Všetky otcove knihy čítala Tamara ešte predtým, ako išli do tlače, a to aj niekoľkokrát. Jeho romány miluje, pri ich čítaní sa stáva súčasťou života hlavných postáv. „Byť dcérou spisovateľa je krásne“, vyhlásila, „aj preto, že som nikdy nemusela riešiť, čo si prečítam.“ Knihami sa totiž Heribanovci obdarúvajú najčastejšie. Sú súčasťou rodiny, zdobia steny aj nočné stolíky. Sú všade.
Na otázku, či ako dcéra kritizovala otcove knihy, odpovedá: „Mali sme dlhé rozhovory, ktoré neboli len o pochlebovaní.“ Hovorí, že častokrát bola niektorými charakterovými vlastnosťami postáv z jeho kníh šokovaná. Napríklad v najnovšom románe Ružový trojuholník z duše nenávidela postavu arogantného, podlého, vulgárneho a zákerného Viktora Wagnera. „Je však taká autentická a vynikajúco spsychologizovaná, že nakoniec sa stala mojou najobľúbenejšou,“ priznala. Podľa nej majú knihy Jozefa Heribana silnú metaforickú líniu. „Tatko pracuje s motívmi a štylisticky sú jeho texty v mojich očiach šťavnaté a svojou úprimnosťou vzrušujúce. Aj keď som toho názoru, že konštruktívna kritika posúva dopredu, po prečítaní zväčša zlyhávam, keďže moje pripomienky sú obalené superlatívmi.“
Prvé riadky Tamarinej prvotiny „Predavačky bublín“, vznikli v holandskom Utrechte, kde študovala literárnu vedu a germanistiku. Pre pracovnú zaneprázdnenosť knihu dokončila až začiatkom tohto roka. Počas písania ju nikomu nedala čítať. Zdôvodnila to tým, že sa bála, aby ju nejaký z názorov nezastavil, prípadne aby nestratila silu a guráž, či aby sa v príbehu hlavnej postavy, na základe niekoho postrehu, nevydala na inú cestu.
Hrdinka Eva Widermanová, s ktorou trávila celé dni, sa okamžite stala autorkinou najlepšou kamarátkou. „Až keď som bola asi v polovici knižky a vedela som, že ju určite dopíšem, dala som jednu kapitolu prečítať tatkovi. Povedal mi, že ho to dojalo. Nie preto, že som jeho dcéra, ale preto, že osud Evy Widermanovej je neuveriteľne silný a úprimne podaný.“ Otec bol napokon ten, kto román redigoval, editoval a čistil. „Veľmi mi pomohol,“ uzavrela autorka Predavačiek bublín.
Podľa Tamary Heribanovej, ktorá inak pracuje ako redaktorka v ženskom magazíne, je samozrejme veľký rozdiel medzi písaním článkov a kníh. Pri písaní spomínanej knihy zabudla na realitu. „Žila som si svoj knižný príbeh, sedela celý deň v pyžame a nereagovala na nič, čo sa naokolo dialo. Nemali sme vtedy zapojenú televíziu ani internet, bola som skutočne nerušene integrovaná len a len do svojho vnútorného sveta.“ Paradoxne bolo pre ňu vždy jednoduchšie písať v nemčine, keďže bola v nemecky hovoriacom prostredí od útleho detstva. Spomenula, že v Utrechte chodila spávať o štvrtej ráno. Dovtedy totiž čítala knihy, písala eseje alebo sa pripravovala na skúšky. Na prestížnej univerzite bolo celkom bežné, že sa s nimi na prednášku prišli pozhovárať spisovatelia ako Hans Magnus Enzensberger, Friedrich Christian Delius alebo nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Herta Mullerová. „Bolo to neuveriteľne krásne obdobie, plné vzácnych myšlienok a jedinečných postrehov. Keď som odchádzala z Utrechtu, objala som svojho osemdesiatročného profesora literatúry a plakala som ako malé decko,“ dodala Tamara.
Hovorí sa, že zlepšovať sa dá donekonečna… V prípade svojho debutu však Tamara tento pocit nemá. „Všetko, čo som chcela napísať, v tej knihe napísané je,“ myslí si. „Nie je ľahké uchopiť tému konzumnej spoločnosti, ktorá je už natoľko nasýtená, že dávi a pritom si myslí, že bolesti prichádzajú kvôli "tým druhým“. Nebolo ani ľahké sprostredkovať vnútorné pochody neúspešnej outsiderky, ktorá sa cíti v tomto rýchlom, aj keď vyblýskanom, tak hnijúcom svete, stratená." Úzkosť, strach, samota v dave, neschopnosť, nedostatok uznania a lásky – to sú témy, ktoré chcela podať spôsobom trochu sarkastickým a humorným. „Verím, že sa to podarilo.“ Na záver vyslovila prianie: „Budem sa tešiť, keď téma outsiderov spoločnosti nebude zatlačená do rohu, keď citliví a krehkí ľudia budú menej atakovaní a zhadzovaní tými progresívnejšími.“ Napokon, úžasnú radosť mala aj z toho, že Predavačky bublín zaimponovali aj jej starým rodičom.
Text: Dana Závadová pre Žena.Pravda.sk
Foto: Branislav Šimončík