Príbeh od Silvie:
Tri roky som mala otrasný vzťah. Bol nanič, no nevedela som sa ho zbaviť. Bola som ako väzeň s guľou na nohe. Môj priateľ, ak sa tak dá nazvať, býval vo Viedni, v časti Liesing. Občas som mala pocit, že ho milujem, no zrejme patril len do kategórie „zdanie klame“. Som dobrodružný človek a každá návšteva Viedne mi pripomínala, že opäť žijem, lebo cestujem. Keďže sa do Viedne bojím chodiť svojim autom, hoci môj kolega mi hovorí, že cesty sú na to, aby po nich chodili autá, prišla som zakaždým vlakom.
Môj priateľ, milenec, džigolo – dostal rôzne prezývky – sa volal Thomas a bol futbalista-brankár. Na prvom mieste v jeho živote bol futbal. Potom nebolo dlho nič a asi dvadsať kilometrov za tým nasledoval sex. Centimeter za sexom bola jeho mama. Bývala o poschodie vyššie, prala mu, varila, parkovala uňho na terase bicykel. Ako mama! Čo by som dala za to v tom čase, keby ma jej predstavil. Stačilo by málo, povedal by len: „Mama, toto je moja priateľka Silva.“
Nikdy som neverila tým negatívnym rečiam, ktoré sa šírili o Rakúšanoch. Ku mne boli všetci milí. A to už spomínam jeho kolegov z amatérskeho futbalového klubu. Išla som s ním všade, kam ma zavolal, veď pre mňa to všetko znamenalo veľké dobrodružstvo. Je to diagnóza, ktorou trpím už od puberty. Prísť do nejakého štátu a pozorovať mentalitu ľudí. V najlepšom prípade si s cudzincom niečo začať. Jednoducho, je to moje hobby. Niekde v kútiku dušičky som si predstavovala, že cez Thomasa ma to odrazí k nejakému novému Rakúšanovi. Lepšiemu, „hlbšiemu“. Veď toto nemôže byť posledný muž, ktorého v živote poznám! Tri roky som sa snažila za Thomasom konečne zavrieť dvere. Vedela som, že to nebude jednoduché, no nepripúšťala som si to.
Budú tam aj nejaké ženy, pýtala som sa Thomasa, keď mi nadšene písal, že s nimi môžem ísť na sústredenie do Štajerska. Na túto otázku mi dvakrát neodpovedal. Predstavovala som si, ako sa tam budem baviť s nejakými Rakúšankami a modlila som sa, aby aspoň niektorá z nich vedela po anglicky. Aspoň tak, ako Thomas! Nikdy sa so mnou nechcel rozprávať po nemecky. Vysvetľoval mi, že by musel používať hochdeutch, čo ho nudí a cíti sa pritom trápne. Hochdeutsch sa rozprávam len so šéfom! Neprekvapilo ma, keď sme dorazili na miesto a zistila som, že „v klube“ som jediná žena. Naopak, imponovalo mi to. Robila som všetko, čo oni. Jedine, keď hrali futbal, išla som si zaplávať do hotelového bazéna.
Bolo by naivné tvrdiť, že som sa páčila všetkým mužom zo skupinky. To nie. Bola som však čudný element. To áno. To sa nedalo nevšimnúť. Cez deň tichý, na večer hlučnejší. Rovnako ako chlapci. Po večeroch sme hrali spoločenské hry a veľa sa pilo. Jeden deň sa išlo aj na túru. Krátko mi trvalo, kým som si všimla Thomasovho trénera. Občas o ňom predtým niečo povedal, nebolo toho ale veľa. Jeden výrok na jeho adresu si však pamätám celkom presne: Nenávidím ho! Mal problémy s autoritami a tou preňho Horst bol. Thomas sa sťažoval na tréningy. Vyhrážal sa, že na ne chodiť nebude, že trénera neznáša, neuznáva a nerešpektuje. Keby mal o dvadsať rokov menej, možno by sa aj hodil o zem. Mesiac vydržal trucovať a potom sa bez ospravedlnenia a potichu vrátil späť. Tento príbeh, ktorý mi vyrozprávali chlapci, keď tam Thomas chvíľu nebol, ma vôbec neprekvapil. Bolo to niečo nové. Spoznávať priateľa cez zážitky, ktoré s ním mal ktosi iný.
Ale späť k Horstovi. Možno ma vzrušoval pocit, že s ním budem Thomasa provokovať. To som aj mala v pláne. V Štajersku to vyšlo tak, že sme stále sedeli vedľa seba na obede a všetko, čo sme si povedali, sa mi zdalo hlboké. Významnejšie, ako kecy s Thomasom, veď tie boli všetky o ničom. O čom sme sa vlastne v našom plytkom vzťahu rozprávali? Veď aj v Štajersku vyhľadával situácie, aby mohol byť čo najviac sám. „Bejby, idem si po noviny. Budem si ich chvíľu čítať. Tak ty už choď na raňajky.“ Alebo: „Bábätko, idem si pospať. Veď ty choď plávať, alebo sa inak zabav, dobre?“ Ak sme sa ocitli sami, zapol televízor a sledoval futbal. A možno ma počas toho hladkal, kým v druhej ruke držal plechovku piva.
Horst bol starší, múdrejší a hlavne sme mali o čom. Pod zámienkou, či nechce vidieť moje fotky z Nórska, kde som bola tento rok na dovolenke, sme sa pridali na Facebook. (Malé vzrušenie v brušku, keď ma akceptoval). A keď som prišla do Bratislavy, stratila som všetky zábrany. Hoci na to nevyzerám, začala som ho provokovať. Písala som mu o sexe, ktorý máme s Thomasom. Nezatajila som žiaden detail a on na to začal žiarliť. Nevedela som, že si vybavujú nejaké súkromné účty, ktorým som ako žena nerozumela. No keď mi napísal, že Thomasovi zrejme nesiaha ani po členky a v posteli so mnou by zrejme zlyhal, prišlo mi ho strašne ľúto. Už dávno som vedela, že dobrý sex vo vzťahu je to posledné, o čo mi ide a z predchádzajúcich vzťahov sa mi overilo, že keď som ho s niekým mala, okrem toho tam, žiaľ, nebolo nič iné.
Horst bol pozorný, hoci o desať rokov starší – odo mňa aj od Thomasa. Pracoval v banke, bol uhľadený a precitlivelý. Podľa toho, čo mi písal, mal preštudované všetky motivačné knihy. Nahováral ma na to, aby som sa s Thomasom rozišla a stále sa uisťoval, či tie slová ostávajú len medzi nami dvoma. Vzrušoval ma tento príbeh. Chcela som ho vidieť, stretnúť. Moja túžba sa nedala zastaviť. Odrazu som mala dva svety – na jednej dlani živočíšny sex s Thomasom a vzťah, ktorý nemal žiadnu budúcnosť. Mohla som sa iba modliť, aby som s ním nejakým zázrakom otehotnela, no on si dával príliš veľký pozor. Na druhej strane bol Horst, ktorý mi ponúkal všetko, okrem toho, čo mi mohol dať Thomas. Tak som si to aspoň vysvetľovala. Ako som mala predvídať, aká sa ukáže skutočnosť?
Päťkrát ma pozval do Viedne a štyrikrát si to rozmyslel. Mal veľké plány. Rozmýšľal, kde by sme sa stretli, čo by sme robili. No stále bol Thomasovým trénerom. Pozerať sa mu každý štvrtok do očí a tipovať, či som mu všetko povedala už dnes alebo až zajtra, preňho nebolo jednoduché. Nepríjemné mu bolo aj počúvať Thomasove reči, ktorý zveličoval a rozprával mu o našom sexe, aby ho zranil. Áno, vedel, že je to jeho citlivý bod, chcel ho zraňovať, lebo tušil, že si píšeme a že ja sa už od neho vzďaľujem. Bolo to jedno z mojich najčudnejších období.
V ten večer mi Horst napísal: „Je to môj celoživotný problém. K ženám som gentleman, rozprávam sa s nimi, počúvam ich. No ony spávajú s niekým iným. Takže ja nikdy nebudem víťaz. Nie som dostatočne zlý ani sprostý.“ Prekvapilo ma, že som k nemu nezačala cítiť ľútosť a napriek slovám, s ktorými sa mi zdôveril zranený muž, som sa chcela s ním stretnúť. Dokonca viac ako kedykoľvek predtým. O tom, že sa niečo v mojom srdiečku deje, som vedela aj na základe toho, že som odmietla Thomasov návrh. Dosť inšpiratívny. Chcel mi ukázať svoju novú prácu, pretože hoci náš vzťah bol len o sexe, snažil sa občas niečo doň „vložiť“, aby to tak kruto nevyznievalo. Odmietla som. Prekvapilo ho to.
Nič nebolo dôležitejšie ako sedieť pri počítači, písať Horstovi a sledovať jeho kamennú tvár na profilovej fotografii. Chcela som prejsť od písmenok k činom. Už mesiac som si predstavovala, ako taký citlivý muž žije. Kde, ako vyzerá jeho kuchyňa, čo v nej varí, aké má prevliečky, v ktorých po nociach masturbuje, keď myslí na mňa a aký seriál ma rozpozeraný. Čo všetko z toho, čo mi o sebe prezradil, je pravda…
A potom sa to stalo. Prišiel po mňa autom do Bratislavy ako po princeznú. No predtým všetko zaistil. Našiel za seba náhradu vo futbalovom klube, ktorý tak nekonečne miloval. A pritom ani nevedel, ako to medzi nami dopadne. Bolo to najkrajšie leto, aké som mohla prežiť. Teploty sa každý deň šplhali k štyridsiatke a mne sa už ani nechcelo žehliť si vlasy. Chudla som bez toho, aby som sa usilovala a každý večer po ôsmej som si išla zaplávať k najbližšiemu jazeru. Predtým, ako sme sa pomilovali, ležali sme spolu uňho v záhrade na hojdačke a hladkali hrdzavú mačku Doru. Nevedela som, že je na mačky! Hoci v posteli nebol taký výkonný ako Thomas, mne to stačilo. Takto nejako som si predstavovala svoju budúcnosť.
Keď som sa uňho ráno prebudila, obliekla som si jeho župan a sadla si k raňajkám tak, akoby som do toho domu roky patrila. Ešte v ten deň ma začal učiť po nemecky…