Príbeh od Maryly: „Rumunský“ inžinier
Boli prázdniny po 2. ročníku na vysokej škole. Ja a ešte dve moje spolužiačky z ročníka sme sa vybrali „vyvetrať“ si hlavu po skúškach do Rumunska na Mamayu. Zobrali sme si stan a všetko, čo k tomu patrí. Tešili sme sa na nové zážitky.
Po príchode na Mamayu sme postavili stan priamo na piesku, pri mori, v stanovom tábore. Boli sme nadšené, ako sme všetko zvládli, až na to, že v stane bolo dosť málo miesta pre tri osoby. Príliš nám to neprekážalo – veď aj tak sme tam chodili iba prespať na pár hodín. Cez deň sme sa prestravovali na ovocí a zelenine, pobudli sme na pláži a večer sme zašli do záhradnej reštaurácie, kde hrávala hudba. O spoločnosť bolo vždy postarané.
V jeden večer, ako tak sedíme pri stole, všimla som si, že na poschodí nad nami sedí partia asi štyroch chalanov. Vyzeralo to, že sú dobrí kamaráti. Veselo sa zabávali, rozprávali, smiali a tajne si niečo pošuškávali. Keď začala hrať hudba, práve títo mladí muži prišli k nášmu stolu a požiadali nás o tanec. Pri mne sa zastavil ten najvyšší z nich. Neviem, ako mohol vedieť, že aj ja som najvyššia spomedzi kamarátok, keď sme všetky sedeli. Pri tanci sme sa dali do reči, ako to už býva – známe frázy, úsmevy …
Tipoval môj pôvod na sever Európy, hoci som nebola blondínka. Zhovárali sme sa po francúzsky. Ten jazyk som vtedy študovala, takže som bola aj rada, že v ňom môžem viesť nezáväznú konverzáciu. Povedal mi, že je Francúz, ale neverila som mu. Veď skoro všetci Rumuni ako-tak vedeli hovoriť po francúzsky a radi sa vydávali za inžinierov. Aj to som mu povedala. Presviedčal ma, že on je naozaj Francúz, že mi môže aj pas ukázať. Dala som sa presvedčiť, uverila som mu. Volal sa Pierre. Tým Francúzom naozaj bol.
Bolo nám spolu dobre, či už pri tanci, alebo len tak, pri našich dlhých rozhovoroch a prechádzkach po pláži. Ďalšie dni naše stretnutia pokračovali na malých výletoch po okolí, pri plávaní v mori, večer pri príjemnej hudbe. Dobre nám bolo. Bol to milý, slušný, vtipný chalan. Nečudo, že zaujal moje city … a ja jeho tiež.
Prišiel však čas rozlúčky, vymenili sme si adresy, popriali šťastnú cestu a rozišli sme sa každý svojou cestou. Písali sme si. Po roku prišiel aj so svojimi priateľmi k nám domov. Prenocovali u nás, každý ako vedel – na gauči, na nafukovačke, na posteli. Mala som prísnu výchovu, takže žiadne spoločné spanie sa nemohlo konať. Na druhý deň sme išli za mojou priateľkou, s ktorou som bola v Rumunsku. Od nej sme sa vybrali na výlet autom do Vysokých Tatier a trochu aj po iných častiach Slovenska. Keď sa ma priateľka ráno pýtala, čo bolo v noci, tak som jej povedala, že nič. A neklamala som.
Pierre ma prehováral, aby som s ním odišla do Francúzska, aby som sa za neho vydala. Vraj moju milovanú francúzštinu budem vedieť za pár mesiacov lepšie, ako za roky štúdia na škole. V tom mal síce pravdu, ale nemohla a nechcela som odísť. Aj z rodinných dôvodov a tiež som nechcela zanechať školu a štúdium hodiť len tak za hlavu. Aj keď som bola doňho zaľúbená, rozum u mňa vždy prevažoval nad citmi.
Prešli roky, osemnásť ich bolo od nášho posledného stretnutia. Školu som dokončila, vydala som sa a mala už dve deti, keď mi prišiel od neho list, že sa chystá aj s jeho rodinou na Slovensko. Poprosil ma, či mu môžem vybaviť vhodné ubytovanie. Odpísala som mu. Prišiel aj s manželkou a dvoma synmi. Bývali u nás, zostali na pár dní. S manželom sme sa im venovali v rámci našich možností.
Zhováral sa s nimi pomocou slovníka. Mnohokrát vznikli zábavné a vtipné situácie. Ja som sa občas s Pierrom rozprávala aj sama, spomínali sme si na všeličo, aj na našu nenaplnenú lásku. Ale aj taký je život. C' est la vie!
Jeho manželka asi vycítila, že medzi nami bolo aj niečo viac ako len obyčajné priateľstvo. Ženy to naozaj dokážu odhaliť. Viac ma nechcela vidieť, ako mi po čase povedal Pierre.
Po dvoch rokoch od tejto návštevy som sa dostala služobne do Francúzska, kde som sa stretla s mojou rumunskou láskou. Boli sme sa aj lyžovať vo francúzskych Alpách. Stretnutie bolo krásne, vášnivé, nabité citmi a energiou. Nikdy naň nezabudnem – tak ako aj na moju prázdninovú dávnu lásku…
Napíšte nám príbeh vašej letnej lásky a hrajte o zaujímavé knižné kolekcie!
Čo treba spraviť?
Napíšte svoj príbeh o letnej láske, ktorý zašlete na adresu zena@pravda.sk. V rámci rubriky Žena.pravda.sk sme vytvorili samostatnú rubriku Letné lásky, v ktorej jednotlivé príbehy uverejňujeme. Redakcia Pravda.sk si vyhradzuje právo materiál redigovať a upraviť titulok príbehu v prípade, ak by jeho dĺžka prekračovala zaužívanú dĺžku názvov na webe. Redakcia si vyhradzuje aj právo príbeh nezverejniť.
O tom, ktorý príbeh je najlepší, rozhodnú čitatelia Pravda.sk. Tri príbehy s najvyššou čítanosťou v závere leta odmeníme kolekciou kníh. Redakcia navyše môže odmeniť aj ďalšie príbehy.
Pokiaľ sa túžite podeliť o príbeh, no brzdí vás strach zverejniť svoju totožnosť, aj vy máte šancu. Do emailu, v ktorom zašlete svoj príbeh do redakcie, pridajte okrem mena a kontaktnej adresy (ktoré nezverejníme) aj pseudonym, pod ktorým chcete, aby váš príbeh vyšiel – na záver emailu pridajte formuláciu v tvare „žiadam vás, aby ste príbeh zverejnili pod pseudonymom XY…“ Upozorňujeme, že pokiaľ email nebudete obsahovať pseudonym, zverejníme ho s menom a priezviskom autorky/autora a miestom bydliska.
Tešíme sa na vaše vlastné príbehy. Veríme, že spolu s nimi prežijeme všetci ( my v redakcii a aj naši čitatelia a najmä čitateľky na webe) krásne a zamilované leto.