Nastal čas, aby aj na Slovensku prestala bojazlivá poslušnosť žien voči mužom – pánom. Tieto slová sú z pera spisovateľky Hany Gregorovej, našej prvej významnejšej feministky. Napísala ich pred takmer 100 rokmi na základe vlastných životných skúseností a v konzervatívnom Martine spôsobila veľké pohoršenie. Baťko Vajanský si dokonca pred mladou autorkou odpľul.
Pred sto rokmi sa svetom prevalila prvá vlna feminizmu, ženy začali organizovane bojovať za zrovnoprávnenie s mužmi. V marci 1911 vyšli prvýkrát do ulíc v rámci Medzinárodného dňa žien. Uhorskému kráľovstvu, a teda aj územiu Slovenska sa však nové vetry ešte vyhli (zadujú aj tu, ale až o tri roky).
Väčšina vtedajších slovenských novín sa o masových vystúpeniach žien vo svete ani len nezmienila. Jedine Robotnícke noviny, ktoré vydávali sociálni demokrati v Prešporku (dnešnej Bratislave), priniesli správu, že 19. marca demonštrovali ženy v Berlíne, vo Viedni a v Zürichu za svoje volebné právo.
Vraj prečo až 19. a nie už 8 marca? Nemecké ženy si tak zároveň pripomenuli výročie ozbrojeného povstania proti pruskému kráľovi, ktorý neuskutočnil svoj sľub z roku 1848 a nedal aj ženám možnosť zúčastniť sa na voľbách.
V rakúskej Viedni pochodovalo za svoje práva 15-tisíc žien, v neďalekom Prešporku však vládlo priam hrobové ticho. „Naša uhorská vlasť, kde ženy naďalej budú chodiť s biľagom bezprávnosti, rýchlo napreduje, ale – dozadu,“ glosovali udalosť Robotnícke noviny.
Ženy si za to mohli do istej miery samy. Ešte aj taká Ľudmila Podjavorinská, spoluzakladateľka profesionálnej ženskej literatúry na Slovensku, nabádala nežné pohlavie k poslušnosti, skromnosti a k zmierlivosti so ženským údelom. Samotný feminizmus a „sufražetky“ tvrdo odsúdila. „Už aj Korint mal ženy emancipované, dôkladne filozofický vzdelané, ale neboli to ženy cnostné,“ napísala v Národných novinách.
Nečudo, že práve s Podjavorinskou vstúpila do polemiky vtedy 26-ročná Gregorová, ale zo stránok hlasistických Prúdov. Do Národných novín, ktorým šéfoval Svetozár Hurban Vajanský, mali feministky vstup zakázaný. Mimochodom, ten istý Vajanský bol súčasne tajomníkom Živeny, vtedy jediného slovenského ženského spolku…
„Podľa Podjavorinskej by bolo škodné pre rodinný život a pre výchovu dietok, keby žena prispievala zárobkom na existenciu rodín,“ pripomenula Gregorová. „Ja si zas myslím, že pracujúca žena si môže získať mužovu úctu a že deti dostávajú lepšiu výchovu, keď je viac hmotných prostriedkov. A toto naskrze nemôže byť národu na škodu.“
Povedať verejne niečo také pred sto rokmi znamenalo vyvolať pohoršenie, škandál. Slovensko bolo vtedy vidieckou krajinou. V priemysle pracovalo roku v 1910 len 18 percent a v mestách žilo 23 percent obyvateľov. Ale čo to boli za mestá? Prevažne nemecký Prešporok mal v tom čase 78-tisíc duší a prevažne maďarské Košice – 44-tisíc. K slovenským vzdelancom sa podľa sčítania ľudu hlásilo iba 2 715 osôb, žien medzi nimi bolo ako šafranu – niekoľko sto pôrodných babíc a vychovávateliek.
Ale Gregorová to akoby ani nebrala na zreteľ a vo svojich úvahách zašla ešte ďalej, až vstúpila na klzkú pôdu politiky. „Stáva sa sociálnou potrebou,“ napísala, „aby aj ženy boli činné vo verejnom živote, aby sa na ne nehľadelo ako na sentimentálne bábky.“
Cez oblúk storočia nás vracia toto volanie do najsúčasnejšej reality. Také je naďalej aktuálne.
Čo potrebujú peknoduché ženy
To, čo nemohla vypovedať v prednáškach alebo v časopiseckých úvahách - vzhľadom na cenzúru – pokúsila sa Gregorová vyjadriť umeleckým slovom. V roku 1911 už pracovala na svojej knižnej prvotine, zbierke poviedok Ženy, ktorá vyšla o rok neskôr. Viaceré jej hrdinky trpia, lebo túžili po inom, než byť len gazdinami. Slovami autorky chceli „dokázať niečo v ríši ducha, stratiť svoju ženskosť, ak je prekážkou“.
V poviedke Svetlonos tvrdí ústredná ženská postava, že „za dnešných okolností len plytké manželstvá sú šťastné“. A že „je mravnejšie rozísť sa, ako žiť s niekým, s kým si nezodpovedáme“. V ďalšej (Odpoveď priateľke) vidí hlavná hrdinka manželstvo ako „boj dvoch ľudí, nezmieriteľný, trpký“, ako „obetovanie slobody, možnosti vzdelávania sa“ a prichádza k záveru: „Človek sa musí sklamať, keď v inom hľadá svoje šťastie, nie v sebe.“
A Oľga z poviedky Prvá obeť je presvedčená, že je ponižujúce vydať sa len preto, aby bola zaopatrená. Túži byť „samostatná, nezávislá“. Znenávidí mužov, rozíde sa s rodinou a odchádza pracovať – prijíma miesto vychovávateľky.
Na tú dobu a v patriarchálnom prostredí to boli kacírske myšlienky a vyvolali primeraný ohlas. Národnie noviny zaútočili morálnym apelom: „Naše peknoduché ženy musíme chrániť pred falošným učením prehnaného, nevážneho feminizmu z cudziny“.
Ale odvážnej autorke nič nedarovali ani čitateľky. „Natárali ste tam toho dosť, pred vami treba chrániť naše dievčence!“ kričala na ňu v martinskom kníhkupectve jedna pani z „lepšej“ spoločnosti. Gregorovú ten krik sprevádzal celý život, nezabudla naň ani vo svojich memoároch.
Vlastne verejne sa jej zastala iba ďalšia známa slovenská spisovateľka tých čias, Elena Maróthy-Šoltésová. V časopise Dennica ju bránila poukazovaním na autorkino venovanie v úvode Žien. Gregorová totiž knihu zasvätila svojmu manželovi. „Po takomto sympatickom venovaní nás už nezmýlia trochu revolucionársky znejúce slová,“ poznamenala Šoltésová.
Kto však bol manžel? – Spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský, už vtedy známy prozaik a najmä dramatik, autor Ženského zákona a Statkov – zmätkov. V civile to bol slušne zarábajúci bankový úradník, orientovaný národne a viac-menej liberálne, čo sa týka politiky. Ale feministka Gregorová s ním nemala ľahký život…
Vzťah plný neprestajného boja
Gregorová nemusela nič preberať z cudziny, feministická odbojnosť sa v nej zrodila na základe vlastných životných skúseností. Súčasná recenzentka Gregorovej diela Kristína Pavlovičová upozorňuje, že i jej prvé poviedky mali silne autobiografický charakter.
Budúca spisovateľka bola najmladšou dcérou manželov Lilgovcov, martinských farbiarov. Po predčasnej smrti otca musela zostať doma, hoci mala všetky predpoklady pokračovať v štúdiu. Bolo však treba pomáhať matke v domácnosti a pri výrobe i predaji modrotlače. „Celý môj problém bol vlastne v tom, že som po štyroch meštiankách nesmela ďalej študovať,“ spomínala aj po rokoch.
Ako 22-ročná sa vydala za Tajovského, ale nie z lásky, skôr z úcty k tomuto o desať rokov staršiemu a dobre situovanému mužovi so spoločenským postavením a intelektuálnymi záujmami. „Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ,“ napísala mu po tom, čo ju požiadal o ruku. „Teším sa na čítanie kníh vo Vašom dome.“
A čo na Hanke Lilgovej priťahovalo Tajovského? „Rád som videl dievčatá a ony mňa, preto som si najkrajšie vzal,“ uviedol už ako starý pán v stručnom životopise.
Z historických fotografií na nás hľadí skutočne krásna mladá žena. Bola však aj šťastná? Z jej korešpondencie a spomienok vyplýva, že skôr nie ako áno. Hneď po svadbe musela za manželom do Nadlaku, kde umierala od nudy. „Dvom je ťažko ísť po jednom chodníčku, keď má každý svoj cieľ, ktorý vedie rozdielnym smerom,“ napísala o tomto období.
Túžila po bohémskom živote vo veľkom meste, najradšej v Prahe, zatiaľ čo Tajovský pod vplyvom Rousseaua i Tolstého chcel „žiť prostým životom medzi jednoduchými vidiečanmi“. Po Nadlaku nasledoval Prešov a po piatich rokoch opäť Martin.
Gregorová dlho nemala dieťa, prišlo až deväť rokov po svadbe. Zo spomienok dcéry sa dozvedáme, že rodičia mali oddelené spálne. V roku 1914 ich vzájomné neporozumenie vyústilo až do odchodu Gregorovej zo spoločnej domácnosti do Prahy. Chcela si tam nájsť prácu a skúsiť žiť samostatne. Po krátkom čase sa však vrátila k manželovi.
„Ich spolužitie prechádzalo klasickými krízami, zmierovaním i obdobiami vrúcnej lásky,“ myslí si literárna historička Zlata Troligová. Napokon, toto manželstvo vydržalo vyše 33 rokov, až do smrti Tajovského. Veľkým tmelom sa stalo narodenie dcéry a možno aj dlhé odlúčenie manželov počas prvej svetovej vojny.
Vzájomný vzťah, predtým plný „neprestajného boja i bôľu“ (ako napísala v jednom liste) prerástol nakoniec do trvalého priateľstva medzi mužom a ženou.
Ako zmravniť politiku
K posolstvu Gregorovej sa hlásia aj súčasné slovenské feministky zo Záujmového združenia žien Aspekt. Jeho vedúca osobnosť Jana Cviková nachádza dokonca paralely medzi feministickými prácami Wirginie Woolfovej a dielom Gregorovej Slovenka pri krbe a knihe. Mimochodom, vyšli v približne rovnakom období.
V tej knihe z roku 1929 Gregorová uvažuje aj o budúcnosti ženskej otázky: „Žena má svojou prirodzenou múdrosťou vplývať na politiku, zabraňovať znemravneniu straníctva.“ Len by mala, podľa nej, spojiť nadobudnuté vzdelanie „so schopnosťou intuitívneho poznávania, s vrelým nefalšovaným citom, so svojimi zvláštnymi vzťahmi k životu, aké mužovi neboli dané.“
Ani po osemdesiatich rokoch tieto myšlienky nezostarli. V trocha obmenenej podobe ich nachádzame aj v najnovších prácach o rodovej rovnosti.
V tom čase mala však Tajovského žena už aj inú „parketu“ Veľa cestovala po svete, buď sama, alebo s dcérou. Okrem toho vo svojej vile na bratislavskej Kalvárii otvorila „literárny salón“. Mala nos na talenty, schádzali sa tam mladí básnici i výtvarníci a vášnivo diskutovali o umení. Gregorová si vyslúžila za to titul slovenskej madam Récamiére, ženy, ktorá mala kedysi podobný salón v Paríži.
„Tajovský nemal zmyslu pre literárny salón svojej ženy,“ spomínal básnik Ján Smrek, „chodil medzi nás, s nami vždy omladol, ale pod viechou sa cítil ako doma, ak nie ešte prirodzenejšie a voľnejšie.“
Tajovský zomrel v roku 1940. Jeho žena sa potom odsťahovala do Prahy k dcére, kde ešte žila do roku 1958. Pred smrťou si želala, aby ju pochovali v Tajove, vedľa jej chápavého manžela. Čo sa aj stalo.
Text: Vladimír Jancura pre Pravdu
Foto: archív autora