Je to divadlo, ktoré nemá stále javisko ani oponu, ani šepkára, herečka v ňom nemá žiadnych kolegov, všetko je len na nej. Putuje po Slovensku s kufrom, v ktorom má kostým, cestuje vlakmi a autobusmi, vystupuje v školách a spoločenských domoch, prezlieka sa neraz aj na záchodoch. Je ľudová.
Publikum ju stále miluje, pozná aj jej filmy aj jej knižky, ale teraz ide práve o Zimkovej divadelné umenie. Má ho najradšej, lebo v tomto žánri má živý styk s publikom a v tom je Milka naozaj dobrá. Ľudia vycítia jej pravdivosť a účasť. Milka Zimková by si zaslúžila, aby mala k dispozícii stále javisko, aby mala nejaké malé divadielko, aby o nej vyšla hrubá kniha, aby mohla nakrútiť nový film, ale toto všetko je zatiaľ nenaplnené. Ale keby sa jej dostalo takých pôct a uznaní, možno by to už ani nebola ona. Je príliš neprispôsobivá, a preto skôr zápasí o umeleckú existenciu. Začalo sa to vlastne hneď po dokončení školy, keď si nemohla nájsť miesto v kamennom divadle, lebo nie je kolektívny typ. Vtedy jej pomohla práve monodráma. Zimková si mohla na javisku robiť, čo chcela. Bola tam celkom sama. A odvtedy je takýmto osamelým bežcom, sólovou umelkyňou, okolo ktorej to vždy iskrí. Majú ju radi diváci nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, v Poľsku, získala viacero cien, ale peniaze od sponzorov na film však získať nedokázala. Mrzí ju, že sponzori majú radšej športovcov – veď ona tiež dala pár gólov!
Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Milky Zimkovej