Príbeh od Emy: Mr. BIG, Pán Božský!
Sú to presne 3 roky, jeden mesiac a dva dni od nášho prvého šťastného polroka. Sedím tu. Počúvam jednu z našich piesní, Wake me up when september ends. V ruke držím pero a v hlave mi víri veľká kopa myšlienok, ktoré sa pokúšam dať na papier. V hĺbke svojho vnútra sa mi však vynára len jediná: „Ako je to možné? Prečo sme sa vlastne stretli? Aký hlbší význam to v našich životoch má?“
Každá z nás, už ako malé dievčatká, snívame, že stretneme niekoho, kto nás bude hriešne a romanticky milovať. Keď pred vami niekto padne na kolená s nádherným šperkom a hovorí o tom, ako veľmi vás miluje, vy si už nedokážete predstaviť, že môže existovať ešte niečo krajšie. No keď stretnete skutočnú lásku, všetky doterajšie príbehy nedokážete k tomu vášmu poslednému ani len prirovnať.
V deň, keď som sa dala dokopy z nášho prvého rozchodu a triedila som staré nepotrebné denníky našla som pod dátumom 17. augusta 2010 v malom rohu lístok s nápisom : „Neznámy … a jeho pohľad.“ Dlho som rozmýšľala odkiaľ, alebo kto to bol. Vtedy mi došlo, že to bol on. Prišlo mi až neuveriteľné, že to bolo presne tri mesiace predtým ako sme sa dali dokopy.
Všetko to začalo v jeden príšerný zimný večer. Môj plán cesty sa náhle zmenil a predĺžil na dlhé štyri hodiny nekonečného čakania. Keď som sa konečne dostala do autobusu, ktorý sa naň aspoň trochu podobal, stalo sa niečo, načo zrejme nikdy nezabudnem. Spoj sa pomaly pohýnal, keď zrazu prudko zabrzdil. Nastúpil ďalší cestujúci. Bola som však unavená a tak som si to ani neuvedomila. Pokúšala som si aspoň na chvíľu zatvoriť oči, keď som začula obrovský buchot. Môj kufor zletel priamo na toho neznámeho.
Tak sme sa vlastne spoznali. Teraz, keď sa nad tým zamýšľam, pýtam sa: „Dá sa stretnutie s človekom, ktorého privalí vaša batožina považovať za náhodu?“ Najmä vtedy, keď zistíte, že sa tá náhoda mala stať v minulosti a vy ste buď zaspali, alebo zmeškali odvoz. Žeby mala nastať tá správna chvíľa, kedy to má prísť? Žeby ten okamih mal prísť práve, keď najviac potrebujete pochopenie? Je mnoho odpovedí.
Vždy, keď si spomeniem na to, čo sme spolu prežili, keď prídem na nejaké naše staré miesto, rozžiaria sa mi oči. Naše prvé spoločné stretnutie v zmysle hľadaní čajovne, prvé kino, lyžovačka. Sneh, ktorý nás sprevádzal. Moje večné hľadanie rukavíc – až mi nakoniec na Vianoce ukradli aj tie posledné. Naše vzájomné doťahovanie sa. Boli sme Mr B. a Mrs G.
A keď prišli ťažké chvíle, vedela som, že je tu on a jeho ochranné krídla. Príde, vyčaruje úsmev a ja si poviem: „Už neexistuje dôvod pre smútok.“
Nikdy som nechápala, ako vždy vedel presne, čo urobím, alebo ako sa cítim. Mal ma perfektne prečítanú. Netrvalo dlho a prvýkrát som vyslovila slová, po ktorých tak človek túži: "Milujem ťa.“
Preto som si nikdy nevedela predstaviť, že aj v rozprávke to môže byť až také ťažké. Lenže to ostatné už nebola rozprávka, to všetko okolo bol už život. A ja som mala pocit, že mi neskutočne rýchlo uteká. Strach z vecí, ktoré som si nedokázala predstaviť, ma prinútili pochybovať. Bála som sa toho, že už nebudeme spolu. Nebudeme sa vedieť jeden druhému pozrieť do očí, tváriť sa, že sa nepoznáme. Do našich životov príde niekto iný. To, čo mi tak dodávalo silu – jeho objatie, bude raz príšerne bolieť a napokon ho stratím. Každá z týchto obáv sa vlastne už vyplnila. Až na jednu, nikdy som ho úplne nestratila, nebolo tu posledné zbohom.
Keď sa to stalo prvýkrát, cítila som akoby som stratila kus seba. Mala som pocit, že to miesto, kde som našla radosť, pochopenie, ale najmä lásku, sa zrazu vytratilo. Vtedy to bola rana pre oboch. Poviete si, že by človek mal na také otázky zabudnúť. Ale keď som si znova povedala, že začnem niekomu dôverovať a verila som, že sa stane niečo, čo mi ukáže správnu cestu, ozval sa on. Otázka, či to bola ďalšia náhoda, mi opäť vírila hlavou.
V momente, keď sme sa stretli znovu, všetko sa vrátilo. Znovu tu bola chvíľa, keď som potrebovala cítiť ochranné krídla. Bol tam on a pevne ma držal za ruku. Kedy som vedela, že ma skutočne pozná? Vedel, čo cítim, aj keď som mu to ešte nestihla povedať.
Vždy som sa pýtala, prečo sme nikdy neboli takí ako ostatné vzťahy? Často som sa pýtala, prečo nemôže byť súčasťou vecí, ktoré som tak milovala? Kam sa stratil, vo chvíľach, na miestach, kde by patriť mal. Márne som hľadala vysvetlenie, bolo miesto, kam som nepatrila. Prekážka, ktorú v sebe musel prekonať on sám.
Viete, ale čo je najväčšou prekážkou v živote človeka? Strach samotný. Pretože ten vo vás vyvolá pochybnosti, tie spôsobujú bolesť. Zabijú tak aj tie najmenšie čiastočky sebadôvery. A vo mne práve taký strach bol. Chcela som zažiť niečo iné. Možno získať nedosiahnuteľné. Keď sme sa rozišli druhýkrát, chcela som za tým urobiť hrubú čiaru. Všetko vymazať.
Prišli mnohí, no viac ako priateľstvo z toho nikdy nevzišlo. Až prišiel deň mojich narodenín. Úprimne? Vtedy som asi najviac dúfala, že si spomenie. Nikdy nezabudol. A čo sa stalo, keď sme sa potom stretli? Prešli sme okolo seba, ako keby sme sa nepoznali. Navonok som pôsobila sebaisto, vyrovnane, bez žiadnych citov. Ale ako to bolo v skutočnosti? Plakala som ako malé dieťa. Vtedy som ho stratila znova.
A čo bolo ďalej? Napokon prišiel ten, po ktorom som tak túžila. Bláznivý romantik, stará láska z detských príbehov. Ukázal mi nádherné miesta. Veľmi dobre sme si rozumeli. Jediným problémom boli moje “oči“. Nežiarili. Verila som, že to nakoniec príde. Keď som sa však snažila presvedčiť samu seba o tom, že to už prišlo. Stretla som ho. Opäť sme okolo seba len mlčky prešli. Zasiahlo ma to ešte viacej ako predtým. Tvrdila som, že ak neukončím jednu etapu svojho života, nemôžem začať novú. Ozvala som sa mu. Pokúšala som sa aj jeho presvedčiť, že som šťastná. Ďalší strach sa splnil. Mal inú. Bola som presvedčená o svojom úspechu, až pokým mi neprišla smska ,že mi praje pekný deň. Vtedy sa moja predstava o ideálnom vzťahu rozsypala ako domček z kariet. No stále som myslela na toho, ktorého som si zo života túžila vymazať.
A potom nasledovala ďalšia rana – stratila som starkého. Veľmi veľa pre mňa znamenal, strata to bolo preto priveľká. Vtedy som si uvedomila, že nechcem, aby niekto nahradil jeho miesto. Môj Mr. BIG bol v srdci nenahraditeľný. Keď píšem tieto riadky, dostávam sa na koniec k otázke: "Môže to byť vôbec všetko náhoda?“ Pri našom treťom stretnutí som pochopila, že on je ten ,ktorý tam presne zapadá. Bez ohľadu na tie chyby, ktoré má, alebo bez toho, čo nám k ideálnej rozprávke chýba. Zapadá tam perfektne. Kúsok po kúsku…
Dnes, keď neviem, ako ďalej a keď v mojej hlave víri otázka, prečo. A nedokážem si odpovedať. Jediné, čo viem, je, že vo všetkých tých pesničkách: 21 guns, Wake me up when september ends, You and me, Runaway train, Not like the other girls… , vo všetkých miestach, ktoré tak milujem, v každej nezabudnuteľnej spomienke sa skrýva len jedno meno…
A napokon to najkrajšie slovo, ktoré raz každý z nás túži vysloviť, môže vyjadriť len jeden človek… Mr BIG, Pán Božský… Môj Mr. BIG!
Napíšte nám príbeh vašej letnej lásky a hrajte o zaujímavé knižné kolekcie!
Čo treba spraviť?
Napíšte svoj príbeh o letnej láske, ktorý zašlete na adresu zena@pravda.sk. V rámci rubriky Žena.pravda.sk vytvoríme samostatnú rubriku Letné lásky, v ktorej budeme jednotlivé príbehy počas nasledujúcich dvoch mesiacov uverejňovať. Prvý z nich zverejníme v pondelok 15. júla. Redakcia Pravda.sk si vyhradzuje právo materiál redigovať a upraviť titulok príbehu v prípade, ak by jeho dĺžka prekračovala zaužívanú dĺžku názvov na webe. Redakcia si vyhradzuje aj právo príbeh nezverejniť.
O tom, ktorý príbeh je najlepší, rozhodnú čitatelia Pravda.sk. Tri príbehy s najvyššou čítanosťou v závere leta odmeníme kolekciou kníh. Redakcia navyše môže odmeniť aj ďalšie príbehy.
Pokiaľ sa túžite podeliť o príbeh, no brzdí vás strach zverejniť svoju totožnosť, aj vy máte šancu. Do emailu, v ktorom zašlete svoj príbeh do redakcie, pridajte okrem mena a kontaktnej adresy (ktoré nezverejníme) aj pseudonym, pod ktorým chcete, aby váš príbeh vyšiel – na záver emailu pridajte formuláciu v tvare „žiadam vás, aby ste príbeh zverejnili pod pseudonymom XY…“ Upozorňujeme, že pokiaľ email nebudete obsahovať pseudonym, zverejníme ho s menom a priezviskom autorky/autora a miestom bydliska.
Tešíme sa na vaše vlastné príbehy. Veríme, že spolu s nimi prežijeme všetci ( my v redakcii a aj naši čitatelia a najmä čitateľky na webe) krásne a zamilované leto.