Lucia Šoralová: Som šansoniérka, ale žiadna druhá Hegerová

Lucia Šoralová vyzerá krehko a nežne, ale zdanie klame. Drobná speváčka má vyhranené názory a veľmi dobre vie, čo chce - spievať šansóny, ktoré majú zmysel. Od iných sa líši najmä tým, že je aj autorkou hudby.

14.01.2013 11:21
Lucia Šoralová: Som šansoniérka, ale žiadna... Foto:
Lucia Šoralová: Som šansoniérka, ale žiadna druhá Hegerová
debata

Jej skladby z aktuálneho albumu O lásce, cti a kuráži chválil nielen krstný otec novinky Richard Müller, ale aj uznávaný český textár Michal Horáček, ktorého villonovské balady zhudobnila.

Aké to je, byť prirovnávaná k Hane Hegerovej? Výhodné či otravné? Neboli by ste najradšej sama za seba?
Som zvyknutá, že ma celý život k niekomu prirovnávajú. Keď som bola malá, prirovnávali ma k Darinke Rolincovej – pochopte tú nezmyselnosť – vraj som celá Darinka, taký istý hlas, všetko. Potom som prišla do Prahy a v muzikáli Dracula som začala alternovať Lucku Bílú. Okamžite som bola celá Bílá, malá Bílá. A teraz, keď som vydala šansónový album, som Lucia Hegerová. Samozrejme, v detstve pre mňa Darinka bola zjavenie – bola to pre mňa cesta, ako sa vymaniť zo sveta dieťaťa. Byť dieťaťom mi totiž vôbec nevyhovovalo. Bolo to pre mňa väzenie.

Prečo?
Lebo som si nemohla robiť to, čo chcem, nebola som sama sebe paňou. Musela som sa baviť s deťmi, ktorým som vôbec nerozumela. Keď som si v škôlke chcela čítať, nútili ma ísť na pieskovisko a ja som z beznádeje a zúfalstva dostala astmatický záchvat. Odvtedy mám astmu. Mama ma naučila čítať ako štvorročnú, doma som už poobede nemusela spať. To všetko bol v škôlke problém.

S kým ste sa teda bavili?
S maminými kamarátmi, potrebovala som ľudí, s ktorými sa dá o niečom rozprávať, a nie robiť si pieskové bábovky. Detstvo pre mňa bolo prečkávacie obdobie. Darinka bola vzor, ako tomu uniknúť, pretože ona sa dostala do sveta dospelých. Otec tieto moje snahy brzdil. Pracoval v Opuse. Stačilo, aby ma tam nechal zaspievať – spievala som od šiestich-siedmich rokov – a môj spev bol použiteľný. Otec to však nechcel, pretože videl, ako šoubiznis ľudí a deti zvlášť zomelie, stratia detstvo. Pritom ja som si nič viac nepriala, ako stratiť detstvo!

Otec vám ho však doprial.
Jedno sa mi predsa podarilo: keď som mala šesť rokov, chodila po škole družinárka Lalinka Matejovičová-Pomikalová a hľadala talentované deti do zboru. Keď som jej zaspievala, povedala: žiadny zbor, poď. Mala asi 23 rokov, napísala nám pesničky, v siedmich rokoch som mala vlastný repertoár a vystupovali sme na rôznych akciách ako kultúrne letá a tiež sme robili kultúrny program pre vojakov. Páčili sa mi tí muži v uniformách. Boli dospelí a ja som sa už v detstve zamilovávala do dospelých mužov, nie do detí – zdalo sa mi neprirodzené zaľúbiť sa do dieťaťa. Nedochádzalo mi, že v tom veku som predsa sama bola dieťa. Neskôr som si uvedomila, že oni to nevidia a neberú ma ako dospelú. Až keď som s niekým debatovala, pochopil, že je to akosi inak. Mame potom kolegyne hovorili: to je divné, hľadali sme teba, doma bola len Lucka a normálne sme spolu hodinu debatovali. A mama: no jasné, my spolu tiež debatujeme o všetkom.

Odkedy ste teda viedli taký život, aký sa vám páčil?
Mama ma chápala a nenútila ma napríklad poobede spať, čo som považovala za potupné. Detskú posteľ s mriežkami som jej vyhovorila už ako dvojročná, takže som dostala váľandu a mohla v nej spať aj krížom, lebo som bola malá. Keď mala mama žúr s kamarátkami, ako jedenásťročnú ma na ňom nechala, čo bolo pre mňa najviac na svete. Chodili sme na koncerty a ja som sa tešila – nešlo mi o alkohol, ani dnes nepijem, vôbec mi to nechutí. Bola som šťastná, že môžem počúvať ľudí, ktorí hovoria niečo zaujímavé. Vôbec ma nezaujímalo, čo hovoria deti – ale vôbec nikdy. To som však dosť odbočila od Darinky – išlo o to, že ju nechali ísť svojou cestou a žije v úplne inom svete.

To vás lákalo?
Áno, to som chcela – okamžite a hneď. Nikto mi neveril, že v siedmich rokoch som si púšťala Hegerovú a plakala. Keď som v dvadsiatich sama chcela spievať, odhovárali ma od toho. Vraj musím najskôr niečo zažiť. Ale ja som mala pocit, že to mám všetko prežité aspoň tisíckrát, len to bolo niečo ako prastará spomienka. Aj tak bol už môj prvý album viac-menej šansónový. Ale okolie mi uverilo až dnes. Akurát som okamžite Hegerová.

Aj keď byť prirovnávaná práve k Hane Hegerovej nie je najhoršie.
Byť prirovnávaná je najhoršie. A nejde o to, kto je predlohou – či Lucie Bílá alebo Hana Hegerová. Verím však, že je to len neobratná poklona od kritikov. Pretože ja som autorka hudby, v tom som iná – som šansoniérka. Hanu Hegerovú mám riadne pod kožou a je to asi cítiť, ale inšpirovali ma aj Nerez a neskôr Zuzka Navarová – jej piesne sú živšie a nie je v nich pátos. Páčilo sa mi, že si skladby píše sama. Jarek Nohavica, Vladimir Vysockij, Pavel Dobeš… Nakoniec, každý umelec, aj pani Hegerová, sa niekým inšpiroval. Práve o tom čítam jednu vtipnú knižku od Austina Kleona – Kraď jako umělec.

Zaujalo ma, že recenzie vášho nového albumu sa pohybovali od bodu, že sa Hane Hegerovej zďaleka nepribližujete až po názor, že ste lepšia ako ona, pretože si viete zložiť aj hudbu.
Ja som čítala len tie recenzie, kde som druhá Hegerová. Ale tá, o ktorej hovoríte, by vlastne mohla byť tá najlepšia recenzia. To by znamenalo, že by som to konečne mohla byť ja!

Kto dnes vlastne počúva šansóny? Asi to nebudú masy. Pre koho robíte hudbu?
V Česku počúva šansóny veľa ľudí, aj preto ma to tam vždy ťahalo. Je tam oveľa väčšia história pesničkárstva, alebo lepšie povedané autorskej piesne, lebo „pesničkárstvo“ znie akosi kotlíkovo, človek si hneď predstaví trampov. Aj keď aj tých je tam veľa a aj folk je v Česku veľmi obľúbený. Mne sú týmto Česi bližší, patrím tam. V Česku je veľmi etablovaná autorská pieseň – Nohavica, Dobeš, ktorí sú v podstate ľudoví básnici, ide im o vyjadrenie. Tomáš Klus prerazil bez toho, aby ho niekto niekam tlačil. Začal v kluboch a ľudia ho milujú, pretože hovorí o veciach, ktoré ľudí zaujímajú. V tomto som asi Češka. Bola som v porote na Zlíntalente, kde Klus ako sedemnásť- či osemnásťročný chlapec zaspieval svoje veci a ja som ním už vtedy bola očarená. Samozrejme som mu dala hlas a dnes som pyšná, že som tak trošku aj ja prispela k jeho víťazstvu. Je fakt šikovný.

Takže vám ide najmä o vyjadrenie, o posolstvo piesne?
Áno, o tom je pre mňa šansón. A tiež o hudbe, ktorá otvára stavidlá emóciám. V šansóne sa skrátka očakáva krásny text a kvalitná hudobná zložka. To je predsa krásna výzva.

V Česku teraz nastupuje silná generácia spievajúcich hercov – popri Tomášovi Klusovi tiež Bára Poláková, Vojta Dyk, Jakub Prachař a ďalší. Je čaro v tom, že vedia lepšie komunikovať s publikom, ako tvrdí český magazín Reflex?
Ide o interpretáciu textu. Pre mňa to bolo vždy prirodzené, ale na Slovensku akoby nebol text najpodstatnejší. Tu oveľa viac ide ľuďom o hudbu. Slováci akoby viac nasledovali americký vzor, Česi skôr európsky – ruský, francúzsky, ktorý ide viac pod kožu. To nakoniec počujete aj z rádií. Neviem si predstaviť, že by v slovenskom rádiu zaznela pieseň Tomáša Klusa len v sprievode gitary. V Česku sú jeho piesne v najvyšších rotáciách.

Vy robíte hudbu najmä pre seba, pre svoj dobrý pocit, nie pre poslucháčov?
Primárne určite pre seba, ale keď prídem na scénu s kapelou, tak bez ohlasu to nejde. Píšem preto, že musím písať. Ale spievam len vtedy, keď mám pre koho. Preto som sa aj na dlhú dobu odmlčala, pretože som chcela spievať šansón. Na druhom albume som urobila určité kompromisy, je to síce šansónová pieseň, ale spracovaná elektronicky – to bol nápad môjho vydavateľa. Povedal mi: pozri, to je cesta, ako to môže ísť do rádií. Pre rádiá to však bolo nekomerčné, pre mojich priateľov, naopak, komerčná sračka a pre mňa hybrid. Samotné piesne boli super, keby som ich inak zaranžovala a nahrala naživo, ale v tejto podobe nie. Nakoniec som ich ani ja nemala za svoje. Takže som si povedala: to už nie. Urobím niečo z radosti, tak ako chcem a vezmi alebo nezober.

Ešte v roku 2005 ste povedali, že píšete, keď ste smutná. Ale pri najnovšom albume už tvrdíte, že ste ho písali „s lehkou nohou“. Čo sa zmenilo?
Predtým som písala hlavne texty a na tie musím byť nešťastná. To znamená, že to evidentne nebola textárčina, ale terapia. Ale teraz sa mi pri hudbe rozviazali ruky. Hudbu som písala z radosti. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Možno tú zmenu spôsobilo dieťa. Keď som bola tehotná, jednoducho som musela písať. Bol to taký vnútorný tlak, že som každý deň písala. A potom, tá úžasná možnosť vybrať si zo sedemdesiatich textov jedného z našich najlepších textárov tie, ktoré mi najviac sedia! Bolo to ako nájsť poklad. Na geniálny text sa proste hudba píše sama.

Vraj čítate slová a počujete k tomu hudbu, ako to je?
Len keď mám inšpiratívny text. Napríklad od Zbyňa Džadoňa – takto som napísala hudbu k textu Mám, čo mám. Vzal si si kabát, kufor aj kľúče, zostávam sama, skúšaš to sám, nepálim šaty, len strácam účet, mám, čo mám. Keď som to čítala, musela som si hneď sadnúť ku klavíru. A niečo podobné sa mi stalo s Michalom Horáčkom, pieseň som písala maximálne pol hodiny, väčšinou však päť minút.

Ktorá teda trvala najdlhšie?
Myslím, že Nanebevzetí. Ba nie, ten prvý moment mi napadol za sekundu na ulici, len to ďalšie hľadanie trvalo dlhšie. Prvú som napísala Běsy a víly do muzikálu Kudykam, poslala som to Horáčkovi a on na to: výborne. A ďalšia takáto rýchla skladba bola O lásce, cti a kuráži alebo Yes, you can.

Moja obľúbená skladba je Červená.
Tá sa páči mnohým. A viete, ako vznikla? To ma podpichoval môj priateľ, keď som stále hovorila: zasa som napísala pesničku a včera dve. A on: to nie je žiadne umenie, písať tie šansónové, patetické, polointelektuálne veci, ale napísať niečo, čo bude chcieť ľud, čo budú hrať rádiá a o dva týždne to už budú všetci nenávidieť, lebo to budú hrať dvestokrát denne! A ja: tak ty si myslíš, že neviem napísať popovú pieseň? Viem, len nechcem. A on: tak schválne, napíš. Tak som si na druhý deň zobrala taký jednoduchý, ale pekný text od jedného slovenského básnika: „túžim byť tvojou básňou, čo večer mlčky prečítaš, záhadnou, smutnou, šťastnou, básňou, čo nie je prežitá…“ A napísala som niečo, čo som nazvala slovenskou popovou piesňou zo Zlatej lýry v 80. rokoch a nahrala to. A priateľ na to: to je dobré, fakt dobré. Chcela som tú pieseň niekomu dať. Ale on trval na tom, že si ju musím dať na album a prispôsobiť na niektorý Michalov text. Myslela som si, že to predsa nejde – len tak nasadiť na hudbu iný text. Lenže potom mi Michal Horáček poslal Červenú a tá tam presne sadla. Ten text to celé posunul niekam inam a bolo. Je z toho pieseň, ktorú mám strašne rada.

Ktorá pesnička z nového albumu je vám najbližšia?
To sa ťažko hovorí, pretože som si vybrala desať najlepších od obľúbeného básnika a mala som ich zhudobnených viac, takže som z nich ešte aj na album vyberala. Milujem ich všetky: Kejklíři, Yes, you can, Milovaná.

Čo je dnes úlohou speváka: robiť ľuďom dobrú náladu, aby zabudli na starosti, alebo by mali reagovať na súčasnú situáciu?
Nemusia reagovať na politiku, ale pre mňa vždy bolo málo len rozptyľovať a nosiť dobrú náladu. Hudbu ako kulisu som vždy neznášala. Počúvam ju naplno, alebo ju vypnem. Neviem si zvyknúť ani na hudbu v reštauráciách, prekáža mi to, pripadá mi to ako devalvácia hudby. Ale je fajn, keď autorská pieseň dokáže reagovať na spoločenskú situáciu. A spevák, aj keď je len interpret, by mal v človeku vytvoriť nejaké obrazy, ktoré ho hodia do iných myšlienok, alebo priniesť nejaké posolstvo.

Vy máte tú výhodu, že si text viete napísať aj sama.
Ale nie vždy a nie tak, aby som bola očarená. Potrebujem dobrého textára. Potrebujem vlastne presne tie zložité Michalove texty. On ma nimi úplne prebudil k životu. Kedysi to textári ako Pavel Kopta, Jiří Štaidl, Milan Lasica vedeli, ale dnes sa nad textami veľmi nepremýšľa.

Vraj nenávidíte hudbu 80. a 90. rokov. Prečo?
Nenávidím disko, lebo tam sa začínajú tie hlúposti. A deväťdesiate roky sú pre mňa začiatkom konca. Hudba žiadne prekvapenie, texty o ničom. A teraz sa to ešte ďalej zhoršuje. Ale Ondřeja disko baví – vyslovene ako perverzná záležitosť. Preto ho niekedy baví aj dychovka a niektoré veci schválne zaranžuje do dychovky, robí si z toho žarty. Ale ja nie som za to, aby hudba bola „sranda“.

Má byť hudba vážna vec?
Pre mňa má byť o niečom. Neznášam veci „len tak“.

Koľko je dnes dobrých textárov?
Veľmi málo, takmer nie sú. Toto povolanie logicky vymiera – tak, ako odchádza jedinečnosť hudby a interpreta. V Česku už len Horáček, Osvaldová a potom autorská pieseň – Nohavica, Dobeš, Klus. Zuzka Navarová už len v spomienkach. No a na Slovensku asi len Milan Lasica.

Zmenili ste sa, odkedy máte dcéru Rebeku?
Neviem, či som sa zmenila, ale určite sa s bábätkom môj svet zacelil alebo sa uzavrel nejaký proces. Ako keby som už teraz bola celistvá a spokojná.

Takže sa vám teraz plnia sny – chceli ste mať šansónové koncerty, dieťa a normálny život.
Našli ste to v nejakom starom rozhovore? Áno, plnia sa mi sny, aj také, o ktorých som snívala len tajne. Nesmieme nikdy prestať snívať. Sen je predsa základom všetkého, čo sa stane.

Tiež ste spomínali, že z mnohých vecí máte strach.
Ten mám stále, ale zlepšilo sa to, získala som istotu, ktorá mi chýbala. S dieťaťom a novým albumom, ktorý vznikol bez kompromisov, som získala akési naplnenie. Terajšie strachy sú iného druhu – bojím sa o Rebečku.

Spievate jej veľa? Ovplyvní to jej hudobný vkus?
Áno, už keď bola v brušku, hrala som jej na gitare a skladala piesne. A pod miestom, kde gitara rezonuje, sa vždy urobila bublina. Hovorila som kamarátovi, že sa teším, že tam dáva hlavičku a počúva. A on, cynik starý, na to hovorí: „No Lucinko, jen aby to nebyla prdel, co vystrkuje!“

Kedy vznikla skupina La Alma, s ktorou vystupujete?
Asi v roku 2009, keď som začala písať. Vtedy som ešte nevedela, že robím na vlastnom albume, myslela som si, že spolupracujem s Horáčkom na Českom kalendáři. Ale tam písalo milión ľudí, takže som si vravela, že si možno píšem koncertný repertoár. Aj tak to bola úžasná možnosť. Piesne som Michalovi postupne posielala a jemu sa páčili, prišiel na náš koncert a povedal, že je to na samostatnú platňu. V ten večer som bola určite najšťastnejšia osoba vo vesmíre.  Vybrali sme desať piesní. A niektoré ďalšie zasa budú na albume Český kalendář. Napríklad pieseň V nedohledné dálce cíl, ktorú si okrem iných vybral producent filmu Váňa ako titulnú pieseň v dokumente o žokejovi Váňovi.

Alma neznamená po maďarsky jablko?
Po španielsky je to duša, hoci správne je el alma, ale La Alma sa mi zdalo poetickejšie. Al ako Aleš (pianista Aleš Háva), Ma je kontrabasista Matěj Černý a potom prišiel ešte akordeonista Michal Mihok – keby som dala Mi Alma, tak by to bolo úplne najlepšie – moja duša, ale La Alma znie lepšie. Po maďarsky neviem, ale je to milé, ak máme ešte aj iný význam.

Takže vy ste pomenovali skupinu zloženú z troch chlapov? Rešpektujú vás?
Je to moja skupina a zložila som si ju sama, takže musia!

Lucia Šoralová
Narodila sa 9. januára 1977 v Bratislave. Od sedemnástich rokov spievala v Lúčnici, o tri roky neskôr uspela v konkurze do českej verzie muzikálu Vlasy v pražskom divadle Pyramída. Rok študovala na Vysokej škole pedagogickej odbor špeciálna pedagogika a necelé tri roky študovala spev na Konzervatóriu J. Ježka v Prahe. Kvôli úlohe Lorraine v slovenskej verzii muzikálu Dracula sa presťahovala naspäť do Bratislavy, kde začala spolupracovať s Jarom Fillipom a Zbyňom Džadoňom. Neskôr si tu zahrala aj Agnes v Krysařovi a Oféliu v Hamletovi. V Prahe, kde momentálne žije, má na konte ďalšie muzikálové roly v Johanke z Arku a Miss Saigon. V muzikáli Daniela Landu Tajemství stvárňuje Anežku. V decembri 2000 bola hosťom skupiny Elán na ich druhom londýnskom koncerte a o rok neskôr aj na ich česko-slovenskom turné. Vydala tri hudobné albumy Zblízka (2002), Púšť (2005) a O lásce, cti a kuráži (2012). V roku 2009 stvárnila rolu Martiny v lyrikáli Michala Horáčka a Petra Hapku Kudykam, vtedy sa začala jej spolupráca s Michalom Horáčkom – Lucia začala zhudobňovať jeho villonovské balady. Vystupuje so skupinou La Alma v pražskej Černej labuti.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: René Miko

Lucia Šoralová: Som šansoniérka, ale žiadna...
debata chyba

+ Začnete s pestovaním vlastných plodín a určite vám budú chutiť viac.
Nebuďte príliš nervózny, všetko zvládnete...

+ Dajte prednosť varenej strave, na rýchle občerstvenie zabudnite.
Nemusíte byť dobrý vo všetkom, každý je dobrý v...