnes je z 22 ženských posádok dobrých desať.
Odkiaľ sú dobré tímy?
Bývali najmä z Európy – Češky, Slovenky, Rusky. Ale nedávno sa vicemajsterkami stali Japonky, s ktorými sa kedysi vôbec nepočítalo. Dobré sú aj Holanďanky a z mužov Maďari. V raftingu je toľko disciplín, že v každej môže vyhrať niekto iný. Každá disciplína má určitý počet bodov a po ich súčte sa určí celkový majster sveta. Ale podľa mňa už ten, kto má medailu z jednej disciplíny, je naozaj dobrý. Pripraviť sa na všetko rovnako kvalitne nedá, a tak napríklad Maďari celý rok trénovali iba na maratón, lebo za ten môžu získať najviac bodov. V celkovom hodnotení ich potom posunú dopredu.
Dá sa pretekársky rafting porovnávať s komerčným, ktorý si ľudia radi vyskúšajú na dovolenke?
Na komerčný rafting stačí mať odvahu, trochu pádlovať a plávať. Pretekári však musia trénovať štyri, päť ráz do týždňa a musia skĺbiť rýchlosť, vytrvalosť a techniku.
Je každá rieka iná?
Isto. Nielenže je rozdiel, či raftujete v Európe, Kórei, Indii, Ekvádore či Argentíne, rozdiel je aj medzi prírodnou riekou a umelým kanálom. Prírodné rieky sa zdolávajú ťažšie, ale zasa sú krajšie. A kanály možno vybudovať technicky náročnejšie.
V čom spočíva čaro raftingu?
Asi najkrajšie na ňom je, že všetky členky tímu sme dobré kamarátky a spolu zdolávame ťažké rieky v krásnej prírode. Poznáme sa asi dvanásť rokov a s malými obmenami stále jazdíme spolu. Raftovanie je zábavné. A máme aj ďalšie spoločné záľuby – iné športy, turistiku. Poznáme sa tak dobre, že nám nehrozí už ani ponorková choroba.
Ste vraj dušou tímu. Čo to znamená?
Dala som všetkých sedem dievčat – jedna je všestranná náhradníčka – dokopy. Každá z nás robila nejaký vodný šport a stretávali sme sa na Karlovoveskej zátoke. Niekedy v roku 1996 som sa dozvedela, že sa konajú preteky v raftingu na Belej. Zo šesťčlenného tímu muselo prísť do cieľa päť dievčat, tak som sa ich rozhodla nájsť. Na pontóne som zbadala veslárku Veroniku Kvetákovú a prihovorila som sa jej: budú preteky v raftingu, nechcela by si to skúsiť? A Veronika, ktorú som poznala len z videnia, povedala: prečo nie?
Sú všetci vodáci takí bezprostrední?
Všetci vodáci sú kamaráti. Mala som šťastie, že Veroniku divoká voda vždy lákala. Až potom som dodala: ale má to háčik, sme zatiaľ len dve. Veronika presvedčila ďalšie dve kamarátky a do tímu sme pribrali ešte aj jednu volejbalistku, ktorá bola na zátoke na rande. Dva roky sme jazdili všelijako, až v roku 1998 sme vytvorili stabilnejší tím a odvážili sa na prvé majstrovstvá Európy.
Aký bol výsledok?
Skončili sme tretie. To nás povzbudilo, a tak sme rafting uprednostnili pred ostatnými športmi. Začali pravidelne trénovať. V roku 2003 sme už vyhrali nomináciu na majstrovstvá sveta a odvtedy sme už zo všetkých majstrovstiev priniesli nejaké medaily.
Koľko ráz sa menila zostava Mistralu?
V rovnakej zostave sme štartovali len na troch majstrovstvách. Sem-tam niektoré dievča odíde, napríklad ako vlani Eva Hochschornerová, ktorá sa vydala do Čiech a teraz jazdí Česko. Po majstrovstvách sveta 2007 s nami zase prestala jazdiť Monika Beňušová. Potrebovala si oddýchnuť.
Oddýchnuť? Veď rafting vykresľujete ako zábavu.
Je to pre nás zábava, ale nie sme profesionálky. Každá z nás chodí do práce, máme rodiny. Málokto si uvedomuje, že trénovať musíme po ôsmich hodinách v zamestnaní alebo si na dvoj, trojhodinový tréning odskočíme z materskej dovolenky. A to štyri, päť ráz do týždňa. Bez podpory rodiny, priateľov a známych by to nešlo. Raftovaniu treba prispôsobiť tiež dovolenky. Ale aj tie dievčatá, ktoré odišli, po čase zistili, že im rafterská partia chýba.
Ako zvládate raftovanie s dvaapolročným synom?
Veronika Kvetáková z našej posádky má dve deti – sedemročného syna a dvaapolročnú dcéru. Vedela som, že keď to zvládla ona, dá sa to. Zo začiatku to bolo ťažké, trénovať som začala, keď mal Filipko dva mesiace. Manžel a rodičia mi pomáhali.
Váš manžel je tiež športovec – futbalista. Ako ste zladili tréningy?
Už pre zranenie prestal hrať, ale keď hrával za Rusovce, stávalo sa, že sme mali tréningy v rovnakom čase. Vtedy mi Filipka strážila mama. Keď sa manželovi zmenili tréningy, syna sme si striedali. Filip sa narodil v októbri 2006 a ja som sa pýtala rodičov, či mi s ním pomôžu, aby som mohla ísť na MS 2007. Rodičia mi vždy vyšli v ústrety.
Mali už asi s láskou k vode skúsenosti.
Aj brat bol vodák, rodičia to brali ako náš životný štýl. Mama sa však o nás často bála, lebo nevie dobre plávať. Jedného dňa prišiel brat s tým, že už nebude robiť taký nebezpečný šport. Vraj vymení vodný slalom za skalolezectvo – na čo mamina skoro odpadla. Vraj nech radšej jazdí na vode.
Aj z vášho syna bude športovec?
Nebudeme ho nútiť. Ale keďže obaja rodičia športujeme, pre syna je šport prirodzený – chodí na raft so mnou. Myslím si, že je lepšie viesť deti k športu, ako keby sa mali potulovať.
Nebáli ste sa zobrať syna na raft?
Mal vestu a dokonca som si ju obliekla aj ja, hoci bežne ju na Dunaji nenosím. Lebo voda je síce krásna, ale je to živel. Neoplatí sa ju podceňovať.
Zmenil sa váš prístup k raftovaniu, odkedy ste mama?
Nedávno som si uvedomila, že odkedy mám Filipa, štartový stres už neprežívam tak silno. Určite chcem vyhrať, ale ak sa to nepodarí, nič to. Moje najväčšie šťastie je zdravé dieťa. Prvý raz som sa bála na majstrovstvách sveta v Kórei, kde boli skoro nezjazdné vodopády. Vtedy som si povedala, že asi nemá zmysel riskovať. Ale boli to majstrovstvá sveta, musela som ísť. My si však úplne veríme a vieme, že nikto nespanikári.
Akú najnebezpečnejšiu situáciu ste zažili?
Asi tú, keď Zuzke Čunderlíkovej na tréningu v Ekvádore vyskočilo koleno. Práve pred ťažkým úsekom by sme si museli vymeniť miesta. Nakoniec sme to však zvládli. A raz som si v rafte aj zlomila nohu, keď sme sa prevrátili – dodnes neviem ako.
A ako dlho budete raftovať? Vraj ste po materskej dovolenke chceli s pretekaním skončiť.
Čoskoro nastupujem do práce ako personalistka. Filip pôjde na jeseň do škôlky, takže možno v budúcej sezóne nebudem jazdiť. Na tréningy chodiť budem, ale už nie na všetky preteky. So škôlkou sa asi tréningy nebudú dať zladiť.
Júlia Pavelková
Bývalá zjazdárka je kapitánkou ženského reprezentačného raftového tímu Mistral už vyše desať rokov. Júlia Pavelková, Natália Borecká, Zuzana Čunderlíková, Veronika Kvetáková, Hana Vargová, Andrea Zererová a siedma, náhradníčka Katka Žilinková dosiahli najväčší úspech, keď získali titul absolútnych majsteriek Európy 2008 v Rakúsku. Rovnaký titul získali aj v roku 2006 na majstrovstvách Európy v Rusku. Na medailových pozíciách sa umiestnili na viacerých majstrovstvách sveta, naposledy získali dve striebra na majstrovstvách sveta v Bosne. Pavelková vyštudovala odbor telesná výchova a psychológia na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Text: Katarína Sedláková pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu